Svoj útok na „kapitalizmus priateľov“ začal Medvedev 30. marca v Magnitogorskom metalurgickom kombináte, ktorý bol v tridsiatych rokoch symbolom éry industrializácie. Zasadanie Komisie pre modernizáciu a technologické inovácie ekonomiky Ruska tu po prvý raz naplnilo aj prvú časť svojho názvu, keď Medvedev prešiel od technokratického prístupu k politickému.
Dôvod je jasný. Atmosféra priaznivá pre investície už nie je len otázkou stavu ekonomiky, ale najmä politiky. V podstate môžeme hovoriť o druhej vlne privatizácie po tom, čo ekonomiku ovládli čekisti a privatizované podniky boli zoštátnené alebo sa zmenili na podniky so štátnou účasťou. Prezident ohlásil viacero radikálnych opatrení ako zníženie platov zvýšených putinovskou vládou, rozšírenie práv pre minoritných akcionárov, právo ministerstva pre rozvoj zrušiť „protipodnikateľské“ opatrenia, odchod najvyšších štátnych úradníkov z predstavenstiev štátnych podnikov, vytvorenie plánu privatizácie štátnych podnikov, obmedzenie plnej moci Komisii pre zahraničné investície do strategických sektorov, vytvorenie inštitútu investičných splnomocnencov, aj vznik špeciálneho mechanizmu reagujúceho na správy o korupcii v médiách či zavedenie mobilných antikorupčných jednotiek prezidenta. Ak sa majú tieto opatrenia zaviesť do reality, potrebujú nielen politickú vôľu pri prijímaní rozhodnutí (tá už bola prejavená), ale aj pri administrovaní celého procesu.
Lebo jedna vec je oznámiť odchod Igora Sečina, v súčasnosti pravej i ľavej ruky Vladimíra Putina, z postu predsedu predstavenstva Rosneftu, a celkom druhá vec je uskutočniť to aj reálne, a potom ešte aj maximálne eliminovať vplyv Igora Ivanoviča na firmu, ktorá sa stala jedným zo symbolov „kapitalizmu priateľov“. .čo na to Putin?
Vyhlásenie prezidenta je, samozrejme, revolučné. Ale veď aj prvé tri roky vlády Medvedeva boli bohaté na revolučné vyhlásenia a dokonca sa niektoré veci aj udiali: pripomeňme liberalizáciu trestného práva, miernu politickú reformu, vyhlásenia vo veci Chodorkovského, kontrolu udalostí týkajúcich sa Chimského lesa. V zásade však tieto udalosti situáciu v krajine výraznejšie nezmenili. A čo viac, ony ani nezničili duumvirát, nehovoriac o tom, že mnohé z týchto Medvedevových akcií boli celkom isto odobrené Putinom. Je možné, že Putin nenamietal ani proti opatreniam, ktoré ohlásil Medvedev v Magnitogorsku.
Premiér si v nastupujúcom volebnom roku sleduje vlastnú líniu, a robí to oveľa tvrdšie, takže mu zrejme neprekáža, keď sa presadzuje popri ňom aj prezident. Nie je vylúčené, že sú to svojho druhu „primárne voľby“ medzi členmi duumvirátu, a podľa ich výsledkov sa potom dohodnú medzi sebou, kto sa bude uchádzať o nasledujúce volebné obdobie.
V istom zmysle prezident doháňa to, čo za tri roky zmeškal. Jeho vyhlásenia sa však navyše stali súčasťou veľkej demokratickej vlny, ktorá sa zdvihla po nedávnych viacerých otrasoch, pre svet takmer neviditeľných. Tu zohralo svoju rolu všetko – ľudia, analýzy, stranícke projekty aj spoločenské iniciatívy. Treba spomenúť najmä výskumy Inštitútu súčasného rozvoja a Centra strategických analýz, ktoré zdôvodňujú potrebu radikálnej politickej modernizácie a zaujali významné miesto vo verejnej diskusii. Podobne ako idea prechodu k profesionálnej armáde, ktorú otvoril šéf Generálneho štábu, a nie združenie Matiek vojakov, ako by si niekto myslel. Plán destalinizácie spoločenského vedomia zverejnila dokonca prezidentská Rada pre ľudské práva. Aj veľmi dvojzmyselné posilnenie strany Pravoje delo Putinovým vicepremiérom Igorom Šuvalovom je v súlade s týmto trendom.
Potenciálny elektorát strany Pravoje delo – to je aj sociálna opora súčasného prezidenta. Ak bude Pravoje delo úspešné, potvrdí sa, že Medvedev má perspektívu aj ako samostatný politik, a nie iba súčasť nekonečnej Putinovej charizmy.
Možné je však aj to, že vo svoj posledný prezidentský rok by Dmitrij Medvedev chcel dokázať, že on nielenže prerástol mantinely, ktoré mu boli vytýčené v roku 2007, ale pri akomkoľvek rozložení síl je pripravený spustiť radikálne kroky napĺňajúc stratégiu: „Rob si svoju prácu a bude, ako bude.“ Že zvolil takúto stratégiu, naznačuje jeho útok na všetkých frontoch, nie iba proti systému „kapitalizmus priateľov“, ale dokonca aj na svojho najhlavnejšieho priateľa, ktorý si vybudoval v Rusku osobný „kapitalizmus“ – Putina.
To, čo sa teraz deje s Medvedevom a Putinom, sú v podstate akési primárky – určite to nie je bratovražedná vojna, ale napriek všetkému je tu už tvrdá konkurencia. Autor je komentátor Novoj gazety.
Dôvod je jasný. Atmosféra priaznivá pre investície už nie je len otázkou stavu ekonomiky, ale najmä politiky. V podstate môžeme hovoriť o druhej vlne privatizácie po tom, čo ekonomiku ovládli čekisti a privatizované podniky boli zoštátnené alebo sa zmenili na podniky so štátnou účasťou. Prezident ohlásil viacero radikálnych opatrení ako zníženie platov zvýšených putinovskou vládou, rozšírenie práv pre minoritných akcionárov, právo ministerstva pre rozvoj zrušiť „protipodnikateľské“ opatrenia, odchod najvyšších štátnych úradníkov z predstavenstiev štátnych podnikov, vytvorenie plánu privatizácie štátnych podnikov, obmedzenie plnej moci Komisii pre zahraničné investície do strategických sektorov, vytvorenie inštitútu investičných splnomocnencov, aj vznik špeciálneho mechanizmu reagujúceho na správy o korupcii v médiách či zavedenie mobilných antikorupčných jednotiek prezidenta. Ak sa majú tieto opatrenia zaviesť do reality, potrebujú nielen politickú vôľu pri prijímaní rozhodnutí (tá už bola prejavená), ale aj pri administrovaní celého procesu.
Lebo jedna vec je oznámiť odchod Igora Sečina, v súčasnosti pravej i ľavej ruky Vladimíra Putina, z postu predsedu predstavenstva Rosneftu, a celkom druhá vec je uskutočniť to aj reálne, a potom ešte aj maximálne eliminovať vplyv Igora Ivanoviča na firmu, ktorá sa stala jedným zo symbolov „kapitalizmu priateľov“. .čo na to Putin?
Vyhlásenie prezidenta je, samozrejme, revolučné. Ale veď aj prvé tri roky vlády Medvedeva boli bohaté na revolučné vyhlásenia a dokonca sa niektoré veci aj udiali: pripomeňme liberalizáciu trestného práva, miernu politickú reformu, vyhlásenia vo veci Chodorkovského, kontrolu udalostí týkajúcich sa Chimského lesa. V zásade však tieto udalosti situáciu v krajine výraznejšie nezmenili. A čo viac, ony ani nezničili duumvirát, nehovoriac o tom, že mnohé z týchto Medvedevových akcií boli celkom isto odobrené Putinom. Je možné, že Putin nenamietal ani proti opatreniam, ktoré ohlásil Medvedev v Magnitogorsku.
Premiér si v nastupujúcom volebnom roku sleduje vlastnú líniu, a robí to oveľa tvrdšie, takže mu zrejme neprekáža, keď sa presadzuje popri ňom aj prezident. Nie je vylúčené, že sú to svojho druhu „primárne voľby“ medzi členmi duumvirátu, a podľa ich výsledkov sa potom dohodnú medzi sebou, kto sa bude uchádzať o nasledujúce volebné obdobie.
V istom zmysle prezident doháňa to, čo za tri roky zmeškal. Jeho vyhlásenia sa však navyše stali súčasťou veľkej demokratickej vlny, ktorá sa zdvihla po nedávnych viacerých otrasoch, pre svet takmer neviditeľných. Tu zohralo svoju rolu všetko – ľudia, analýzy, stranícke projekty aj spoločenské iniciatívy. Treba spomenúť najmä výskumy Inštitútu súčasného rozvoja a Centra strategických analýz, ktoré zdôvodňujú potrebu radikálnej politickej modernizácie a zaujali významné miesto vo verejnej diskusii. Podobne ako idea prechodu k profesionálnej armáde, ktorú otvoril šéf Generálneho štábu, a nie združenie Matiek vojakov, ako by si niekto myslel. Plán destalinizácie spoločenského vedomia zverejnila dokonca prezidentská Rada pre ľudské práva. Aj veľmi dvojzmyselné posilnenie strany Pravoje delo Putinovým vicepremiérom Igorom Šuvalovom je v súlade s týmto trendom.
Potenciálny elektorát strany Pravoje delo – to je aj sociálna opora súčasného prezidenta. Ak bude Pravoje delo úspešné, potvrdí sa, že Medvedev má perspektívu aj ako samostatný politik, a nie iba súčasť nekonečnej Putinovej charizmy.
Možné je však aj to, že vo svoj posledný prezidentský rok by Dmitrij Medvedev chcel dokázať, že on nielenže prerástol mantinely, ktoré mu boli vytýčené v roku 2007, ale pri akomkoľvek rozložení síl je pripravený spustiť radikálne kroky napĺňajúc stratégiu: „Rob si svoju prácu a bude, ako bude.“ Že zvolil takúto stratégiu, naznačuje jeho útok na všetkých frontoch, nie iba proti systému „kapitalizmus priateľov“, ale dokonca aj na svojho najhlavnejšieho priateľa, ktorý si vybudoval v Rusku osobný „kapitalizmus“ – Putina.
To, čo sa teraz deje s Medvedevom a Putinom, sú v podstate akési primárky – určite to nie je bratovražedná vojna, ale napriek všetkému je tu už tvrdá konkurencia. Autor je komentátor Novoj gazety.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.