Aj hudobníci milujú štatistiky, a tak sa napríklad dozviete, že hudobný priemysel je oproti trhu s azbestom na vzostupe a zarába viac ako čojaviemčo, keď sa však rozprávate na chodbách so živými ľuďmi, všetci tvrdia, že prerábajú. A tá chodbová realita sa blíži skutočnosti oveľa vernejšie, len by to veľmi dobre nevyzeralo na oficiálnej časti konferencie. Nedávno ma na diskusii o „emerging markets“ skoro porazilo z postkomunistických delegátov, boli piati, spolu s nimi jeden chlapík z Hongkongu. Ako najväčší problém bola označená súťaž. Rumunka, Maďar, Chorvátka, Srb, Bulhar – všetci ako jeden vraveli, že najväčším ohrozením je príliš veľa koncertov, príliš veľa promotérov, príliš veľa hál a podobne. Jedine zástupca Ázie sa nevedel vynačudovať, o čom to, prepánajána, vravia. Z našich kamarátov bola cítiť nostalgia za časmi, keď sa súťažiť nedalo, to všetko na konferencii v Londýne, kam by sa v tých časoch nikto z nich nedostal. A úplne ma pobavila výzva podporená celou päticou, aby agenti neposielali skupiny na koncerty hlavne v lete, čo je logické celé desaťročia, ale aby to distribuovali pekne rovnomerne počas celého roka. Jednoducho, ak ide niečo prirodzene, treba to zregulovať. Našťastie bol v sále jeden neostýchavý drzý Brit s anglickým humorom. Keď ho naši diskutéri vyzvali, aby sa ako „zlý agent“ vyjadril, tak nelenil a všetko zosmiešnil s takým sarkazmom, až mi tiekli od smiechu slzy. Keď sa ho potom Rumunka vážne a demonštratívne opýtala, či má rád ich krajinu, tak s noblesným výrazom Churchilla povedal „I love Romania, I love Drakula.“ Urazený výraz našich reprezentantov ukázal, že sme ozaj emerging markets. Okrem zmyslu pre slobodnú súťaž aj v nadhľade.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.