.ako sa teoretický fyzik so záujmom o ekonómiu stane zástancom rakúskej školy, ktorá matematiku príliš nepoužíva?
Ten dôraz na matematiku je taký zvláštny. Isteže, na praktické výpočty ju treba, ale aj vo fyzike sa počíta až po tom, keď vieme čo, prečo a ako. Hovorí sa, že úplne najväčší fyzici vymýšľajú pojmy, trochu menší fyzici vymýšľajú teórie, ďalej sú tí, ktorí vymýšľajú modely a nakoniec tí, ktorí robia výpočty. Pre rakúsku školu je typický dôraz na hlbokú analýzu základných ekonomických pojmov, v tom sa podľa mňa taký Ludwig von Mises vyrovná najväčším fyzikom. Mainstreamová ekonómia túto časť skoro úplne ignoruje a vrhá sa rovno na modely. .to je možno z pragmatických dôvodov – matematické modely umožňujú robiť predpovede rýchlejšie ako precízna a starostlivá analýza pojmov.
Lenže pri predpovediach záleží na tom, či sú správne, nie na tom, či ich vieme robiť rýchlo. Skutočná vedecká teória musí byť schopná robiť testovateľné predpovede a o úspešnosti teórie by mal rozhodovať práve súlad či nesúlad jej predpovedí s tým, čo vidíme v reálnom svete. Najdôležitejšie sú pritom také predpovede, v ktorých sa jednotlivé teórie zásadne líšia. Ak vezmem ako príklad súčasnú krízu, tak „Rakúšania“ už roky úplne jasne hovorili: tlačíte veľa peňazí, to vedie k zlým investíciám, ktoré sa navonok javia ako ekonomický boom, ale za tým zákonite príde prudký prepad ekonomiky. .ale mainstreamoví ekonómovia budú určite tvrdiť, že aj oni niečo také predpovedali. Alebo že to prinajmenšom niektorí z nich pripúšťali.
Samozrejme, že to tvrdia, aj keď mnohí priznávajú, že ich kríza zaskočila. Lenže tie ich predpovede sa namáhavo vyhrabávajú až spätne. A keď si človek pozrie niektoré staršie články, o ktorých sa dnes tvrdí, že krízu predpovedali, tak vidí, že tam v skutočnosti nijaká jasná predpoveď nie je. Mimochodom, mainstreamová ekonómia so svojimi matematickými modelmi dáva väčšinou oveľa menej jasné predpovede a odporúčania, než by človek pri všetkej tej matematike očakával. Odpovede mainstreamu na dôležité otázky mi často pripomínajú Stopárovho sprievodcu či Hlavu XXII. Jasný a zrozumiteľný postoj som v nich väčšinou nenašiel. Často sú to len také neuspokojivé úkroky bokom, ako napríklad v posledných dvoch rozhovoroch v tejto sérii. Na otázku, či máme tlačiť nové peniaze, alebo nie, nebola daná jasná a jednoznačná odpoveď. Rakúska škola svoje stanovisko povie na rovinu a vyargumentuje ho. .aké je to stanovisko a aké sú argumenty?
Stanovisko je jasné: peniaze netlačiť. Mimochodom, práve analýza funkcie peňazí je jedným z príkladov hĺbky Misesovho prístupu. A zo skutočného porozumenia peniazom potom vyplývajú aj jasné názory na to, čo ekonomike pomáha a čo jej škodí. Peniaze sú dôležitý nástroj – umožňujú fungovanie zložitej deľby práce, ktorá je jedným z predpokladov vytvárania reálneho bohatstva. Normálne peniaze vzniknú spontánne, keď ľudia začnú istý tovar vyhľadávať nielen pre konzumáciu, ale aj preto, aby ho neskôr vymenili za čosi ďalšie. Z ktorého tovaru sa konkrétne stanú peniaze, to závisí od situácie. Spočiatku sú všetky dostupné veci vo vzájomnej konkurencii, nakoniec zostane zopár najvhodnejších. Otrepaný príklad sú cigarety vo väzniciach, v normálnejších podmienkach sú to najmä zlato a striebro. Dnešné peniaze, ktoré môžu centrálne banky tlačiť podľa svojho uváženia, sú umelým výtvorom. A argumentom proti tlačeniu peňazí je súvis medzi novými peniazmi a hospodárskou krízou. .aký je tento súvis?
Na počiatku sú nové dodatočné peniaze. Nimi sa vyšle do ekonomiky falošný signál, ktorý spustí hospodársky rozmach. Ten je pre falošnosť signálu neudržateľný a nutne sa skončí krízou. Podnikatelia sa pustia do projektov, o ktorých by bez skresľujúceho prílevu peňazí dopredu vedeli, že sú stratové, a vyhli by sa im. Mnohí majitelia prázdnych nehnuteľností dnes presne vedia, o čom hovorím. Aj keď väčšina z nich zrejme nechápe, čo ich to zasiahlo. Dívajú sa na krízu ako na záhadnú prírodnú silu. Ale to je nielen neuspokojivý, ale dokonca potenciálne škodlivý pohľad. Najmä ak sa ľudia pokúšajú bojovať proti kríze väčšou dávkou toho istého, čo ju spôsobilo. Pričom samotná kríza je, paradoxne, v celom cykle prvý rozumný krok, smerujúci k náprave a späť k udržateľnému rastu. .ale ak „rakúski“ ekonómovia považujú umelo lacné peniaze za príčinu krízy a mainstreamoví ekonómovia ich považujú za prostriedok boja proti kríze, tak prinajmenšom jedni z nich sa fatálne mýlia.
Neodškriepiteľným príspevkom mainstreamu je, že poskytuje krytie pre iných. Vlády a centrálne banky sa naozaj činia – toľko nových peňazí z ničoho tu už dávno nebolo. To, že toto ich konanie bude mať vážne praktické dôsledky – je jedna z rakúskych predpovedí. Ale v skutočnosti nie je vždy jednoduché zistiť, čo vlastne mainstream tvrdí. A ak sa to aj zistiť dá, tak sa často nedá dopátrať, čo ich presne k takým záverom vedie. A tam, kde sa k niečomu dopátrať dá, bývajú argumenty podozrivé. .čím sú podozrivé?
To sa ťažko vysvetľuje na takom malom priestore, ale skúsim povedať aspoň jeden príklad, a to agregované veličiny. Mainstream je plný sčítavania a sumovania, bez toho, aby sa niekto pýtal, či je dobrý nápad dávať to všetko na jednu kopu. Na konci dostaneme pár veľkých čísel a počúvame silné tvrdenia o tom, ako zmeny týchto agregovaných ukazovateľov znamenajú to alebo ono. Populárne je napríklad odporúčanie, že keď celková spotreba ide dole pre pokles privátnej spotreby, má viac míňať vláda. Vraj „aby to dorovnala“. Je to v poriadku? Privátny sektor, aby zarobil, musí niečo užitočné produkovať. Či zárobok pôjde do spotreby, alebo úspor je každého osobná vec. Vláda je však čistý spotrebič a všetko, čo chce minúť, získava zdanením privátneho sektora. Ak má zvýšiť svoju spotrebu, musí zvýšiť dane, čím ďalej oslabí privátnu spotrebu. Z druhej strany ju podkopáva tým, že odčerpá časť spotrebných vecí pre seba. Akú logiku má teda ten pôvodný návod? Asi neprekvapí, že rakúska škola odporúča opak, teda pri poklese ekonomiky výdavky vlády obmedziť. .a nenájdu sa pri kritickom čítaní podozrivé miesta aj v rakúskej škole?
Prehrýzam sa tým už niekoľko rokov a nijaká frustrácia z nepoctivej argumentácie zatiaľ neprišla. Za seba preto hovorím, že rakúska ekonómia je zatiaľ to najlepšie, čo máme. A je tu aj zásadný rozdiel v zrozumiteľnosti. Pri rakúskej škole rozumiem, z akých predpokladov vyšli a rozumiem aj celej ceste vrátane výsledku. A v celej ekonómii ma zaujíma najmä porozumenie. .zaujímavé je, že práve zrozumiteľnosť sa dnes zvykne používať ako argument proti rakúskej škole. Všelijakí tunajší géniovia naľavo od stredu –pričom na Slovensku je aj ten stred už dosť vľavo – tu trúsia múdrosti o tom, že rakúsku ekonómiu sa možno rýchlo naučiť z brožúrok. Ale naozajstní experti vraj používajú matematické modely, ktorých pochopenie vyžaduje dlhé štúdium v zahraničí. Môže amatér protirečiť takémuto názoru?
O tom, že rakúska škola je dávno prekonaná, som už počul veľakrát. Od ľudí, ktorí to tvrdia, by som očakával, že nám ukážu, v čom je chyba. Nech to môžeme pochopiť a napraviť sa. Doteraz sa však v debatách vždy ukázalo len to, že nerozumejú ani rakúskej teórii, ani metodológii vedy všeobecne. Teda tomu, čo majú teórie mať, aby to bola skutočná veda. Túto schopnosť rozlišovať si z celej teoretickej fyziky cením asi najviac.
<//strong>A keď už sme pri tej teoretickej fyzike, dovolím si spomenúť ako príklad teóriu relativity. Tú nevybudoval Einstein okamžitým nasadením vysokej matematiky, ale veľmi precíznou a sofistikovanou analýzou fundamentálnych pojmov ako napríklad čas, meranie času, synchronizácia hodín a podobne. Ten, komu tie pojmy pripadajú triviálne a nevenuje ich poctivému premysleniu potrebné úsilie, ten nikdy teóriu relativity nepochopí. Môže pritom písať štvortenzorové rovnice v Minkowského priestore a tváriť sa učene, ale v skutočnosti nerozumie vôbec ničomu. Jozef Hitzinger/
Vyštudoval teoretickú fyziku na Univerzite Komenského, v diplomovej práci sa venoval počítačovému modelovaniu kvantových teórií na mriežke. Dnes pracuje ako programátor a správca informačných technológií. Jeho záujem o ekonómiu je čisto súkromný a dobrovoľný, ale úprimný a hlboký.
Ten dôraz na matematiku je taký zvláštny. Isteže, na praktické výpočty ju treba, ale aj vo fyzike sa počíta až po tom, keď vieme čo, prečo a ako. Hovorí sa, že úplne najväčší fyzici vymýšľajú pojmy, trochu menší fyzici vymýšľajú teórie, ďalej sú tí, ktorí vymýšľajú modely a nakoniec tí, ktorí robia výpočty. Pre rakúsku školu je typický dôraz na hlbokú analýzu základných ekonomických pojmov, v tom sa podľa mňa taký Ludwig von Mises vyrovná najväčším fyzikom. Mainstreamová ekonómia túto časť skoro úplne ignoruje a vrhá sa rovno na modely. .to je možno z pragmatických dôvodov – matematické modely umožňujú robiť predpovede rýchlejšie ako precízna a starostlivá analýza pojmov.
Lenže pri predpovediach záleží na tom, či sú správne, nie na tom, či ich vieme robiť rýchlo. Skutočná vedecká teória musí byť schopná robiť testovateľné predpovede a o úspešnosti teórie by mal rozhodovať práve súlad či nesúlad jej predpovedí s tým, čo vidíme v reálnom svete. Najdôležitejšie sú pritom také predpovede, v ktorých sa jednotlivé teórie zásadne líšia. Ak vezmem ako príklad súčasnú krízu, tak „Rakúšania“ už roky úplne jasne hovorili: tlačíte veľa peňazí, to vedie k zlým investíciám, ktoré sa navonok javia ako ekonomický boom, ale za tým zákonite príde prudký prepad ekonomiky. .ale mainstreamoví ekonómovia budú určite tvrdiť, že aj oni niečo také predpovedali. Alebo že to prinajmenšom niektorí z nich pripúšťali.
Samozrejme, že to tvrdia, aj keď mnohí priznávajú, že ich kríza zaskočila. Lenže tie ich predpovede sa namáhavo vyhrabávajú až spätne. A keď si človek pozrie niektoré staršie články, o ktorých sa dnes tvrdí, že krízu predpovedali, tak vidí, že tam v skutočnosti nijaká jasná predpoveď nie je. Mimochodom, mainstreamová ekonómia so svojimi matematickými modelmi dáva väčšinou oveľa menej jasné predpovede a odporúčania, než by človek pri všetkej tej matematike očakával. Odpovede mainstreamu na dôležité otázky mi často pripomínajú Stopárovho sprievodcu či Hlavu XXII. Jasný a zrozumiteľný postoj som v nich väčšinou nenašiel. Často sú to len také neuspokojivé úkroky bokom, ako napríklad v posledných dvoch rozhovoroch v tejto sérii. Na otázku, či máme tlačiť nové peniaze, alebo nie, nebola daná jasná a jednoznačná odpoveď. Rakúska škola svoje stanovisko povie na rovinu a vyargumentuje ho. .aké je to stanovisko a aké sú argumenty?
Stanovisko je jasné: peniaze netlačiť. Mimochodom, práve analýza funkcie peňazí je jedným z príkladov hĺbky Misesovho prístupu. A zo skutočného porozumenia peniazom potom vyplývajú aj jasné názory na to, čo ekonomike pomáha a čo jej škodí. Peniaze sú dôležitý nástroj – umožňujú fungovanie zložitej deľby práce, ktorá je jedným z predpokladov vytvárania reálneho bohatstva. Normálne peniaze vzniknú spontánne, keď ľudia začnú istý tovar vyhľadávať nielen pre konzumáciu, ale aj preto, aby ho neskôr vymenili za čosi ďalšie. Z ktorého tovaru sa konkrétne stanú peniaze, to závisí od situácie. Spočiatku sú všetky dostupné veci vo vzájomnej konkurencii, nakoniec zostane zopár najvhodnejších. Otrepaný príklad sú cigarety vo väzniciach, v normálnejších podmienkach sú to najmä zlato a striebro. Dnešné peniaze, ktoré môžu centrálne banky tlačiť podľa svojho uváženia, sú umelým výtvorom. A argumentom proti tlačeniu peňazí je súvis medzi novými peniazmi a hospodárskou krízou. .aký je tento súvis?
Na počiatku sú nové dodatočné peniaze. Nimi sa vyšle do ekonomiky falošný signál, ktorý spustí hospodársky rozmach. Ten je pre falošnosť signálu neudržateľný a nutne sa skončí krízou. Podnikatelia sa pustia do projektov, o ktorých by bez skresľujúceho prílevu peňazí dopredu vedeli, že sú stratové, a vyhli by sa im. Mnohí majitelia prázdnych nehnuteľností dnes presne vedia, o čom hovorím. Aj keď väčšina z nich zrejme nechápe, čo ich to zasiahlo. Dívajú sa na krízu ako na záhadnú prírodnú silu. Ale to je nielen neuspokojivý, ale dokonca potenciálne škodlivý pohľad. Najmä ak sa ľudia pokúšajú bojovať proti kríze väčšou dávkou toho istého, čo ju spôsobilo. Pričom samotná kríza je, paradoxne, v celom cykle prvý rozumný krok, smerujúci k náprave a späť k udržateľnému rastu. .ale ak „rakúski“ ekonómovia považujú umelo lacné peniaze za príčinu krízy a mainstreamoví ekonómovia ich považujú za prostriedok boja proti kríze, tak prinajmenšom jedni z nich sa fatálne mýlia.
Neodškriepiteľným príspevkom mainstreamu je, že poskytuje krytie pre iných. Vlády a centrálne banky sa naozaj činia – toľko nových peňazí z ničoho tu už dávno nebolo. To, že toto ich konanie bude mať vážne praktické dôsledky – je jedna z rakúskych predpovedí. Ale v skutočnosti nie je vždy jednoduché zistiť, čo vlastne mainstream tvrdí. A ak sa to aj zistiť dá, tak sa často nedá dopátrať, čo ich presne k takým záverom vedie. A tam, kde sa k niečomu dopátrať dá, bývajú argumenty podozrivé. .čím sú podozrivé?
To sa ťažko vysvetľuje na takom malom priestore, ale skúsim povedať aspoň jeden príklad, a to agregované veličiny. Mainstream je plný sčítavania a sumovania, bez toho, aby sa niekto pýtal, či je dobrý nápad dávať to všetko na jednu kopu. Na konci dostaneme pár veľkých čísel a počúvame silné tvrdenia o tom, ako zmeny týchto agregovaných ukazovateľov znamenajú to alebo ono. Populárne je napríklad odporúčanie, že keď celková spotreba ide dole pre pokles privátnej spotreby, má viac míňať vláda. Vraj „aby to dorovnala“. Je to v poriadku? Privátny sektor, aby zarobil, musí niečo užitočné produkovať. Či zárobok pôjde do spotreby, alebo úspor je každého osobná vec. Vláda je však čistý spotrebič a všetko, čo chce minúť, získava zdanením privátneho sektora. Ak má zvýšiť svoju spotrebu, musí zvýšiť dane, čím ďalej oslabí privátnu spotrebu. Z druhej strany ju podkopáva tým, že odčerpá časť spotrebných vecí pre seba. Akú logiku má teda ten pôvodný návod? Asi neprekvapí, že rakúska škola odporúča opak, teda pri poklese ekonomiky výdavky vlády obmedziť. .a nenájdu sa pri kritickom čítaní podozrivé miesta aj v rakúskej škole?
Prehrýzam sa tým už niekoľko rokov a nijaká frustrácia z nepoctivej argumentácie zatiaľ neprišla. Za seba preto hovorím, že rakúska ekonómia je zatiaľ to najlepšie, čo máme. A je tu aj zásadný rozdiel v zrozumiteľnosti. Pri rakúskej škole rozumiem, z akých predpokladov vyšli a rozumiem aj celej ceste vrátane výsledku. A v celej ekonómii ma zaujíma najmä porozumenie. .zaujímavé je, že práve zrozumiteľnosť sa dnes zvykne používať ako argument proti rakúskej škole. Všelijakí tunajší géniovia naľavo od stredu –pričom na Slovensku je aj ten stred už dosť vľavo – tu trúsia múdrosti o tom, že rakúsku ekonómiu sa možno rýchlo naučiť z brožúrok. Ale naozajstní experti vraj používajú matematické modely, ktorých pochopenie vyžaduje dlhé štúdium v zahraničí. Môže amatér protirečiť takémuto názoru?
O tom, že rakúska škola je dávno prekonaná, som už počul veľakrát. Od ľudí, ktorí to tvrdia, by som očakával, že nám ukážu, v čom je chyba. Nech to môžeme pochopiť a napraviť sa. Doteraz sa však v debatách vždy ukázalo len to, že nerozumejú ani rakúskej teórii, ani metodológii vedy všeobecne. Teda tomu, čo majú teórie mať, aby to bola skutočná veda. Túto schopnosť rozlišovať si z celej teoretickej fyziky cením asi najviac.
<//strong>A keď už sme pri tej teoretickej fyzike, dovolím si spomenúť ako príklad teóriu relativity. Tú nevybudoval Einstein okamžitým nasadením vysokej matematiky, ale veľmi precíznou a sofistikovanou analýzou fundamentálnych pojmov ako napríklad čas, meranie času, synchronizácia hodín a podobne. Ten, komu tie pojmy pripadajú triviálne a nevenuje ich poctivému premysleniu potrebné úsilie, ten nikdy teóriu relativity nepochopí. Môže pritom písať štvortenzorové rovnice v Minkowského priestore a tváriť sa učene, ale v skutočnosti nerozumie vôbec ničomu. Jozef Hitzinger/
Vyštudoval teoretickú fyziku na Univerzite Komenského, v diplomovej práci sa venoval počítačovému modelovaniu kvantových teórií na mriežke. Dnes pracuje ako programátor a správca informačných technológií. Jeho záujem o ekonómiu je čisto súkromný a dobrovoľný, ale úprimný a hlboký.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.