Ako je známe, náš časopis nebol prívržencom rýchleho prijatia eura. Začiatkom roku 2007 sme napísali, že vzhľadom na neistú politickú podobu eurozóny a EÚ, ktorá sa práve sporila o euroústavu a neskôr Lisabonskú zmluvu – „je dnes tou najzodpovednejšou politikou prijatie eura oddialiť”. Naše argumenty proti euru boli najmä politické: mali sme obavu, že sa menová únia postupne transformuje na fiš - kálnu úniu a že Slovensko sa až priveľmi ocitne pod vplyvom Nemecka či Francúz - ska, ktoré budú tlačiť napríklad na harmonizáciu daní vnútri eurozóny. Ale vtedy sme ani my – rovnako ako ani fanúšikovia eura – netušili, že do eurozóny vstúpime v čase najväčšej povojnovej hospodárskej krízy a v čase, keď sa zo všetkých takzvaných maastrichtských kritérií stane len zdrap papiera.
.šok z eurovalu
Uplynulé mesiace postavili politikov pred problémy, s akými v predvstupových analýzach nerátali ani najhoršie prognózy. Vláda Ivety Radičovej sa síce odmietla zúčastniť na pôžičke Grécku, ale po tom, čo požiadalo o pomoc Írsko a naposledy Portugalsko, musíme ako členovia eurovalu I. požičiavať aj my: Írsku pomôžeme dokopy sumou takmer 320 miliónov eur, o našom podiele v prípade Portugalska zatiaľ nevieme. Už však vieme, že do nového eurovalu, ktorý začne platiť od roku 2013, zaplatíme v hotovosti 659 miliónov eur, ktoré poskytneme v piatich ročných splátkach (každý rok asi 132 miliónov eur).
Aj Ivan Mikloš, slovenský otec eura, nedávno nepriamo pripustil, že s dnešným poznaním by sa do eurozóny neponáhľal. V rozhovore pre české Hospodářske noviny povedal, že „úplne chápe stanovisko čes kej vlády, ktorá oznámila, že v tejto situácii nebude stanovovať termín prijatia eura“.
Vstup do eurozóny a dlhová kríza zmenili európsku politiku našej liberálnejšej pravice na nepoznanie. Kým SDKÚ kedysi hájila euroústavu aj Lisabonskú zmluvu s argumentom, „čo je dobré pre Európu, je dobré aj pre Slovensko,“ v jej novom prog - rame sa objavujú vety ako „Slovensko nesmie byť poslušným pritakávačom veľmocí“. Kým konzervatívne KDH po odchode Vladimíra Palka celkom vymäklo, ostrý protibruselský tón prebrali liberáli Richarda Sulíka, ktorý prirovnáva EÚ k socializmu a verejne odporúča zvážiť, či sa netreba vrátiť ku korune. Minulý týždeň SaS oznámila, že v parlamente nezahlasuje za vytvorenie nového eurovalu s úverovou kapacitou 500 miliárd eur.
Slováci však napriek všetkému euru veria ako málokto v Európe. Podľa februárového prieskumu Eurobarometra si takmer 70 percent slovenských občanov myslí, že euro zmiernilo dopad ekonomickej krízy na našu krajinu a menej ako 30 percent s týmto názorom nesúhlasí. Pritom v iných štátoch sú pomery opačné: len necelých 40 percent občanov EÚ verí, že euro bolo v ťažkých časoch dobrou menou. Naozaj nám teda euro, ktoré sme na Slovensku prijali akurát v období vypuknutia veľkej krízy, dosiaľ skôr pomáhalo?
.čo možno povedať?
Na to vôbec neexistuje jednoduchá odpoveď. Čiastkové analýzy robila jedine Národná banka Slovenska, tie sú však v hodnotení veľmi opatrné. Podľa analýzy, ktorá skúmala dosah eura na konkurencieschopnosť našich podnikov, nebude možné zmerať vplyv spoločnej meny ani po uplynutí dlhšieho obdobia, keďže už nikdy nezistíme, ako by sa naša ekonomika vyvíjala, keby sme ostali pri korune. Hoci naša priemyselná produkcia klesla viac než bol priemer EÚ a takisto padla viac než v Česku, Maďarsku a Poľsku, NBS za tým automaticky nevidí euro. Martin Šuster, šéf odboru výskumu centrálnej banky, hovorí, že vzhľadom na to, že euro používame len dva roky, z takého malého množstva dát je takmer nemožné určiť jeho vplyv. „Podľa mňa potrebujeme aspoň 10 rokov na to, aby sme dokázali zmysluplne zhodnotiť celkový mak roekonomický vplyv eura.” V ekonomickej obci, ktorá stála pred pár rokmi väčšinovo na strane rýchlejšieho prijatia eura, však už prebieha polemika, nakoľko nám euro pomáhalo – a či nám pri pohľade na eurovaly a pomaly bankrotujúce štáty nebude vstup do eurozóny dlhodobo škodiť.
Oslovili sme preto štyroch slovenských renomovaných ekonómov, aby nám priblížili, čo si o týchto témach myslia. Výsledok je na prvý pohľad zarážajúci: ich názory miestami ani nemôžu byť protichodnejšie.
.dar z nebies
Hlavný analytik Volksbank Vladimír Vaňo má medzi ekonómami povesť eurooptimistu. On sám však túto nálepku odmieta. Dnes už vraj nemá žiaden zmysel, keďže euro je aj naším slovenským projektom. Hneď prvými slovami potvrdzuje, že patrí ku skupine ekonómov, ktorí vplyv európskej meny v prvých dvoch rokoch mimoriadne oceňujú: „V čase najvážnejšej povojnovej globálnej recesie bolo pre nás euro darom z nebies. Doslova prišlo o päť minút dvanásť. Euro nám schválili len pár týždňov predtým, než sa na svetovom finančnom trhu spustilo peklo v septembri 2008. Slovenský spotrebiteľ na rozdiel od českého ešte na Vianoce 2008 nakúpil viac než na Vianoce 2007. A to aj vďaka tomu, že sme už mali pevne zafixovaný kurz, kým meny okolitých štátov dramaticky oslabili.“ V tom čase dorazila kríza a začala rásť nezamestnanosť. Slovenský priemysel prišiel počas recesie o 15 percent zamestnancov, pričom Vaňo zdôrazňuje, že priemyselná výroba klesla u nás a v susedných vyšehradských štátoch približne rovnako. „No kým v prípade Čechov a Maďarov sa priemysel vlani zotavil asi o 10 percent, u nás to bol takmer dvojnásobok.“ Za ten rozdiel v prospech Sloven - ska môžeme ďakovať úspore na konverzných poplatkoch, nižším úrokom a stabilnému, neposilňujúcemu kurzu.“ Vaňo nesúhlasí s námietkou, že Česi sa budú môcť vďaka zhodnocovaniu kurzu rýchlejšie prib ližovať k životnej úrovni západnej Európy. „Z dlhodobého hľadiska sa dá životná úroveň udržateľne zvyšovať iba prostredníctvom rastu produktivity práce. Navyše, posilňovanie kurzu českej koruny bude v dlhodobom horizonte zdražovať aj export.“ Podľa ekonóma je chronickým prob - lémom našej ekonomiky nezamestnanosť a priepastné regionálne rozdiely. „Euro robí zo Slovenska unikátnu kombináciu krajiny, ktorá leží uprostred viac než 90 miliónového trhu východných členov EÚ, no zároveň ponúka stabilitu plnoprávneho člena eurozóny so všetkými výhodami, ktoré s tým súvisia.“ Ekonóm hovorí, že euro bolo len logickým zavŕšením hospodárskej integrácie Slovenska. „Asi 85 percent náš - ho vývozu smeruje do EÚ a viac ako polovica do krajín eurozóny.“
Nedoplatí Slovensko na euroval? Vaňo si naopak myslí, že dnešná situácia je pre nás výhodná. „Krajina ako Slovensko z eurovalu profituje, pretože za jej záväzky ručia väčší a silnejší členovia eurozóny s najvyšším investičným ratingom.“
.pozitíva prevažujú
Martin Šuster, už vyššie spomínaný ekonóm z NBS, bol takisto prívržencom pomerne rýchleho prijatia eura. Z dlhodobého hľadiska v ňom vidí nástroj, ako zvýšiť medzinárodný obchod a hospodársky rast. Keby dnes zastával rovnakú funkciu v Čes - kej národnej banke, bol by vraj takisto fanúšikom zavedenia eura. „V perspektíve 10 až 20 rokov by aj pre našich susedov bolo zaujímavé uvažovať o eure. Ale úplne rozumiem, ak sa najbližšie tri roky nebudú nikam ponáhľať. Na ich mieste by som chcel dnes vedieť, čo sa udeje s eurovalmi a štátnymi zárukami tak, aby moja krajina nemusela ručiť za dlhy, ktoré vznikli ešte v čase, keď to nemohla ovplyvniť“. Šustra zaskočilo, do akých problémov sa dostali nie - ktoré štáty a najmä, ako sa interpretovala solidarita. „Rezignovalo sa na princíp, že každá krajina je zodpovedná sama za seba. To je celkom proti duchu zmlúv, na ktorých stála EÚ.“
Jestvuje negatívny scenár, ktorý by Šustra presvedčil, že zavedenie eura bolo chybou? Ani nie, existujú pre neho len dva hypotetické a málo pravdepodobné scenáre: „Po prvé, keby boli asynchrónne šoky medzi Slovenskom a eurozónou také výrazné, že by sme mali potrebu inej menovej politiky. Lenže doterajšia skúsenosť je taká, že politika Európskej centrálnej banky bola pre nás vhodná a keby sme mali nezávislú menovú politiku, správali by sme sa podobne. Po druhé, chybou by to bolo vtedy, keby sme mali dlhodobo veľmi nezodpovednú vládu, ktorá by využívala euro ako dáždnik.“
Šuster však dlhodobo euru verí. „Ukazuje sa, že náš hospodársky cyklus je s cyk - lom eurozóny zladený lepšie, než je to v prípade krajín južnej Európy. Naša obchodná výmena a napojenie na priemyselnú výrobu v Nemecku vzrástli. Navyše, podľa dostupných štúdií by sa mal zahraničný obchod v rámci štátov eurozóny zvýšiť asi o 60 percent, a to do 15 rokov. To je pre mňa významné plus.“
.ešte 200 rokov
Ján Tóth, riaditeľ Inštitútu pre finančnú politiku, ktorý spadá pod ministerstvo financií, si vôbec nemyslí, že euro bolo teraz pre nás darom z nebies. Myslí si dokonca pravý opak: „Načasovanie nášho vstupu bolo skôr zlé. Nikto to však nemohol predvídať, bola to nešťastná náhoda.“ Tóth teda interpretuje dostupné dáta celkom inak než jeho kolega Vladimír Vaňo. „Ak sa pozrieme na to, aký ekonomický vývoj prognózovala pred rokmi Európska komisia pre jednotlivé krajiny, tak kumulatívny pokles výroby na Slovensku bol väčší ako v prípade Česka, Maďarska či Poľska. Takisto nám najviac vzrástla nezamestnanosť. Ak to zhrnieme, časť služieb nepochybne na euro doplatila, najmä obchod a turistický ruch, mali sme hlboký pád priemyslu, ale aj následné rýchle zotavenie“. Podľa Tótha sa teraz potvrdilo, že naša ekonomika bude s eurom rozkolísanejšia než bez eura. „Nehovorím, že je to niečo dramatické, ale je to určitá nevýhoda, pretože podnikatelia nevedia tak dobre plánovať ako pri stabilnejšom vývoji.“ Tóth si myslí, že zatiaľ prevažujú skôr nevýhody než výhody. „Teraz nás to viac bolelo než muselo, keby sme nemali euro, keďže kríza objektívne zasiahla náš biznismodel – teda exportne orientovanú ekonomiku založenú napríklad na výrobe áut – a kurz na to nemohol reagovať.“
Toto hľadisko však pre Tótha nie je rozhodujúce. „Kľúčové je, či euro bude pre nás výhodné dlhodobo. Ak áno, tak krátkodobé výkyvy, čo sme zažili teraz, môžeme pokojne oželieť. Ale podľa mňa v tejto chvíli nevieme s istotou povedať, či bude euro z dlhodobého hľadiska dobré, alebo zlé. Naozaj prudko stúpne zahraničná obchodná výmena? Ja neviem, aj keď dúfam.“ Tóth tvrdí, že je s týmto názorom asi rovnako mediálne nezaujímavý, ako bol pred vstupom do eurozóny. „Vtedy sme sa ako ekonómovia delili na tri tábory. Jeden bol veľmi optimistický, vravel, že vraj už k eurozóne de facto prináležíme, pretože sme na ňu napojení exportom. To bol najmä názor NBS. Druhý tábor – ľudia okolo Konzervatívneho inštitútu – tvrdil, že euro je zlé, lebo smeruje k federalizácii. A tretí tábor, ku ktorému sa radím aj ja, tvrdil, že je to komplikovaná téma a nedá sa povedať, či jednoznačne prevažujú plusy, či mínusy. To si naďalej myslím.“
Jána Tótha netrápi ani tak príklad Grécka, ktoré si môže za svoje dnešné problémy vinou nezodpovednej politiky. „Írsko však robilo samé dobré veci, rástlo oveľa rýchlejšie ako Nemecko a Francúzsko, lenže menová politika sa viac riadila potrebami Francúzska a Nemecka. Tým pádom boli peniaze pre Írsko lacné, nafúkla sa bublina s realitami, strhlo to banklový sektor a ekonomika padla. Eurozóna teda naznačuje, že rizikovým modelom správania môže byť aj to, keď robím dobré reformy, čím sa odlišujem od ostatných, no menová politika nie je pre mňa vhodne nastavená.“ Tóthovi sa nepáči myšlienka eurovalu, podľa neho sa nemali zachraňovať štáty ako Grécko, ale radšej sa malo ísť cestou prípadného bankrotu a následného zachraňovania bánk.
Na mieste Čechov by sa teda Tóth vôbec neponáhľal. „Keď sa pýtali guvernéra centrálnej banky vo Veľkej Británii, či by bolo pre Britov dobré prijať euro, odpovedal v zmysle: dajte mi najskôr 200 rokov dát a potom vám odpoviem.“
.bod zlomu
Analytik INESS Juraj Karpiš patril medzi tých, ktorí varoval pred zavedením eura. Aj preto nás úvodom prekvapí: „Keď vypukla kríza, bol som rád, že máme euro, pretože si naozaj myslím, že počas takýchto turbulencií je dobré mať menu, ktorú používa veľký ekonomický priestor.“ Súhlasí teda s ekonómom Vaňom, že euro malo pozitívny vplyv na ekonomiku? „Nechcem hádzať všetkých ľudí do jedného vreca. Euro malo určite iný vplyv na podnikateľov v turistickom ruchu, iný na priemyselnú výrobu, iný na domácnosti a sporiteľov, ktorí na ňom získavali. Vždy je to tak, že niekto profituje a niekto stráca. Nedovolím si preto urobiť celkovú bilanciu.“ Karpiš zároveň dodáva, že keby sme ostali v kríze mimo eurozóny, nestalo by sa nič zlé: „Stačí sa pozrieť na Česko, ktoré nepocítilo žiadne negatívne dôsledky toho, že ostalo mimo.“ Pre Karpiša teda nie je hodnotenie dosahu eura na našu ekonomiku veľmi vzrušujúca téma. Podstatné je vraj niečo iné: „Po tom, čo v máji 2010 rozhodli lídri štátov eurozóny o zriadení eurovalu, je pre nás euro horšie, než keby sme ostali pri korune. Povaha európskej menovej únie sa totiž zmenila. Ak by sa dodržiavala Lisabonská zmluva a dlhy jednej krajiny by ostali dlhmi jednej krajiny, tak by to bolo v poriadku. Žiaľ, existencia eura sa spojila s fiš - kálnou centralizáciou, čo je zlé.“ Karpiš si myslí, že nebolo vôbec nevyhnutné ísť touto cestou. „Ak to zjednoduším, týmto krokom sa znížila naša konkurencieschopnosť a schopnosť dobiehať
bohatšie ekonomiky. Lebo ak sa budeme skladať na to, aby sa v Grécku vyplácali dôchodky a nemecké banky vyplácali svojich veriteľov, znamená to, že budeme zvyšovať naše dane. Už teraz to prináša reálne náklady. To, či to bude napokon úplná katastrofa, alebo to bude len zlé, závisí od ďalšieho vývoja.“
Podľa Karpiša sa tomu celému dalo predísť. Chyba bola už na začiatku, keď Európ - ska centrálna banka požičiavala za rovnaký úrok rôznym subjektom z rôznych rizikových krajín. „Tým sa umelo vytváral dopyt napríklad po gréckych dlhopisoch. Zlá monetárna politika teda umelo stierala rozdiely v rizikovosti medzi krajinami. To však nie je jej negatívna vlastnosť. Keby ECB brala za iných podmienok nemecké a grécke dlhopisy, úroky v Grécku by boli vyššie a tá bublina by tak nenarástla“. Lenže podľa Karpiša to celé nabralo celkom zlý smer: „Výsledkom je, že dnes sme v spolku, v ktorom sa dajú náklady zlej fiškálnej politiky jednej krajiny prehodiť na druhú krajinu.“
.šok z eurovalu
Uplynulé mesiace postavili politikov pred problémy, s akými v predvstupových analýzach nerátali ani najhoršie prognózy. Vláda Ivety Radičovej sa síce odmietla zúčastniť na pôžičke Grécku, ale po tom, čo požiadalo o pomoc Írsko a naposledy Portugalsko, musíme ako členovia eurovalu I. požičiavať aj my: Írsku pomôžeme dokopy sumou takmer 320 miliónov eur, o našom podiele v prípade Portugalska zatiaľ nevieme. Už však vieme, že do nového eurovalu, ktorý začne platiť od roku 2013, zaplatíme v hotovosti 659 miliónov eur, ktoré poskytneme v piatich ročných splátkach (každý rok asi 132 miliónov eur).
Aj Ivan Mikloš, slovenský otec eura, nedávno nepriamo pripustil, že s dnešným poznaním by sa do eurozóny neponáhľal. V rozhovore pre české Hospodářske noviny povedal, že „úplne chápe stanovisko čes kej vlády, ktorá oznámila, že v tejto situácii nebude stanovovať termín prijatia eura“.
Vstup do eurozóny a dlhová kríza zmenili európsku politiku našej liberálnejšej pravice na nepoznanie. Kým SDKÚ kedysi hájila euroústavu aj Lisabonskú zmluvu s argumentom, „čo je dobré pre Európu, je dobré aj pre Slovensko,“ v jej novom prog - rame sa objavujú vety ako „Slovensko nesmie byť poslušným pritakávačom veľmocí“. Kým konzervatívne KDH po odchode Vladimíra Palka celkom vymäklo, ostrý protibruselský tón prebrali liberáli Richarda Sulíka, ktorý prirovnáva EÚ k socializmu a verejne odporúča zvážiť, či sa netreba vrátiť ku korune. Minulý týždeň SaS oznámila, že v parlamente nezahlasuje za vytvorenie nového eurovalu s úverovou kapacitou 500 miliárd eur.
Slováci však napriek všetkému euru veria ako málokto v Európe. Podľa februárového prieskumu Eurobarometra si takmer 70 percent slovenských občanov myslí, že euro zmiernilo dopad ekonomickej krízy na našu krajinu a menej ako 30 percent s týmto názorom nesúhlasí. Pritom v iných štátoch sú pomery opačné: len necelých 40 percent občanov EÚ verí, že euro bolo v ťažkých časoch dobrou menou. Naozaj nám teda euro, ktoré sme na Slovensku prijali akurát v období vypuknutia veľkej krízy, dosiaľ skôr pomáhalo?
.čo možno povedať?
Na to vôbec neexistuje jednoduchá odpoveď. Čiastkové analýzy robila jedine Národná banka Slovenska, tie sú však v hodnotení veľmi opatrné. Podľa analýzy, ktorá skúmala dosah eura na konkurencieschopnosť našich podnikov, nebude možné zmerať vplyv spoločnej meny ani po uplynutí dlhšieho obdobia, keďže už nikdy nezistíme, ako by sa naša ekonomika vyvíjala, keby sme ostali pri korune. Hoci naša priemyselná produkcia klesla viac než bol priemer EÚ a takisto padla viac než v Česku, Maďarsku a Poľsku, NBS za tým automaticky nevidí euro. Martin Šuster, šéf odboru výskumu centrálnej banky, hovorí, že vzhľadom na to, že euro používame len dva roky, z takého malého množstva dát je takmer nemožné určiť jeho vplyv. „Podľa mňa potrebujeme aspoň 10 rokov na to, aby sme dokázali zmysluplne zhodnotiť celkový mak roekonomický vplyv eura.” V ekonomickej obci, ktorá stála pred pár rokmi väčšinovo na strane rýchlejšieho prijatia eura, však už prebieha polemika, nakoľko nám euro pomáhalo – a či nám pri pohľade na eurovaly a pomaly bankrotujúce štáty nebude vstup do eurozóny dlhodobo škodiť.
Oslovili sme preto štyroch slovenských renomovaných ekonómov, aby nám priblížili, čo si o týchto témach myslia. Výsledok je na prvý pohľad zarážajúci: ich názory miestami ani nemôžu byť protichodnejšie.
.dar z nebies
Hlavný analytik Volksbank Vladimír Vaňo má medzi ekonómami povesť eurooptimistu. On sám však túto nálepku odmieta. Dnes už vraj nemá žiaden zmysel, keďže euro je aj naším slovenským projektom. Hneď prvými slovami potvrdzuje, že patrí ku skupine ekonómov, ktorí vplyv európskej meny v prvých dvoch rokoch mimoriadne oceňujú: „V čase najvážnejšej povojnovej globálnej recesie bolo pre nás euro darom z nebies. Doslova prišlo o päť minút dvanásť. Euro nám schválili len pár týždňov predtým, než sa na svetovom finančnom trhu spustilo peklo v septembri 2008. Slovenský spotrebiteľ na rozdiel od českého ešte na Vianoce 2008 nakúpil viac než na Vianoce 2007. A to aj vďaka tomu, že sme už mali pevne zafixovaný kurz, kým meny okolitých štátov dramaticky oslabili.“ V tom čase dorazila kríza a začala rásť nezamestnanosť. Slovenský priemysel prišiel počas recesie o 15 percent zamestnancov, pričom Vaňo zdôrazňuje, že priemyselná výroba klesla u nás a v susedných vyšehradských štátoch približne rovnako. „No kým v prípade Čechov a Maďarov sa priemysel vlani zotavil asi o 10 percent, u nás to bol takmer dvojnásobok.“ Za ten rozdiel v prospech Sloven - ska môžeme ďakovať úspore na konverzných poplatkoch, nižším úrokom a stabilnému, neposilňujúcemu kurzu.“ Vaňo nesúhlasí s námietkou, že Česi sa budú môcť vďaka zhodnocovaniu kurzu rýchlejšie prib ližovať k životnej úrovni západnej Európy. „Z dlhodobého hľadiska sa dá životná úroveň udržateľne zvyšovať iba prostredníctvom rastu produktivity práce. Navyše, posilňovanie kurzu českej koruny bude v dlhodobom horizonte zdražovať aj export.“ Podľa ekonóma je chronickým prob - lémom našej ekonomiky nezamestnanosť a priepastné regionálne rozdiely. „Euro robí zo Slovenska unikátnu kombináciu krajiny, ktorá leží uprostred viac než 90 miliónového trhu východných členov EÚ, no zároveň ponúka stabilitu plnoprávneho člena eurozóny so všetkými výhodami, ktoré s tým súvisia.“ Ekonóm hovorí, že euro bolo len logickým zavŕšením hospodárskej integrácie Slovenska. „Asi 85 percent náš - ho vývozu smeruje do EÚ a viac ako polovica do krajín eurozóny.“
Nedoplatí Slovensko na euroval? Vaňo si naopak myslí, že dnešná situácia je pre nás výhodná. „Krajina ako Slovensko z eurovalu profituje, pretože za jej záväzky ručia väčší a silnejší členovia eurozóny s najvyšším investičným ratingom.“
.pozitíva prevažujú
Martin Šuster, už vyššie spomínaný ekonóm z NBS, bol takisto prívržencom pomerne rýchleho prijatia eura. Z dlhodobého hľadiska v ňom vidí nástroj, ako zvýšiť medzinárodný obchod a hospodársky rast. Keby dnes zastával rovnakú funkciu v Čes - kej národnej banke, bol by vraj takisto fanúšikom zavedenia eura. „V perspektíve 10 až 20 rokov by aj pre našich susedov bolo zaujímavé uvažovať o eure. Ale úplne rozumiem, ak sa najbližšie tri roky nebudú nikam ponáhľať. Na ich mieste by som chcel dnes vedieť, čo sa udeje s eurovalmi a štátnymi zárukami tak, aby moja krajina nemusela ručiť za dlhy, ktoré vznikli ešte v čase, keď to nemohla ovplyvniť“. Šustra zaskočilo, do akých problémov sa dostali nie - ktoré štáty a najmä, ako sa interpretovala solidarita. „Rezignovalo sa na princíp, že každá krajina je zodpovedná sama za seba. To je celkom proti duchu zmlúv, na ktorých stála EÚ.“
Jestvuje negatívny scenár, ktorý by Šustra presvedčil, že zavedenie eura bolo chybou? Ani nie, existujú pre neho len dva hypotetické a málo pravdepodobné scenáre: „Po prvé, keby boli asynchrónne šoky medzi Slovenskom a eurozónou také výrazné, že by sme mali potrebu inej menovej politiky. Lenže doterajšia skúsenosť je taká, že politika Európskej centrálnej banky bola pre nás vhodná a keby sme mali nezávislú menovú politiku, správali by sme sa podobne. Po druhé, chybou by to bolo vtedy, keby sme mali dlhodobo veľmi nezodpovednú vládu, ktorá by využívala euro ako dáždnik.“
Šuster však dlhodobo euru verí. „Ukazuje sa, že náš hospodársky cyklus je s cyk - lom eurozóny zladený lepšie, než je to v prípade krajín južnej Európy. Naša obchodná výmena a napojenie na priemyselnú výrobu v Nemecku vzrástli. Navyše, podľa dostupných štúdií by sa mal zahraničný obchod v rámci štátov eurozóny zvýšiť asi o 60 percent, a to do 15 rokov. To je pre mňa významné plus.“
.ešte 200 rokov
Ján Tóth, riaditeľ Inštitútu pre finančnú politiku, ktorý spadá pod ministerstvo financií, si vôbec nemyslí, že euro bolo teraz pre nás darom z nebies. Myslí si dokonca pravý opak: „Načasovanie nášho vstupu bolo skôr zlé. Nikto to však nemohol predvídať, bola to nešťastná náhoda.“ Tóth teda interpretuje dostupné dáta celkom inak než jeho kolega Vladimír Vaňo. „Ak sa pozrieme na to, aký ekonomický vývoj prognózovala pred rokmi Európska komisia pre jednotlivé krajiny, tak kumulatívny pokles výroby na Slovensku bol väčší ako v prípade Česka, Maďarska či Poľska. Takisto nám najviac vzrástla nezamestnanosť. Ak to zhrnieme, časť služieb nepochybne na euro doplatila, najmä obchod a turistický ruch, mali sme hlboký pád priemyslu, ale aj následné rýchle zotavenie“. Podľa Tótha sa teraz potvrdilo, že naša ekonomika bude s eurom rozkolísanejšia než bez eura. „Nehovorím, že je to niečo dramatické, ale je to určitá nevýhoda, pretože podnikatelia nevedia tak dobre plánovať ako pri stabilnejšom vývoji.“ Tóth si myslí, že zatiaľ prevažujú skôr nevýhody než výhody. „Teraz nás to viac bolelo než muselo, keby sme nemali euro, keďže kríza objektívne zasiahla náš biznismodel – teda exportne orientovanú ekonomiku založenú napríklad na výrobe áut – a kurz na to nemohol reagovať.“
Toto hľadisko však pre Tótha nie je rozhodujúce. „Kľúčové je, či euro bude pre nás výhodné dlhodobo. Ak áno, tak krátkodobé výkyvy, čo sme zažili teraz, môžeme pokojne oželieť. Ale podľa mňa v tejto chvíli nevieme s istotou povedať, či bude euro z dlhodobého hľadiska dobré, alebo zlé. Naozaj prudko stúpne zahraničná obchodná výmena? Ja neviem, aj keď dúfam.“ Tóth tvrdí, že je s týmto názorom asi rovnako mediálne nezaujímavý, ako bol pred vstupom do eurozóny. „Vtedy sme sa ako ekonómovia delili na tri tábory. Jeden bol veľmi optimistický, vravel, že vraj už k eurozóne de facto prináležíme, pretože sme na ňu napojení exportom. To bol najmä názor NBS. Druhý tábor – ľudia okolo Konzervatívneho inštitútu – tvrdil, že euro je zlé, lebo smeruje k federalizácii. A tretí tábor, ku ktorému sa radím aj ja, tvrdil, že je to komplikovaná téma a nedá sa povedať, či jednoznačne prevažujú plusy, či mínusy. To si naďalej myslím.“
Jána Tótha netrápi ani tak príklad Grécka, ktoré si môže za svoje dnešné problémy vinou nezodpovednej politiky. „Írsko však robilo samé dobré veci, rástlo oveľa rýchlejšie ako Nemecko a Francúzsko, lenže menová politika sa viac riadila potrebami Francúzska a Nemecka. Tým pádom boli peniaze pre Írsko lacné, nafúkla sa bublina s realitami, strhlo to banklový sektor a ekonomika padla. Eurozóna teda naznačuje, že rizikovým modelom správania môže byť aj to, keď robím dobré reformy, čím sa odlišujem od ostatných, no menová politika nie je pre mňa vhodne nastavená.“ Tóthovi sa nepáči myšlienka eurovalu, podľa neho sa nemali zachraňovať štáty ako Grécko, ale radšej sa malo ísť cestou prípadného bankrotu a následného zachraňovania bánk.
Na mieste Čechov by sa teda Tóth vôbec neponáhľal. „Keď sa pýtali guvernéra centrálnej banky vo Veľkej Británii, či by bolo pre Britov dobré prijať euro, odpovedal v zmysle: dajte mi najskôr 200 rokov dát a potom vám odpoviem.“
.bod zlomu
Analytik INESS Juraj Karpiš patril medzi tých, ktorí varoval pred zavedením eura. Aj preto nás úvodom prekvapí: „Keď vypukla kríza, bol som rád, že máme euro, pretože si naozaj myslím, že počas takýchto turbulencií je dobré mať menu, ktorú používa veľký ekonomický priestor.“ Súhlasí teda s ekonómom Vaňom, že euro malo pozitívny vplyv na ekonomiku? „Nechcem hádzať všetkých ľudí do jedného vreca. Euro malo určite iný vplyv na podnikateľov v turistickom ruchu, iný na priemyselnú výrobu, iný na domácnosti a sporiteľov, ktorí na ňom získavali. Vždy je to tak, že niekto profituje a niekto stráca. Nedovolím si preto urobiť celkovú bilanciu.“ Karpiš zároveň dodáva, že keby sme ostali v kríze mimo eurozóny, nestalo by sa nič zlé: „Stačí sa pozrieť na Česko, ktoré nepocítilo žiadne negatívne dôsledky toho, že ostalo mimo.“ Pre Karpiša teda nie je hodnotenie dosahu eura na našu ekonomiku veľmi vzrušujúca téma. Podstatné je vraj niečo iné: „Po tom, čo v máji 2010 rozhodli lídri štátov eurozóny o zriadení eurovalu, je pre nás euro horšie, než keby sme ostali pri korune. Povaha európskej menovej únie sa totiž zmenila. Ak by sa dodržiavala Lisabonská zmluva a dlhy jednej krajiny by ostali dlhmi jednej krajiny, tak by to bolo v poriadku. Žiaľ, existencia eura sa spojila s fiš - kálnou centralizáciou, čo je zlé.“ Karpiš si myslí, že nebolo vôbec nevyhnutné ísť touto cestou. „Ak to zjednoduším, týmto krokom sa znížila naša konkurencieschopnosť a schopnosť dobiehať
bohatšie ekonomiky. Lebo ak sa budeme skladať na to, aby sa v Grécku vyplácali dôchodky a nemecké banky vyplácali svojich veriteľov, znamená to, že budeme zvyšovať naše dane. Už teraz to prináša reálne náklady. To, či to bude napokon úplná katastrofa, alebo to bude len zlé, závisí od ďalšieho vývoja.“
Podľa Karpiša sa tomu celému dalo predísť. Chyba bola už na začiatku, keď Európ - ska centrálna banka požičiavala za rovnaký úrok rôznym subjektom z rôznych rizikových krajín. „Tým sa umelo vytváral dopyt napríklad po gréckych dlhopisoch. Zlá monetárna politika teda umelo stierala rozdiely v rizikovosti medzi krajinami. To však nie je jej negatívna vlastnosť. Keby ECB brala za iných podmienok nemecké a grécke dlhopisy, úroky v Grécku by boli vyššie a tá bublina by tak nenarástla“. Lenže podľa Karpiša to celé nabralo celkom zlý smer: „Výsledkom je, že dnes sme v spolku, v ktorom sa dajú náklady zlej fiškálnej politiky jednej krajiny prehodiť na druhú krajinu.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.