Nie je v našich končinách vôbec zvykom, aby neziskovka so sociálnych programom dlhodobo, intenzívne, a najmä zmysluplne spolupracovala s filmármi. Keď pred dvanástimi rokmi začali, boli tí režiséri mladé uchá, zväčša krátko po absolutóriu, dnes niekoľkí tvoria medzinárodne uznávanú špičku slovenskej dokumentárnej tvorby. Dvom z nich – Marekovi Šulíkovi a Jarovi Vojtekovi – v týchto dňoch premiérujú nové filmy na tohtoročnom košickom festivale filmDOC.
Všetko to začalo v roku 1999 sériou deviatich dokumentárnych filmov Nechcené deti, ktorá bola o dva roky neskôr obohatená o päť dielov (Ne)chcených detí. Nedávno som o tomto cykle napísala, že v takej neobčianskej spoločnosti, akou je tá naša slovenská, sa nie celkom spoločensky prioritný (hoci mediálne veľmi vďačný) sociálny problém – opustené dieťa a čo s ním – stal v posledných rokoch početne najpretriasanejšou témou pôvodnej nehranej tvorby.
Všetky filmy, o ktorých je tu reč, vznikali v podstate na objednávku. Mali hájiť záujmy osamoteného dieťaťa, mali hájiť jeho právo na rodinu, mali svojou pozitívnou energiou ovplyvniť divákov – všetko budúcich potenciálnych náhradných rodičov, napokon mali obhájiť aj naliehavosť agendy združenia Návrat. (Robili to jemne, nijaký bezuzdný nátlak, možno trochu autorského citového vydierania.) Už to samo nie je málo, ale prihodilo sa čosi viac. Najmä teraz, na konci. Objednávka v kladnom zmysle slova ustúpila do úzadia, téma sa všeobecnejšie rozprestrela nad fenoménom rodiny, boli položené nástojčivejšie otázky širšiemu publiku. Vznikli výpoveďou silné, obrazovo kultivované filmy.
Šulík s Vojtekom sa po dvanástich rokoch vrátili do rodín, o ktorých nakrúcali v Nechcených deťoch. Maličké deti medzičasom vyrástli, rodičia trošilinku zostarli, osud všeličo pomotal. Každá snímka je iná. Už tu nie je reč primárne o tom, že rodič, ktorý sa ujme opusteného dieťaťa, je priam svätcom. Väčšmi a všeobecnejšie sa hovorí o veľkej zodpovednosti rodičovstva (nielen adoptívneho, pestúnskeho či profesionálneho), o jeho úskaliach, o hromadách odovzdanej lásky a trpezlivosti, o vážnych rozhodnutiach, ranách života a svetielku na horizonte.
Chcela som byť matka. Tak sa volá film Mareka Šulíka. V tej „starej“ snímke o nechcených deťoch si mladá žena vzala z domova k sebe domov dvoch predškolákov a všetko vyzeralo ako-tak ružovo. Najmä tie prvé Vianoce boli krásne. Teraz z dvoch synov ostal jeden a vzťahy sa nesmierne skomplikovali. Spomienky sa ustavične vracajú. Dobré i zlé. V minulosti mama drezúrovala syna pri učení splývavého čítania, dnes veľký syn nerváči nad neschopnosťou matky naučiť sa ovládať počítač. Do jej bytu sa vracia skôr náhodne ako pravidelne. Čosi sa v tej rodine pokazilo, ale čosi sa stále javí ako pevný základ, na ktorom by bolo možné vystavať spoločné zajtrajšky.
Jaro Vojtek pred rokmi nakrúcal o rodine, čo sa ujala postihnutého dievčatka – slepota, mentálna retardácia, autizmus. (Uf!) Vo filme Povieme si to v nebi sedia okolo stola mama s otcom, tri veľké deti a dospievajúca pestúnka Nikolka. To vôbec nie je ľahká (celo)životná situácia. A tí dospelí ľudkovia sa na plátne usmievajú, ako by robili najsamozrejmejšiu vec na svete. To sa pretvarujú pre potreby filmárov? Zvláštne (a zároveň fascinujúce) je, že to vôbec tak nevyzerá. Že im veríte. A vzápätí musíte z hlavy zložiť klobúk v obdivnom geste. Chcela som byť matka (Slovensko 2011, réžia: Marek Šulík); Povieme si to v nebi (Slovensko 2011, réžia: Jaro Vojtek).
Všetko to začalo v roku 1999 sériou deviatich dokumentárnych filmov Nechcené deti, ktorá bola o dva roky neskôr obohatená o päť dielov (Ne)chcených detí. Nedávno som o tomto cykle napísala, že v takej neobčianskej spoločnosti, akou je tá naša slovenská, sa nie celkom spoločensky prioritný (hoci mediálne veľmi vďačný) sociálny problém – opustené dieťa a čo s ním – stal v posledných rokoch početne najpretriasanejšou témou pôvodnej nehranej tvorby.
Všetky filmy, o ktorých je tu reč, vznikali v podstate na objednávku. Mali hájiť záujmy osamoteného dieťaťa, mali hájiť jeho právo na rodinu, mali svojou pozitívnou energiou ovplyvniť divákov – všetko budúcich potenciálnych náhradných rodičov, napokon mali obhájiť aj naliehavosť agendy združenia Návrat. (Robili to jemne, nijaký bezuzdný nátlak, možno trochu autorského citového vydierania.) Už to samo nie je málo, ale prihodilo sa čosi viac. Najmä teraz, na konci. Objednávka v kladnom zmysle slova ustúpila do úzadia, téma sa všeobecnejšie rozprestrela nad fenoménom rodiny, boli položené nástojčivejšie otázky širšiemu publiku. Vznikli výpoveďou silné, obrazovo kultivované filmy.
Šulík s Vojtekom sa po dvanástich rokoch vrátili do rodín, o ktorých nakrúcali v Nechcených deťoch. Maličké deti medzičasom vyrástli, rodičia trošilinku zostarli, osud všeličo pomotal. Každá snímka je iná. Už tu nie je reč primárne o tom, že rodič, ktorý sa ujme opusteného dieťaťa, je priam svätcom. Väčšmi a všeobecnejšie sa hovorí o veľkej zodpovednosti rodičovstva (nielen adoptívneho, pestúnskeho či profesionálneho), o jeho úskaliach, o hromadách odovzdanej lásky a trpezlivosti, o vážnych rozhodnutiach, ranách života a svetielku na horizonte.
Chcela som byť matka. Tak sa volá film Mareka Šulíka. V tej „starej“ snímke o nechcených deťoch si mladá žena vzala z domova k sebe domov dvoch predškolákov a všetko vyzeralo ako-tak ružovo. Najmä tie prvé Vianoce boli krásne. Teraz z dvoch synov ostal jeden a vzťahy sa nesmierne skomplikovali. Spomienky sa ustavične vracajú. Dobré i zlé. V minulosti mama drezúrovala syna pri učení splývavého čítania, dnes veľký syn nerváči nad neschopnosťou matky naučiť sa ovládať počítač. Do jej bytu sa vracia skôr náhodne ako pravidelne. Čosi sa v tej rodine pokazilo, ale čosi sa stále javí ako pevný základ, na ktorom by bolo možné vystavať spoločné zajtrajšky.
Jaro Vojtek pred rokmi nakrúcal o rodine, čo sa ujala postihnutého dievčatka – slepota, mentálna retardácia, autizmus. (Uf!) Vo filme Povieme si to v nebi sedia okolo stola mama s otcom, tri veľké deti a dospievajúca pestúnka Nikolka. To vôbec nie je ľahká (celo)životná situácia. A tí dospelí ľudkovia sa na plátne usmievajú, ako by robili najsamozrejmejšiu vec na svete. To sa pretvarujú pre potreby filmárov? Zvláštne (a zároveň fascinujúce) je, že to vôbec tak nevyzerá. Že im veríte. A vzápätí musíte z hlavy zložiť klobúk v obdivnom geste. Chcela som byť matka (Slovensko 2011, réžia: Marek Šulík); Povieme si to v nebi (Slovensko 2011, réžia: Jaro Vojtek).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.