Mlčanie ako skúška. Ernest Macák ju zložil v reálnom živote. Trinásť rokov mlčal, aby sa zbavil svojich trýzniteľov.
Autobiografická kniha Bláznom pre Krista, ktorá približuje život kňaza saleziána dona Macáka, je beznádejne vypredaná. Nečudo, je to fascinujúci príbeh o hre na blázna. Do tej nebezpečnej hry vložil don Macák svoj zdravý rozum a vďaka veľkej vnútornej sile a úprimnej viere oň neprišiel.
Ernest Macák pochádza z Vištuku, z roľníckej rodiny a už v pätnástich sa rozhodol pre rehoľný život. Vybral si saleziánsku komunitu, chystal sa na prácu s mladými ľuďmi, preto okrem teologických štúdií absolvoval aj pedagogické štúdium. Svoju misiu práve začínal, keď sa komunisti dostali k moci a zasiahli proti reholiam. Aj don Macák sa ocitol v sústreďovacom tábore v Podolínci, ale mladý muž plný sily a odhodlania sa rozhodol pre útek. Dva roky žil bez vlastnej identity, ukrýval sa, no celý čas intenzívne pracoval, aby vytvoril nový spôsob fungovania saleziánskej komunity. Cestoval krížom-krážom po republike a pripravoval mladých spolubratov na na život mimo kláštorov. Po dvoch rokoch ho chytili. Polícii bolo jasné, že má v rukách človeka, ktorý môže odkryť rozsiahlu sieť ľudí budujúcich v podzemí nové cirkevné štruktúry. Pri pohľade na jemného citlivého muža sa im zdalo, že stačí pravidelná bitka, týranie, samotka, nedostatok jedla a väzeň začne rýchlo hovoriť. Po niekoľkých týždňoch dobitý salezián naozaj prehovoril. Sám si najprv vybral mená ľudí, ktorým by prezradenie nemuselo uškodiť. No po druhom výsluchu, keď prezradil troch spolubratov, rozhodol sa pre zúfalý krok – predstieral, že sa zbláznil. Takmer prestal hovoriť, správal sa infantilne, nariekal a zmenil aj pohyby. Stratégiu si detailne premyslel a ustavične sa kontroloval, pretože jeho väznitelia mu dlho hru na blázna nechceli uveriť. Napokon skončil na psychiatrii. Skúmali a liečili ho v Bohniciach, v Havlíčkovom Brode a napokon v Pezinku. Psychiatri nasadili elektrošoky aj iné druhy drastických terapií. Ani oni neprehliadli, že majú pred sebou úplne zdravého človeka, ktorý hrá blázna, aby sa vyhol vyšetrovaniu, pri ktorom by mohol zradiť.
Tajná polícia sledovala dona Macáka aj v liečebniach a pod kontrolou bol aj v čase, keď ho psychiatri na nátlak otca pustili domov. Svoju rolu musel hrať aj v rodnej obci, dokonca aj pred priateľmi a širšou rodinou. Žil v obave, že možno bude verejným bláznom do konca života. Muž v najlepších rokoch, s dvoma vysokými školami, vzdelaný, inteligentný býval v jednej izbe s rodičmi a ťažko pracoval ako roľník. Iba v najužšom rodinnom kruhu mohol byť normálny človek. Doma v zadnej izbe slúžil každé ráno svätú omšu a písal. Aby naozaj neprišiel o rozum.
V roku 1968 sa rodičom podarilo vybaviť mu vysťahovalecký pas. Ako neškodný a štátu neužitočný blázon sa mohol vysťahovať za bratom do Ríma. Do vlaku v Bratislave ho ešte otec posadil ako blázonka, ktorý netuší, čo sa okolo neho deje. Ani vo vlaku, smerujúcom do Ríma, sa ešte nedokázal uvoľniť z napätia a stresu, ktorý zažil. Po šestnástich rokoch mohol opäť žiť dôstojný život. No ani vo Vatikáne nepôsobil celkom verejne, aby československá polícia nezistila, ako ju oklamal a nemstila sa na jeho rodine.
V roku 1990 sa Ernest Macák vrátil na Slovensko, stal sa riaditeľom cirkevného gymnázia v Šaštíne a bol provinciálom saleziánov na Slovensku. Don Macák sa napriek vysokému veku dokázal postaviť pred kameru a filmárke Marte Franekovej priblížiť svoj príbeh. Pokorné slová starého muža sú cenným svedectvom o tom, ako nekompromisne a systematicky komunisti ničili cirkev a vieru, a prečo tento boj prehrali. Mali proti sebe jednoznačne silnejšieho súpera. Ľudí, ktorí sa úprimne modlili aj za odpustenie pre svojich trýzniteľov.
Dokument Pokiaľ dýcham, dúfam odvysiela Slovenská televízia 16. apríla o 18. h na Dvojke, repríza bude 21.4.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.