Schizofrénia pravice

Nič necharakterizuje Radičovej kabinet lepšie. 
Verejnosť totiž mesiac čo mesiac sleduje, ako sa koaliční lídri mimoriadne stretávajú za rokovacím stolom a riešia úlety nielen vlastných straníckych kolegov, ale aj „slobodné“ hlasovanie nestranných a napohľad stále koaličných poslancov. Strany sa v snahe zachovať koaličnou zmluvou definovaný podiel na moci dobrovoľne stali rukojemníkmi poslancov, ktorí svoje hlasovania vysvetľujú frázami o obhajobe obyčajných ľudí či záchrane najslabších.
Posledná schizofrénia pravicových subjektov je zvýraznená rozdielnym a priam kontrastným správaním sa rôznych štruktúr strany. Príkladom bipolárnosti toho, čo hlásajú a robia politici SDKÚ a KDH na vládnej, parlamentnej úrovni a čo presadzujú politici týchto strán na komunálnej úrovni, je bratislavská samospráva. Pravicová koalícia na úrovni mestského zastupiteľstva akoby ani nepatrila do hodnotového sveta Ivety Radičovej. Dôvod? Vyhlásenia premiérky o transparentnosti a potrebe dohodnúť sa s legitímnymi partnermi je pre bratislavských reprezentantov týchto strán „španielskou“ dedinou.
Dva čerstvé príklady z Bratislavy hovoria za všetko. Neohrozená sila väčšiny, to znamená tridsiatich hlasov koaličných poslancov, slúži pravicovým vládcom mesta na to, aby verejnosti ukázali, ako im záleží na skutočnej verejnej kontrole, ako vážne mysleli svoje predvolebné sľuby o konci straníckych nominácií do mestských podnikov. Špičkou pomyselného ľadovca transparentnosti je snaha jednofarebne ovládnuť kontrolné orgány bratislavských vodární, ktoré čelia podozreniam z vážnych prešľapov a ešte stále úspešne zakrývaným kamarátskym biznisom. 
Druhý príklad odzrkadľuje ochotu prijať názor iných, akceptovať riešenia, ktoré sú výsledkom vzájomného kompromisu. Zákon o rozdelení moci na komunálnej úrovni si v niektorých prípadoch vyžaduje dohodu rovnocenných stupňov samosprávy, primátora a poslaneckého zboru. Tento systém „bŕzd a protiváh“ platí pri voľbe námestníkov primátora, ktorí plnia úlohu akejsi zastupiteľskej kontroly výkonnej moci, primátora a magistrátu. Namiesto hľadania dohody a snahy prevziať diel zodpovednosti za smerovanie mesta prijímajú pravicoví poslanci uznesenia, ktorými síce dokazujú silu hlasovacích zariadení, ale aj ich slabosť. Slabosť viesť dialóg, prijímať kompromisy, modelovať správne dohody. 
Mesto pritom po 20 rokoch jednofarebného, direktívneho vládnutia primátora a „jeho“ zastupiteľstva potrebuje zmenu myslenia a rozhodovania ako soľ. Bratislavčania v posledných komunálnych voľbách o takejto zmene rozhodli. Zatiaľ ju však niektorí mestskí poslanci nechcú alebo nevedia pochopiť. 


Autor je hovorca primátora hlavného mesta a bývalý politik SDĽ.