Ostré vítanie jari

Jednou z nich je chren.
Na pohľad nezaujímavá rastlina s tuhým, pomerne veľkým bielym koreňom, ktorá sa rada krčí niekde popri potokoch a na mokrých lúkach alebo sa ako úspešný škodca pestovaných trávnikov týči vo vašej záhrade presne tam, kde nechcete. Boj s ňou sa dá málokedy vyhrať. Aj keď ju vytrhnete, môžete nabetón počítať s tým, že o pár týždňov je tam znova. Chren je prosto vytrvalá rastlina, ktorú len tak neopijete rožkom. Ešteže jej koreň, ktorý ste práve krvopotne odstránili z vášho trávnika, je skutočný poklad. Tvrdili to vraj už delfské veštice samotnému Apollónovi. Vyjadrili sa o chrene v tom zmysle, že má ozajstnú cenu zlata. Delfské veštice mali v gréckych bájach skoro vždy pravdu, takže si tento náš ulovený koreň pekne zoberme domov, očistime ho pod tečúcou vodou a opatrujme ako oko v hlave. 
Ak sa vás nejaký zlomyseľný cudzinec v zapálenej kulinárskej debate drzo opýta, na čo môžete byť ako Slovák v rámci gastronómie hrdý alebo presnejšie, aký je náš globálny gastronomický prínos, už nemusíte dlho premýšľať a nakoniec sa trápne oháňať pôvodne rumunskou bryndzou. Pokojne povedzte chren a ten namyslený vŕtavý Francúz určite okamžite sklapne. Je to tak. Chren vraj pochádza zo strednej Európy, niektoré pramene ukazujú skôr na Rusko, ale čo tam po nich. Chren je náš! Poviete si – no to sme dopadli. Nastrúhaná biela kôpka vedľa horčice a párku v staničnom bufete. Niektorí cynici si dokonca pomyslia, aké je to výstižné. Našu skepsu nad chrenom by však ten vrták Francúz určite nezdieľal. Chren je totiž skutočným kráľom kuchyne. Je to on, ktorému práve Francúzi dovolia dochucovať tie najvyberanejšie jedlá, medzi inými aj takú delikatesu, ako sú čerstvo vylovené ustrice.
U nás sa chren akosi sprofanoval. Možno práve kvôli tým socialistickým párkom a celkovej nevynachádzavosti pri jeho podávaní. Pravidelne sa objavuje iba na veľkonočnej tabuli ako príloha k údeninám, niekedy nastrúhaný v kombinácii s varenou cviklou ako šalát a ešte ho vídať so šľahačkou ako predjedlo na dedinských svadbách v podobe nezabudnuteľnej šunkovej rolky. Prisúdili sme mu úlohu akéhosi plebejského korenia, ktoré sa nepestuje, ale skôr nervózne odstráni z hriadky a potom – čo už s ním, aspoň si ho nakrájaný hodíme do zaváraných uhoriek. Zabudli sme, akú neuveriteľnú službu vie tento zázrak svojou zemitou, horkosladkou chuťou a priamočiarou pikantnosťou v kuchyni urobiť. Spomeňme si len na takú lahôdku, ako je hovädzie varené v chrenovej omáčke, nehovoriac o tom, čo dokáže spraviť pri dochucovaní šalátov, napríklad v kombinácii s klasickým vinaigrette.
Chren má okrem výraznej a zaujímavej chuti aj liečivé účinky. Prekrvuje sliznice a tým ich čistí, dokonca pôsobí protizápalovo. Ideálna vec pri jarnej únave a na poriadne prebratie po dlhej zime. Babičky si ho nastrúhaný prikladali na unavené kĺby, vraj pomáha aj na ne. Pozor však na to, že všetky tieto chuťové a liečivé vlastnosti má len čerstvý, práve nastrúhaný chren. Jeho nakladané, všelijako kyselkavé a už skoro vôbec nie pikantné verzie zo supermarketov nestoja ani za reč. Ak chcete skutočne obohatiť svoju kuchyňu, bežte radšej na lúku alebo na trh k babičkám po ozajstný chren a pri jeho strúhaní privítajte jar so slzami v očiach.


Autor je scenárista.