Pamätám si, ako robil po zahriatí bielu penu a jedlo malo zlatistý nádych, ako zo stránok kuchárskych časopisov. Jediný problém bol, že naše telo nevedelo olej, určený na výrobu telových mliek, parfumov a krémov, vstrebať. Vytekal nám z poslednej časti čreva a kvapkal a kvapkal. To málo spodnej bielizne, ktoré som mala, sa zašpinilo. Ale aspoň sme si mohli odpočinúť od vareného jedla a dať si trochu smaženého.
Mali sme veľké šťastie, že sme mali aspoň tú napodobeninu. V 90. rokoch museli totiž mnohí destilovať motorové oleje, len aby ich mohli použiť v kuchyni. Preto zrejme my Kubánci trpíme takou posadnutosťou po produktoch zo slnečníc, sóje alebo olív. Cena za liter oleja na trhu sa stala naším vlastným ľudovým indexom blahobytu alebo krízy. V krajine s čoraz obmedzenejšou kultúrou kulinárstva pozná väčšina sporákov od Pinar del Río až po Guantanámo len recepty na smaženie. Preto nesú tuk alebo tekuté oleje také slávnostné mená ako Kuchár alebo Zlaté eso, a preto sú pre nás také nenahraditeľné.
Keď sa pred pár dňami v tunajších tuzexoch bez predchádzajúceho upozornenia zvýšila cena rastlinného oleja o 11,6 percenta, vyvolalo to veľkú zlosť. Dokonca väčšiu, ako keď sa zvýšila cena benzínu. Mnohí z nás nemajú auto, takže si nevšímame, ako stojí liter benzínu čoraz viac konvertibilných pesos. Ale dno taniera poznáme všetci, preto sa vysoké ceny potravín týkajú nás všetkých. To, že sa to deje bez protestov verejnosti, bez žien v domácnostiach bijúcich na panvice a bez novinových článkov kritizujúcich takú hanebnosť, je ešte horšie ako jedlo bez oleja. Hanbím sa za toto trpké prijatie zvýšenia cien potravín viac než za pramienok oleja, ktorý mi kedysi stekal po stehne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.