Začnem Ivanom Miklošom. Dlho som uvažoval, prečo bráni nebrániteľné. O prenájom nebola súťaž, aká mala byť, Daňové riaditeľstvo o nej mlžilo, a firma okresného šéfa SDKÚ z Nitry bola sčasti vlastnená cyperskou schránkou, čo je v priamom rozpore s volebným programom SDKÚ. Navyše, Ščurka je neslávne známy v Nitre v súvislosti s priemyselným parkom a jeho meno je podľa Hospodárskych novín na spoločnej poštovej schránke s Gabrielom Palackom. Aký zmysel má toto bahno verejne brániť?
Nemyslím, že Ivan Mikloš musel, lebo bol závislý. A nemyslím, že to bolo iba zaťatie sa voči neférovej premiérke, ktorá vyšla s požiadavkou na odstúpenie šéfa daniarov až po tom, čo minister financií odletel do USA. Na to je Ivan Mikloš príliš racionálny. Ale nemyslím si ani to, že jeho obrana bola úprimná. Na to je o povahe straníckeho podnikania u nás príliš informovaný.
Dospel som zatiaľ iba k tomuto – Ivan Mikloš bránil prenájom pre Nitra Invest preto, že je to pokrok v porovnaní s prenájmami za Fica. Zdá sa mi, že práve menší výdavok pre štát bol jedným z dvoch dôvodov, ktoré vysvetľujú Miklošovu pozíciu v celom spore. Ušetril by štát? Ušetril.
Druhý dôvod je Miklošova osobná história. Keď odišiel z Langošovej Demokratickej strany a pripojil sa k Dzurindovi, overil si, že na Slovensku sa dá väčší podvod poraziť menším, väčšia korupcia menšou, únos skupinkou a Rezeš Palackom. Dokonca si myslím, že odvtedy je Ivan Mikloš presvedčený, že inak sa to ani nedá a že snaha o skutočnú čistotu verejného života je natoľko naivná, že v dôsledkoch je škodlivá, pretože vedie k víťazstvu tých najhorších riešení a ľudí. Ak navyše posúva táto koalícia Slovensko k lepšiemu, kde je problém?
Kde? Spolu s Miklošom si myslím, že táto koalícia pomôže ozdraviť ekonomiku a tiež, že zníži mieru korupcie. Tu sa však súlad končí. Ak nepôjde Radičovej zostava proti korupcii a klientelizmu nadoraz, naozaj nadoraz, podľa mňa sem vráti Fica tak, ako ho kupovaním poslancov, kšeftárením a vzájomním podrážaním sa posunula do kresla premiéra už v roku 2006.
Snažiť sa o čistotu (nie pološpinu) verejného života nie je naivné. Je to, naopak, rozumné a dokonca aj pragmatické. Naivná je obrana Ščurku v čase, keď majú ľudia (aj tí, ktorí majú v rozlišovaní politikov jasno), straníckych kšeftov po krk. Normálne je predsa nekradnúť, nie kradnúť menej. Ten, čo kradne viac, je zločinec, ale ten, čo menej, predsa tiež.
A kto chce voliť zločincov, Ivan?
A teraz Iveta Radičová. Veľa vecí v tomto spore nezvládla. Nemala na začiatku brániť kšeft v Košiciach, aj keď dostala nesprávne informácie. Predseda vlády musí vážiť slová. Z povahy veci a mien mala napríklad s trápnymi vetami o Cypre, ako členskej krajine EÚ, počkať. Nemala ani ustúpiť prezídiu SDKÚ, keď už mala o Ščurkovi jasno. Jej súhlas s NKÚ, ako arbitrom sporu, bol prejavom nestálosti a vnútornej slabosti. Napokon, jej trucovité odmietnutie viesť vládu, kým neodstúpi šéf daniarov, a to len deň po inom vyhlásení vedenia SDKÚ, s ktorým súhlasila, je porušením dohody, a to sa v slušnej spoločnosti nerobí.
Ale tri podstatné výsledky Ivete Radičovej nemožno uprieť. Napriek nezvládnutým emóciám zabránila kšeftu, ktorý by ako symbol dlhodobo poškodzoval renomé jej vlády, dovnútra SDKÚ ukázala, že nebude novou tváričkou, za ktorú sa ukryjú staré praktiky, a najmä – posilnila kľúčový front slovenskej politiky, ktorý už nevedie medzi pravicou a ľavicou, ale medzi podvodníkmi a tými, ktorí sú im ochotní, zatiaľ osamotene, čeliť.
Oceňujem, Iveta.
Nemyslím, že Ivan Mikloš musel, lebo bol závislý. A nemyslím, že to bolo iba zaťatie sa voči neférovej premiérke, ktorá vyšla s požiadavkou na odstúpenie šéfa daniarov až po tom, čo minister financií odletel do USA. Na to je Ivan Mikloš príliš racionálny. Ale nemyslím si ani to, že jeho obrana bola úprimná. Na to je o povahe straníckeho podnikania u nás príliš informovaný.
Dospel som zatiaľ iba k tomuto – Ivan Mikloš bránil prenájom pre Nitra Invest preto, že je to pokrok v porovnaní s prenájmami za Fica. Zdá sa mi, že práve menší výdavok pre štát bol jedným z dvoch dôvodov, ktoré vysvetľujú Miklošovu pozíciu v celom spore. Ušetril by štát? Ušetril.
Druhý dôvod je Miklošova osobná história. Keď odišiel z Langošovej Demokratickej strany a pripojil sa k Dzurindovi, overil si, že na Slovensku sa dá väčší podvod poraziť menším, väčšia korupcia menšou, únos skupinkou a Rezeš Palackom. Dokonca si myslím, že odvtedy je Ivan Mikloš presvedčený, že inak sa to ani nedá a že snaha o skutočnú čistotu verejného života je natoľko naivná, že v dôsledkoch je škodlivá, pretože vedie k víťazstvu tých najhorších riešení a ľudí. Ak navyše posúva táto koalícia Slovensko k lepšiemu, kde je problém?
Kde? Spolu s Miklošom si myslím, že táto koalícia pomôže ozdraviť ekonomiku a tiež, že zníži mieru korupcie. Tu sa však súlad končí. Ak nepôjde Radičovej zostava proti korupcii a klientelizmu nadoraz, naozaj nadoraz, podľa mňa sem vráti Fica tak, ako ho kupovaním poslancov, kšeftárením a vzájomním podrážaním sa posunula do kresla premiéra už v roku 2006.
Snažiť sa o čistotu (nie pološpinu) verejného života nie je naivné. Je to, naopak, rozumné a dokonca aj pragmatické. Naivná je obrana Ščurku v čase, keď majú ľudia (aj tí, ktorí majú v rozlišovaní politikov jasno), straníckych kšeftov po krk. Normálne je predsa nekradnúť, nie kradnúť menej. Ten, čo kradne viac, je zločinec, ale ten, čo menej, predsa tiež.
A kto chce voliť zločincov, Ivan?
A teraz Iveta Radičová. Veľa vecí v tomto spore nezvládla. Nemala na začiatku brániť kšeft v Košiciach, aj keď dostala nesprávne informácie. Predseda vlády musí vážiť slová. Z povahy veci a mien mala napríklad s trápnymi vetami o Cypre, ako členskej krajine EÚ, počkať. Nemala ani ustúpiť prezídiu SDKÚ, keď už mala o Ščurkovi jasno. Jej súhlas s NKÚ, ako arbitrom sporu, bol prejavom nestálosti a vnútornej slabosti. Napokon, jej trucovité odmietnutie viesť vládu, kým neodstúpi šéf daniarov, a to len deň po inom vyhlásení vedenia SDKÚ, s ktorým súhlasila, je porušením dohody, a to sa v slušnej spoločnosti nerobí.
Ale tri podstatné výsledky Ivete Radičovej nemožno uprieť. Napriek nezvládnutým emóciám zabránila kšeftu, ktorý by ako symbol dlhodobo poškodzoval renomé jej vlády, dovnútra SDKÚ ukázala, že nebude novou tváričkou, za ktorú sa ukryjú staré praktiky, a najmä – posilnila kľúčový front slovenskej politiky, ktorý už nevedie medzi pravicou a ľavicou, ale medzi podvodníkmi a tými, ktorí sú im ochotní, zatiaľ osamotene, čeliť.
Oceňujem, Iveta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.