Azda v žiadnom štáte eurozóny neprebieha taká ostrá a vzrušujúca diskusia o eurovale či budúcnosti eura ako v Nemecku. V krajine, ktorú jej elity tradične vnímali ako motor európskej integrácie a stability, akoby zrazu padli všetky tabu.
Minulý týždeň jeden z ekonomických expertov vládnej CDU Klaus-Peter Wilsch vyhlásil to isté, čo u nás v rovnakom čase hovorí SaS Richarda Sulíka: vraj on ani Nemci nechcú mať z EÚ „transferovú úniu“, na ktorú bude Nemecko doplácať, preto určite nezahlasuje za nový euroval a dúfa, že vládna koalícia preň nezíska väčšinu. Willsch ešte šokoval odhadom, že 30 až 40 poslancov CDU/CSU nezahlasuje za euroval. Keďže proti bude určite aj viacero liberálov z FDP, kancelárka Merkelová sa bude musieť spoľahnúť na hlasy ľavicovej opozície. .hrozba pre naše deti
Willsch nie je žiadny excentrik. Jeho názor len odzrkadľuje, čo si dnes myslí hlavný prúd nemeckých ekonómov. Pred viac ako dvoma mesiacmi sa podpísalo 190 profesorov ekonómie pod stanovisko, ktorým rezolútne odmietli navýšenie eurovalu I. Podľa nich totiž pôvodný objem bohato stačil na refinancovanie Írska, Portugalska aj Španielska. Ich hlavným argumentom však bolo, že takto nastavený systém zadlžené štáty masívne nabáda k tomu, aby ďalej pokračovali v politike zadlžovania na úkor iných štátov. Podľa profesorov je ilúziou si myslieť, že silnejšia kontrola rozpočtov postihnutých štátov či nové a vágne pakty na tom niečo zmenia. Nemecká vláda by sa mala preto podľa profesorov pripraviť na zlyhanie eurovalu a vypracovať detailný plán riadeného bankrotu pre zadlžené štáty eurozóny.
Do diskusie prispel začiatkom apríla zásadným článkom aj Hans-Werner Sinn, jeden z najvplyvnejších nemeckých ekonómov. Vláda vraj zamlčuje, že euroval spoločnú menu nezachráni, ale naopak varuje, že krajina na seba preberá „nehorázne riziká“ a „výška našich garancií prekonáva najhoršie predstavy verejnosti“. Sinn ďalej dramaticky konštatuje, že „je ohrozený blahobyt generácie našich detí“. V analýze uvádza výpočet, že samo Nemecko prostredníctvom eurovalu, svojho podielu v Medzinárodnom menovom fonde a ďalších mechanizmov, o ktorých verejnosť ani netuší, momentálne ručí v prospech ohrozených krajín sumou 391 miliárd eur. Celkové garancie v Európskej únii vraj činia 1 542 miliárd eur. .akademická sekta
Ale nie všetci to vidia rovnako. Wolfgang Münchau, editor Financial Times, asi najzaujímavejší a súčasne najarogantnejší ekonomický komentátor, sa „výhražnému listu“ profesorov doslova vysmial. Ich tvrdenie, že euroval sa nemusel navyšovať, keďže jeho kapacita by pohodlne pokryla aj potreby Španielska, je podľa Münchau absurdné: „Každý treťotriedny účtovník by lepšie než profesori vyrátal, koľko peňazí potrebujú štytri postihnuté krajiny v najbližších troch rokoch.“ Podľa neho väčšina renomovaných ekonómov podpísala list bez toho, aby ho čítala alebo mu rozumela. Jednoducho len podľahla skupinovému tlaku. Ďalej tejto „akademickej sekte“ vyčíta, že naivne verí trhu a že si vôbec nekladie kľúčové otázky, čo by hrozilo v prípade bankrotov. Pridali sa aj ďalší kritici s námietkou, že profesori ekonómie vo svojich modeloch celkom ignorujú rolu finančných trhov, ktoré dokážu prepadnúť panike. Euroval musí byť vraj dostatočne veľký, aby sa pod jeho ochranu zmestilo aj Taliansko. Len touto cestou sa podľa prívžencov eurovalu znižuje hrozba, že kríza preskočí aj na ďalšie štáty.
Minulý týždeň jeden z ekonomických expertov vládnej CDU Klaus-Peter Wilsch vyhlásil to isté, čo u nás v rovnakom čase hovorí SaS Richarda Sulíka: vraj on ani Nemci nechcú mať z EÚ „transferovú úniu“, na ktorú bude Nemecko doplácať, preto určite nezahlasuje za nový euroval a dúfa, že vládna koalícia preň nezíska väčšinu. Willsch ešte šokoval odhadom, že 30 až 40 poslancov CDU/CSU nezahlasuje za euroval. Keďže proti bude určite aj viacero liberálov z FDP, kancelárka Merkelová sa bude musieť spoľahnúť na hlasy ľavicovej opozície. .hrozba pre naše deti
Willsch nie je žiadny excentrik. Jeho názor len odzrkadľuje, čo si dnes myslí hlavný prúd nemeckých ekonómov. Pred viac ako dvoma mesiacmi sa podpísalo 190 profesorov ekonómie pod stanovisko, ktorým rezolútne odmietli navýšenie eurovalu I. Podľa nich totiž pôvodný objem bohato stačil na refinancovanie Írska, Portugalska aj Španielska. Ich hlavným argumentom však bolo, že takto nastavený systém zadlžené štáty masívne nabáda k tomu, aby ďalej pokračovali v politike zadlžovania na úkor iných štátov. Podľa profesorov je ilúziou si myslieť, že silnejšia kontrola rozpočtov postihnutých štátov či nové a vágne pakty na tom niečo zmenia. Nemecká vláda by sa mala preto podľa profesorov pripraviť na zlyhanie eurovalu a vypracovať detailný plán riadeného bankrotu pre zadlžené štáty eurozóny.
Do diskusie prispel začiatkom apríla zásadným článkom aj Hans-Werner Sinn, jeden z najvplyvnejších nemeckých ekonómov. Vláda vraj zamlčuje, že euroval spoločnú menu nezachráni, ale naopak varuje, že krajina na seba preberá „nehorázne riziká“ a „výška našich garancií prekonáva najhoršie predstavy verejnosti“. Sinn ďalej dramaticky konštatuje, že „je ohrozený blahobyt generácie našich detí“. V analýze uvádza výpočet, že samo Nemecko prostredníctvom eurovalu, svojho podielu v Medzinárodnom menovom fonde a ďalších mechanizmov, o ktorých verejnosť ani netuší, momentálne ručí v prospech ohrozených krajín sumou 391 miliárd eur. Celkové garancie v Európskej únii vraj činia 1 542 miliárd eur. .akademická sekta
Ale nie všetci to vidia rovnako. Wolfgang Münchau, editor Financial Times, asi najzaujímavejší a súčasne najarogantnejší ekonomický komentátor, sa „výhražnému listu“ profesorov doslova vysmial. Ich tvrdenie, že euroval sa nemusel navyšovať, keďže jeho kapacita by pohodlne pokryla aj potreby Španielska, je podľa Münchau absurdné: „Každý treťotriedny účtovník by lepšie než profesori vyrátal, koľko peňazí potrebujú štytri postihnuté krajiny v najbližších troch rokoch.“ Podľa neho väčšina renomovaných ekonómov podpísala list bez toho, aby ho čítala alebo mu rozumela. Jednoducho len podľahla skupinovému tlaku. Ďalej tejto „akademickej sekte“ vyčíta, že naivne verí trhu a že si vôbec nekladie kľúčové otázky, čo by hrozilo v prípade bankrotov. Pridali sa aj ďalší kritici s námietkou, že profesori ekonómie vo svojich modeloch celkom ignorujú rolu finančných trhov, ktoré dokážu prepadnúť panike. Euroval musí byť vraj dostatočne veľký, aby sa pod jeho ochranu zmestilo aj Taliansko. Len touto cestou sa podľa prívžencov eurovalu znižuje hrozba, že kríza preskočí aj na ďalšie štáty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.