KNIHA Colm Tóibín: Brooklyn, Mladá fronta 2010
Colm Tóibín, rodák z írskeho mestečka Enniscorthy, je vo svete známy a oceňovaný autor románov a poviedok, hoci u nás zatiaľ vyšiel jediný jeho preklad. Román Brooklyn, ktorý preložila Daniela Theinová, získal cenu Costa Novel Award za najlepšiu írsko-anglickú knihu roku 2009. Emigrácia, osobná identita v kontexte národa a komunity, rodinné vzťahy, smrť blízkeho – časté Tóibínove témy – to všetko sa prelína v hlavnej postave Eilis. Autor má jednoznačný zmysel pre detail v každom ohľade: najprv takmer fyzicky cítite, ako je Eilis vlečená do emigrácie; čitateľ spolu s ňou precitne až vo chvíli, keď už sedí na lodi a vzďaľuje sa rodine, krajine a spoločnosti, ktorú pozná. Rovnako sugestívne sú pasáže jej postupného precitnutia v novom svete a nastupujúceho pocitu, ktorý zažije každý emigrant: náhle spolu s ňou cítime tú príšernú ťažkosť odlúčenia, ten nezvládnuteľný smútok. „Ať se podívala kamkoliv, všechno postrádalo význam.“ Hoci ste emigráciu na vlastnej koži nikdy nezažili, to osamelé zúfalstvo vás premôže. Keď sa už zdá, že za jej život dostáva do vyrovnaných koľají, všetko je opäť inak... Brooklyn je zrazu ďaleko, a to nielen tisíckami kilometrov. Čo bolo ešte nedávno Eilis zdanlivo blízke a dôverné, nahrádza čokoľvek, čo je spojené s tým naozajstným domovom. No zrejme len na nevyhnutnú chvíľku. Ona je už predsa len niekým iným. „Vrátila se do Brooklynu, řekne mu matka.“
.eva Güttlerová KNIHA Tomáš Weiss: Postkomunizmus: záškrt, Za tratí, 2011
Nie je nič ľahšie, ako nadávať na pomery. Nie je nič ťažšie, ako písať básne o pocite z politiky. Teda, ak nemáme na mysli prostoduché častušky či zľudovené krčmové popevky. Ak myslíme na skutočnú poéziu, ktorá natrhne tenký, ale prekvapivo pevný obal racionality politických komentárov a ukáže, naznačí nám niečo hlbšie, podstatnejšie. Tomáš Weiss, v Beroune žijúci vydavateľ, básnik a (aj s .týždňom spolupracujúci) publicista sa o to pokúsil. Úspešne. „My občané České republiky v Čechách, na Moravě a ve Slezku / V čase obnovy samostatného českého státu / Jsme v rozpacích / Nějak uondaní, uvláčení / Neumíme svobodně žít / Cítíme se mizerně / Vystresovaní u plných hrnců..." (Ústava jedna báseň – Preambule). To je ten pocit, ktorému tak dobre rozumieme, tá hojnosť bez zmyslu, tá únava bez boja, tá prekvapivá prázdnota ináč celkom úspešných životov. Tomáš Weiss je nemilosrdný, no nie je kazateľský. Nestačí mu „že je to lepší", dotýka sa zapálených rán, no sám pritom cíti bolesť. Je dieťa undergroundu, ktorému aj v dospelosti zostala láska k slobode, túžba po spravodlivosti a pravde, no pridal sa k tomu všetkému pocit neistoty a k sarkazmu vedúca skepsa. Tomášove „politické" básne sú ginsbergovským Kvílením československých beatnikov, ktorých splnené sny sa začínajú podobať na nočné mory. „Smrt postkomunismu!"
.jk KNIHA Fedor MATEJOV: FRAGMENTY, Kalligram, 2010
Literárny vedec Fedor Matejov sa vo svojej tvorbe venuje najmä slovenskej poézii po roku 1945 a otázkam jej interpretácie. Najnovšia kniha Fragmenty s podtitulom Z premien písania o literatúre od 60. rokov po 90. roky nevybočuje z rámca jeho záujmu. Autor si postavil na pohľad elementárne otázky: Čo je poézia? Ako jej rozumieť? Ako o nej písať? A práve posledná je fundamentom Fragmentov. Matejov nám objasňuje, akými premenami prešla kritika a interpretácia literatúry.
Pozitívnym znakom Matejovových textov je schopnosť využiť pri hodnotení diel o literatúre všetko, čo môže podoprieť, argumentovať a dokumentovať odvážne, presne. „To, o čom píše, prechádza jeho bytosťou.“ (Milan Hamada). Príjemca tejto knihy bude spokojný, s akou argumentovanou presnosťou posudzuje Matejov texty, ktoré vznikli o slovenskej literatúre a s uznaním bude vnímať široký záber, ktorej sa naša historiografia, kritika a literárna teória v uvedených rokoch venovala. Okrem kritiky toho, čo sa často napáchalo pri výbere a interpretácii literárnych diel v rozpätí takmer 40 rokov, nastoľuje Matejov aj konkrétne problémy, ktoré by sa mali odborne rozdiskutovať, riešiť a vydať v nových dejinách literatúry, v slovníkoch či učebniciach. „Inštitúcia literárnej vedy vo svojich kľúčových žánroch je postavená pred závažné úlohy, ako sú historiografické spracovanie národnej literatúry bez ideologických predpojatostí, zvlášť literatúry po roku 1945.“ Fragmenty sa úspešne usilujú napraviť často nesprávny pohľad na vývin a vnímanie našej literatúry v časoch pochybení či neschopnosti vidieť veci správne. „Nikto nenapísal a trúfam si povedať, že už ani nenapíše také dielo o našom kritickom myslení ako Fedor Matejov.“ (Hamada).
.gabriela Rakúsová
Colm Tóibín, rodák z írskeho mestečka Enniscorthy, je vo svete známy a oceňovaný autor románov a poviedok, hoci u nás zatiaľ vyšiel jediný jeho preklad. Román Brooklyn, ktorý preložila Daniela Theinová, získal cenu Costa Novel Award za najlepšiu írsko-anglickú knihu roku 2009. Emigrácia, osobná identita v kontexte národa a komunity, rodinné vzťahy, smrť blízkeho – časté Tóibínove témy – to všetko sa prelína v hlavnej postave Eilis. Autor má jednoznačný zmysel pre detail v každom ohľade: najprv takmer fyzicky cítite, ako je Eilis vlečená do emigrácie; čitateľ spolu s ňou precitne až vo chvíli, keď už sedí na lodi a vzďaľuje sa rodine, krajine a spoločnosti, ktorú pozná. Rovnako sugestívne sú pasáže jej postupného precitnutia v novom svete a nastupujúceho pocitu, ktorý zažije každý emigrant: náhle spolu s ňou cítime tú príšernú ťažkosť odlúčenia, ten nezvládnuteľný smútok. „Ať se podívala kamkoliv, všechno postrádalo význam.“ Hoci ste emigráciu na vlastnej koži nikdy nezažili, to osamelé zúfalstvo vás premôže. Keď sa už zdá, že za jej život dostáva do vyrovnaných koľají, všetko je opäť inak... Brooklyn je zrazu ďaleko, a to nielen tisíckami kilometrov. Čo bolo ešte nedávno Eilis zdanlivo blízke a dôverné, nahrádza čokoľvek, čo je spojené s tým naozajstným domovom. No zrejme len na nevyhnutnú chvíľku. Ona je už predsa len niekým iným. „Vrátila se do Brooklynu, řekne mu matka.“
.eva Güttlerová KNIHA Tomáš Weiss: Postkomunizmus: záškrt, Za tratí, 2011
Nie je nič ľahšie, ako nadávať na pomery. Nie je nič ťažšie, ako písať básne o pocite z politiky. Teda, ak nemáme na mysli prostoduché častušky či zľudovené krčmové popevky. Ak myslíme na skutočnú poéziu, ktorá natrhne tenký, ale prekvapivo pevný obal racionality politických komentárov a ukáže, naznačí nám niečo hlbšie, podstatnejšie. Tomáš Weiss, v Beroune žijúci vydavateľ, básnik a (aj s .týždňom spolupracujúci) publicista sa o to pokúsil. Úspešne. „My občané České republiky v Čechách, na Moravě a ve Slezku / V čase obnovy samostatného českého státu / Jsme v rozpacích / Nějak uondaní, uvláčení / Neumíme svobodně žít / Cítíme se mizerně / Vystresovaní u plných hrnců..." (Ústava jedna báseň – Preambule). To je ten pocit, ktorému tak dobre rozumieme, tá hojnosť bez zmyslu, tá únava bez boja, tá prekvapivá prázdnota ináč celkom úspešných životov. Tomáš Weiss je nemilosrdný, no nie je kazateľský. Nestačí mu „že je to lepší", dotýka sa zapálených rán, no sám pritom cíti bolesť. Je dieťa undergroundu, ktorému aj v dospelosti zostala láska k slobode, túžba po spravodlivosti a pravde, no pridal sa k tomu všetkému pocit neistoty a k sarkazmu vedúca skepsa. Tomášove „politické" básne sú ginsbergovským Kvílením československých beatnikov, ktorých splnené sny sa začínajú podobať na nočné mory. „Smrt postkomunismu!"
.jk KNIHA Fedor MATEJOV: FRAGMENTY, Kalligram, 2010
Literárny vedec Fedor Matejov sa vo svojej tvorbe venuje najmä slovenskej poézii po roku 1945 a otázkam jej interpretácie. Najnovšia kniha Fragmenty s podtitulom Z premien písania o literatúre od 60. rokov po 90. roky nevybočuje z rámca jeho záujmu. Autor si postavil na pohľad elementárne otázky: Čo je poézia? Ako jej rozumieť? Ako o nej písať? A práve posledná je fundamentom Fragmentov. Matejov nám objasňuje, akými premenami prešla kritika a interpretácia literatúry.
Pozitívnym znakom Matejovových textov je schopnosť využiť pri hodnotení diel o literatúre všetko, čo môže podoprieť, argumentovať a dokumentovať odvážne, presne. „To, o čom píše, prechádza jeho bytosťou.“ (Milan Hamada). Príjemca tejto knihy bude spokojný, s akou argumentovanou presnosťou posudzuje Matejov texty, ktoré vznikli o slovenskej literatúre a s uznaním bude vnímať široký záber, ktorej sa naša historiografia, kritika a literárna teória v uvedených rokoch venovala. Okrem kritiky toho, čo sa často napáchalo pri výbere a interpretácii literárnych diel v rozpätí takmer 40 rokov, nastoľuje Matejov aj konkrétne problémy, ktoré by sa mali odborne rozdiskutovať, riešiť a vydať v nových dejinách literatúry, v slovníkoch či učebniciach. „Inštitúcia literárnej vedy vo svojich kľúčových žánroch je postavená pred závažné úlohy, ako sú historiografické spracovanie národnej literatúry bez ideologických predpojatostí, zvlášť literatúry po roku 1945.“ Fragmenty sa úspešne usilujú napraviť často nesprávny pohľad na vývin a vnímanie našej literatúry v časoch pochybení či neschopnosti vidieť veci správne. „Nikto nenapísal a trúfam si povedať, že už ani nenapíše také dielo o našom kritickom myslení ako Fedor Matejov.“ (Hamada).
.gabriela Rakúsová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.