Napriek tomu, že obraz, ktorý prebehol západnými médiami, nebol ani zďaleka nedeformovaný, kritika má pravdivé jadro. Jadro preto, lebo kým „obal“ typu „nová ústava oživuje nočné mory nacizmu a komunizmu“ (Corriere della Sera) evidentne ulietava, už dlhočizná preambula je ozaj vyhraneným textom, ktorý Maďarsko ideologicky vymedzuje ako štát, ktorý je definovaný etnicky, nábožensky a kultúrne ešte vypätejším spôsobom, než sa o to snažil slovenský národný romantizmus 90. rokov. Ten „duch“ preambuly pritom mnohí právnici čítajú ako záväzný aj pre budúce výklady konkrétnych článkov.
Zásadná výhrada k demokratickosti prijímania tejto ústavy je, že Fidesz zneužil mimoriadne vychýlenie politického kyvadla na svoju stranu, aby vytvoril akýsi ústavný „fait accompli“, dokonaný stav. Ešte aj v horizonte dekád sa totiž zdá veľmi nepravdepodobné, že sa v maďarskom parlamente objaví ďalšia dvojtretinová väčšina na vykonanie akejsi zmeny či novely.
Opodstatnenosť názoru, že Orbán mal povinnosť hľadať dohodu so širším spektrom, ešte neznamená, že nová ústava je manuál na zneužívanie moci. V každom prípade obsahuje množstvo článkov, ktoré nielenže vyvolávajú vášne – napríklad absolútne doživotie – ale prekážajú najmä tým, že do ústavy vôbec nepatria. Azda najzlovestnejšie vyzerá oklieštenie kontroly ústavnosti. V prípade rozpočtu, kde ÚS získava kompetenciu posudzovať nesúlad zákonov s ústavou len vtedy, ak je štátny dlh nižší ako 50 percent HDP, ide o kolíziu nielen so základným právami, ale aj základným rozumom.... Na druhej strane tzv. dlhová brzda, ktorá sa tiež mnohým kritikom nepozdáva, do ústavy patrí.
Obrana Orbána, že mandát mu dala dvojtretinová „revolúcia“ z volieb pred rokom – a preto nemusí usporiadať o ústave ani referendum – demokraticky neobstojí ani preto, lebo o množstve oblastí, ktoré ústava mení, sa v kampani Fideszu mlčalo. To sa plne vzťahuje i na volebné právo krajanov, ktorým sa síce nová ústava nezaoberá, ale otvára cestu k prijatiu tzv. pilierového zákona, ktorý to bude (môže) „riešiť“.
To, že sa „nápad“ slovenským politikom nepáči, je pochopiteľné. Psychóza, ktorá sa okolo toho strhla, je však aj predčasná, aj nebezpečná. Jednak o obsahu tohto volebného práva nielenže nevieme nič, ale nejasno vládne i vo Fidesze. Hektická procedúra tvorby, ktorou ústava prechádzala, prezradila aj to, že koncepčné rozhodnutia sa šili za pochodu, horúcimi ihlami, pričom tendencia bola od radikálneho k umiernenejšiemu. A Orbán, ktorý je určujúci, signalizuje, že v otázke volebného práva preferuje skôr symbolické riešenie.
Kľúčové však je, že maďarská ústava je ústava pre Maďarsko a nemá (nemôže mať) žiadny taký presah cez hranicu, ktorý by Slovensko muselo strpieť, ak je to v spore s medzinárodnými dohodami či právom. Vydávanie občianstva na základe etnicity aj s volebným právom je „len“ politický problém, ktorý vytvoril Orbán. Nie je to o Slovensku, ale o maďarskom vyrovnávaní sa s vlastnou históriou a situáciou v 21. storočí. Na omyl majú právo, Slovensko sa tiež dosť mýlilo. A mýli sa opäť, ak si myslí, že „obranou“ je balkanizácia sporu, čo predvádzali minulý týždeň, a vyslovovanie nedôvery menšine len preto, že rozpráva jazykom, v akom napísali v Budapešti čudnú ústavu.
Zásadná výhrada k demokratickosti prijímania tejto ústavy je, že Fidesz zneužil mimoriadne vychýlenie politického kyvadla na svoju stranu, aby vytvoril akýsi ústavný „fait accompli“, dokonaný stav. Ešte aj v horizonte dekád sa totiž zdá veľmi nepravdepodobné, že sa v maďarskom parlamente objaví ďalšia dvojtretinová väčšina na vykonanie akejsi zmeny či novely.
Opodstatnenosť názoru, že Orbán mal povinnosť hľadať dohodu so širším spektrom, ešte neznamená, že nová ústava je manuál na zneužívanie moci. V každom prípade obsahuje množstvo článkov, ktoré nielenže vyvolávajú vášne – napríklad absolútne doživotie – ale prekážajú najmä tým, že do ústavy vôbec nepatria. Azda najzlovestnejšie vyzerá oklieštenie kontroly ústavnosti. V prípade rozpočtu, kde ÚS získava kompetenciu posudzovať nesúlad zákonov s ústavou len vtedy, ak je štátny dlh nižší ako 50 percent HDP, ide o kolíziu nielen so základným právami, ale aj základným rozumom.... Na druhej strane tzv. dlhová brzda, ktorá sa tiež mnohým kritikom nepozdáva, do ústavy patrí.
Obrana Orbána, že mandát mu dala dvojtretinová „revolúcia“ z volieb pred rokom – a preto nemusí usporiadať o ústave ani referendum – demokraticky neobstojí ani preto, lebo o množstve oblastí, ktoré ústava mení, sa v kampani Fideszu mlčalo. To sa plne vzťahuje i na volebné právo krajanov, ktorým sa síce nová ústava nezaoberá, ale otvára cestu k prijatiu tzv. pilierového zákona, ktorý to bude (môže) „riešiť“.
To, že sa „nápad“ slovenským politikom nepáči, je pochopiteľné. Psychóza, ktorá sa okolo toho strhla, je však aj predčasná, aj nebezpečná. Jednak o obsahu tohto volebného práva nielenže nevieme nič, ale nejasno vládne i vo Fidesze. Hektická procedúra tvorby, ktorou ústava prechádzala, prezradila aj to, že koncepčné rozhodnutia sa šili za pochodu, horúcimi ihlami, pričom tendencia bola od radikálneho k umiernenejšiemu. A Orbán, ktorý je určujúci, signalizuje, že v otázke volebného práva preferuje skôr symbolické riešenie.
Kľúčové však je, že maďarská ústava je ústava pre Maďarsko a nemá (nemôže mať) žiadny taký presah cez hranicu, ktorý by Slovensko muselo strpieť, ak je to v spore s medzinárodnými dohodami či právom. Vydávanie občianstva na základe etnicity aj s volebným právom je „len“ politický problém, ktorý vytvoril Orbán. Nie je to o Slovensku, ale o maďarskom vyrovnávaní sa s vlastnou históriou a situáciou v 21. storočí. Na omyl majú právo, Slovensko sa tiež dosť mýlilo. A mýli sa opäť, ak si myslí, že „obranou“ je balkanizácia sporu, čo predvádzali minulý týždeň, a vyslovovanie nedôvery menšine len preto, že rozpráva jazykom, v akom napísali v Budapešti čudnú ústavu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.