V Egypte budú v septembri voľby. Rozhodujúce slovo má naďalej armáda. Bývalý prezident Mubarak a jeho dvaja synovia boli zatknutí a obvinení z korupcie. Podobne ako v krajinách, kde padol pred dvadsiatimi rokmi komunistický režim, aj v Egypte je vývoj daný dynamikou medzi bývalými vládnucimi elitami a silami, ktoré sa dostávajú k moci. Za pozornosť stojí najmä Moslimské bratstvo, jeho prípadný úspech vo voľbách a jeho budúce správanie. Vzhľadom na kultúrnu a politickú silu Egypta v arabskom svete povedia tieto voľby mnohé aj smerom k budúcnosti demokracie v iných arabských krajinách.
V Bahrajne, Jemene, Sýrii a Líbyi sa, naopak, s pomocou vojakov a polície držia pri moci doterajšie vlády. Relatívne najviac sa vie o Líbyi, vďaka nemastnej-neslanej leteckej kampani NATO. Líbyjská armáda sa rýchlo prispôsobila pravidlám hry, ktoré nastavilo NATO (a OSN), z tankov presedlala do džípov a de facto znemožnila lietadlám rozlíšiť, kto je na strane vlády a kto na strane opozície. Západné vlády doteraz nepripúšťajú pozemnú operáciu, navyše absentuje jasné politické vedenie. Američania nechávajú priestor Európanom, avšak ani Francúzi a Briti nemajú úplnú zhodu v cieľoch. Napríklad v tom, čo presne robiť po páde plukovníka Kaddáfího, alebo či treba poskytnúť Kaddáfímu ústupovú cestu v snahe obmedziť počet obetí.
Pre Západ je ešte ťažšia situácia v Bahrajne a Jemene, kde pád vlády môže mať nepríjemné následky (v Bahrajne by sa k moci dostali väčšinoví šiíti s väzbami na Irán a Američania by prišli o základňu svojej vojenskej flotily, v Jemene zasa hrozí, že sa posilní postavenie už dnes vplyvnej a ťažko kontrolovateľnej al-Káidy). Američania a Európania tak iba opatrne kritizujú brutalitu jemenských a bahrajnských jednotiek, zatýkanie a šikanovanie predstaviteľov opozície a rastúci počet mŕtvych, ktorí zostávajú po demonštráciách.
A potom je tu ešte Sýria. Len v piatok tam pri protestoch polícia vo viacerých mestách zastrelila 50 ľudí (v týždňoch predtým to bolo asi dvesto obetí). Opozícia napriek tomu zostala až doteraz nenásilná – jednak sa k nej nepridala ani len časť dobre kontrolovanej ozbrojenej moci, jednak sa kritická väčšina Assadových odporcov nechce vydať líbyjskou cestou (ozbrojené povstanie), alebo dokonca irackou cestou (ozbrojený zápas jednotlivých skupín o moc po páde Saddáma Husajna, ktorý prerástol do roky trvajúcej občianskej vojny). V Sýrii bol minulý týždeň zrušený výnimočný stav, Sýrčania medzitým požadujú slobodné voľby a zrušenie článku ústavy, ktorý stanovuje vedúcu úlohu strany Baas v štáte a spoločnosti.
V Sýrii podobne ako v Líbyi (a tiež v Iraku) sme svedkami jedného z mnohých arabských paradoxov: napriek túžbe Arabov po prekonaní rozdrobenia, ktoré zanechali koloniálne vlády, hrozí arabským štátom štiepenie. V Iraku išlo o sunitov, šiítov a Kurdov, v Líbyi o jednotlivé kmene, v Sýrii o kombináciu náboženského a etnického faktoru. V krajine sú pri moci alaviti, ktorí sú odnožou šiítskeho prúdu islamu, najväčšou skupinou sú však arabskí suniti. V Sýrii žijú aj Drúzi, Kurdi, kresťanskí Arabi a Arméni. Odchod prezidenta Assada tak nemusí znamenať iba šancu pre demokraciu a slobodnejší život bez krutej diktatúry. Analýzy z Izraela, ktorý je pritom so Sýriou prakticky vo vojnovom stave, hovoria, že pád Assada bez jasnej vízie o budúcnosti hrozí dokonca rozpadom celej krajiny.
V Bahrajne, Jemene, Sýrii a Líbyi sa, naopak, s pomocou vojakov a polície držia pri moci doterajšie vlády. Relatívne najviac sa vie o Líbyi, vďaka nemastnej-neslanej leteckej kampani NATO. Líbyjská armáda sa rýchlo prispôsobila pravidlám hry, ktoré nastavilo NATO (a OSN), z tankov presedlala do džípov a de facto znemožnila lietadlám rozlíšiť, kto je na strane vlády a kto na strane opozície. Západné vlády doteraz nepripúšťajú pozemnú operáciu, navyše absentuje jasné politické vedenie. Američania nechávajú priestor Európanom, avšak ani Francúzi a Briti nemajú úplnú zhodu v cieľoch. Napríklad v tom, čo presne robiť po páde plukovníka Kaddáfího, alebo či treba poskytnúť Kaddáfímu ústupovú cestu v snahe obmedziť počet obetí.
Pre Západ je ešte ťažšia situácia v Bahrajne a Jemene, kde pád vlády môže mať nepríjemné následky (v Bahrajne by sa k moci dostali väčšinoví šiíti s väzbami na Irán a Američania by prišli o základňu svojej vojenskej flotily, v Jemene zasa hrozí, že sa posilní postavenie už dnes vplyvnej a ťažko kontrolovateľnej al-Káidy). Američania a Európania tak iba opatrne kritizujú brutalitu jemenských a bahrajnských jednotiek, zatýkanie a šikanovanie predstaviteľov opozície a rastúci počet mŕtvych, ktorí zostávajú po demonštráciách.
A potom je tu ešte Sýria. Len v piatok tam pri protestoch polícia vo viacerých mestách zastrelila 50 ľudí (v týždňoch predtým to bolo asi dvesto obetí). Opozícia napriek tomu zostala až doteraz nenásilná – jednak sa k nej nepridala ani len časť dobre kontrolovanej ozbrojenej moci, jednak sa kritická väčšina Assadových odporcov nechce vydať líbyjskou cestou (ozbrojené povstanie), alebo dokonca irackou cestou (ozbrojený zápas jednotlivých skupín o moc po páde Saddáma Husajna, ktorý prerástol do roky trvajúcej občianskej vojny). V Sýrii bol minulý týždeň zrušený výnimočný stav, Sýrčania medzitým požadujú slobodné voľby a zrušenie článku ústavy, ktorý stanovuje vedúcu úlohu strany Baas v štáte a spoločnosti.
V Sýrii podobne ako v Líbyi (a tiež v Iraku) sme svedkami jedného z mnohých arabských paradoxov: napriek túžbe Arabov po prekonaní rozdrobenia, ktoré zanechali koloniálne vlády, hrozí arabským štátom štiepenie. V Iraku išlo o sunitov, šiítov a Kurdov, v Líbyi o jednotlivé kmene, v Sýrii o kombináciu náboženského a etnického faktoru. V krajine sú pri moci alaviti, ktorí sú odnožou šiítskeho prúdu islamu, najväčšou skupinou sú však arabskí suniti. V Sýrii žijú aj Drúzi, Kurdi, kresťanskí Arabi a Arméni. Odchod prezidenta Assada tak nemusí znamenať iba šancu pre demokraciu a slobodnejší život bez krutej diktatúry. Analýzy z Izraela, ktorý je pritom so Sýriou prakticky vo vojnovom stave, hovoria, že pád Assada bez jasnej vízie o budúcnosti hrozí dokonca rozpadom celej krajiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.