Náš nebohý príbuzný, strýc Lajoš, nám rozprávali, že ako mladý kaplán dostali čierny kašeľ. Na to sa vtedy umieralo. Ležali na smrteľnej posteli. Keď odišiel kňaz, čo im dal posledné pomazanie, prebrali sa z temnôt. Pri nohách stála biela postava a povedala: „Neumrieš, očistec si odbaviš na Zemi.“
Stalo sa. Lajoš prežili desať rokov vo väzení, a potom dlhé roky ako robotník. Oni, prorok a mystik, žili na pokraji. Poznali sme ho všetci ako človeka humoru.
Raz ako dieťa som mal veľmi vysokú horúčku. Matka varila lipový čaj, dávala obklady. Prežil som a rodičia si vydýchli. Neskôr som sa stával novým človekom inak. Vtedy, keď mi spovedník dal rozhrešenie a ja som si odmodlil trest. Narástli mi krídla, ale vždy len na krátky čas.
Najväčšie povstanie z hrobu a smrti som prežil, keď sa otvorili brány väzenia a po desiatich rokoch som znovu kráčal v civilnom oblečení. A mohol som sa bicyklovať.
Oveľa neskôr, raz po operácii, som sa prebudil, a bolelo ma všetko, čo bolieť môže. Želal som si zomrieť. Vtedy ticho, presne ako anjel, prišla sestrička, čosi urobila a aj som opäť zaspal. Prebudil som sa s veselšími myšlienkami.
V poslednom čase sa objavujem v inom svete, keď počúvam nahrávku našej prastarej byzantskej liturgie. A aj keď čítam svojich obľúbených autorov, najmä Halíka. Utvrdzuje ma to v poznaní, že ako veriaci človek sa nemusím a ani nemôžem dištancovať od budovateľov tohto sveta a súčasného človeka. To robil aj Ježiš. Som hrdý, že sa mu v tomto stávam podobnejší.
Modlite sa za mňa. V tichu svojej samoty sa vyzliekam zo starej kože. Nie je to ľahká úloha. Nie je ľahké denne prekonávať príťažlivosť takých pekných, hoci zbytočných vecí a chrániť si svoje tušené, neviditeľné svetlo.
To ťažké, temné, neželané sa vždy skončí. Kým sa tak stane, práve to ťažké a temné nesie v sebe posolstvo nádeje, budúcnosti a zmyslu.
Srdečne vás pozdravujem.
Stalo sa. Lajoš prežili desať rokov vo väzení, a potom dlhé roky ako robotník. Oni, prorok a mystik, žili na pokraji. Poznali sme ho všetci ako človeka humoru.
Raz ako dieťa som mal veľmi vysokú horúčku. Matka varila lipový čaj, dávala obklady. Prežil som a rodičia si vydýchli. Neskôr som sa stával novým človekom inak. Vtedy, keď mi spovedník dal rozhrešenie a ja som si odmodlil trest. Narástli mi krídla, ale vždy len na krátky čas.
Najväčšie povstanie z hrobu a smrti som prežil, keď sa otvorili brány väzenia a po desiatich rokoch som znovu kráčal v civilnom oblečení. A mohol som sa bicyklovať.
Oveľa neskôr, raz po operácii, som sa prebudil, a bolelo ma všetko, čo bolieť môže. Želal som si zomrieť. Vtedy ticho, presne ako anjel, prišla sestrička, čosi urobila a aj som opäť zaspal. Prebudil som sa s veselšími myšlienkami.
V poslednom čase sa objavujem v inom svete, keď počúvam nahrávku našej prastarej byzantskej liturgie. A aj keď čítam svojich obľúbených autorov, najmä Halíka. Utvrdzuje ma to v poznaní, že ako veriaci človek sa nemusím a ani nemôžem dištancovať od budovateľov tohto sveta a súčasného človeka. To robil aj Ježiš. Som hrdý, že sa mu v tomto stávam podobnejší.
Modlite sa za mňa. V tichu svojej samoty sa vyzliekam zo starej kože. Nie je to ľahká úloha. Nie je ľahké denne prekonávať príťažlivosť takých pekných, hoci zbytočných vecí a chrániť si svoje tušené, neviditeľné svetlo.
To ťažké, temné, neželané sa vždy skončí. Kým sa tak stane, práve to ťažké a temné nesie v sebe posolstvo nádeje, budúcnosti a zmyslu.
Srdečne vás pozdravujem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.