.v prvom rade: že žiadna krajina v Európe takýto fond nemá. Nikdy inde sa štát nerozhodol riešiť problém s odpadom takouto inštitúciou a zrejme aj preto je dnes Slovensko v zhodnocovaní odpadu výrazne pozadu.
Zákon o jeho vzniku presadil v roku 2001 poslanec Peter Muránsky (KDH), ktorý dnes zastupuje v združenej organizácii najväčších poberateľov dotácií z fondu. Ďalším poslancom súčasnej koalície, ktorého firma k nim patrí, je Igor Sidor (Most).
Podľa legislatívneho plánu sa má novela zákona o odpadoch predložiť v októbri. Kým z kuloárov preniká, že SDKÚ a SaS by si dokázali predstaviť zrušenie fondu, proti sú dve strany – KDH a Most. .postavíme za vás
Fond mal pôvodne naučiť Slovensko recyklovať. Opodstatnenosť fondu je však pochybná minimálne od vstupu Slovenska do EÚ, odkedy pre našich výrobcov a dovozcov platia limity zhodnocovania odpadu. Napríklad pri elektrospotrebičoch musia zozbierať a spracovať 49 percent produkcie.
Pritom skúsenosti z Európy nasvedčovali, že podnikatelia si s touto povinnosťou dokážu efektívne poradiť a postarať sa o „svoj“ odpad sami trhovým spôsobom. Na Slovensku však máme fond, do ktorého musia podniky povinne prispievať. Z fondu sa následne udeľujú dotácie či pôžičky súkromným firmám na vybudovanie zberných dvorov či recyklačných kapacít. Malá časť prostriedkov z fondu ide mestám a obciam na podporu separovaného zberu.
Fond leží v žalúdku podnikateľom nielen pre povinnosť odvádzať platby, ale aj pre nedostatočnú kontrolu prideľovania dotácií. Najväčšia časť prostriedkov totiž putovala úzkej skupine firiem. „Dotácie z Recyklačného fondu kazia podnikateľské prostredie a zvýhodňujú úspešných žiadateľov o dotácie. Preto by nemali byť,“ tvrdí generálny riaditeľ združenia výrobcov svetelnej techniky Ekolamp Oliver Čelko. „Od začiatku to bol nezmysel, nikde na svete nebol takýto dotačný nástroj, na ktorý sa jednoducho napichlo pár firiem,“ tvrdí analytik Radovan Kazda z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. „Fond sa nijako nezodpovedá, akým spôsobom peniaze rozdelí.“ Fond koncentráciou kapacít zabránil výrobcom vytvoriť trhovo adekvátne systémy spracovania, čím výrobky predražuje.
Primárna zodpovednosť podnikateľov by pritom mala svoj efekt. „Recyklačný poplatok za auto je v Maďarsku 15 eur, v Rakúsku 10 a u nás 60 eur,“ tvrdí Kazda. Fond nás pritom ani samotnej recyklácii veľmi nenaučil. „V roku 1993 sme mali rovnakú štartovaciu pozíciu ako Česko či Slovinsko,“ podotýka Miroslav Jurkovič zo SLICPEN a upozorňuje, že miera skládkovania sa od vzniku fondu ešte zvýšila. „Česko dnes vyseparuje 57 kg odpadu, Slovensko len 26.“ .kúpené limity
Od roku 2005 sa výrobcovia môžu z platenia do fondu „vykúpiť“. Vytvárajú si tak oprávnené organizácie, ktoré sa za nich starajú o plnenie limitov. Do fondu teda platia iba vtedy, ak limity nedokážu splniť. Fond preto stratil výraznú časť svojich príjmov, čo sa odzrkadlilo v ďalších legislatívnych pokusoch, ako miznúce peniaze doplniť. V roku 2009 sa síce nepodarilo presadiť zákon, aby sa platilo do fondu napriek limitom – presadilo sa to iba v prípade batérií a akumulátorov, kde sa limity sprísnili až na sto percent. A keďže všetky batérie sa zozbierať nedajú, platby pre fond sú tak zaručené. „Na environmentálne vyspelejšom Západe sa dokáže vyzbierať maximálne 40 percent všetkých batérií,“ tvrdí Jozef Kozák z oprávnenej organizácie SEWA (založili si ju dovozcovia audiovizuálnej techniky). No kým oni pre svojich výrobcov dokážu zozbierať a nechať spracovať kilogram batérií za 2,2 eura, Recyklačný fond zaň pýta 6,3 eura.
Neadekvátny rozdiel medzi sumami, za ktoré dokážu podnikatelia spracúvať svoj odpad a tým, čo si za to pýta fond, robí zo Slovenska jednu z najdrahších krajín bez toho, aby sa to odrazilo na našich recyklačných návykoch. Napríklad SONY platí SEWE za kilo televízorov 0,3 eura, kým do fondu by museli platiť vyše dve eurá (v Česku 0,2 a v Rakúsku 0,16).
Existencia fondu zároveň podporuje mafiánsku črtu tohto priemyslu: čierne povolenky. Oprávnené organizácie totiž platia zberniam, obciam a recyklátorom za zozbieraný či spracovaný odpad, za čo dostanú potvrdenky, ktorými potvrdzujú splnenie limitov. Je verejným tajomstvom, že na trhu sa masívne predávajú za nízke ceny falošné povolenky. Zberňa či spracovateľ ich vydáva duplicitne na tú istú kopu odváženého odpadu, reálne sa však nedá skontrolovať, či sa kopa „nepredala“ dvakrát. .(ne)účinná kontrola
O dotáciách fondu rozhoduje jeho Správna rada, zložená zo 16-tich členov, kde väčšinu tvoria zástupcovia podnikateľských zväzov (ďalší sú nominanti z ministerstiev a ZMOS). Práve týmto argumentom sa šéf fondu Ján Líška bráni voči námietke, že fond je pri prideľovaní dotácií netransparentný. „O dotácii rozhoduje väčšina Správnej rady,“ tvrdí. „Projekt hodnotia dvaja experti a každá žiadosť nad desať miliónov musí mať stanovisko od banky, či je firma schopná naplniť podnikateľský zámer.“ Ako si vysvetľuje, že veľkú časť dotácií dostalo zopár firiem? „Dotácie dávame len na 30 percent ceny investície, podmienka je preukázať zdroje na zvyšok. Tie firmy šli do vysokého rizika, ktoré je v tomto odvetví. Prečo neinvestovali aj iné firmy?“
Podľa Kazdu historická skúsenosť ukázala, že Správna rada na účinnú kontrolu nestačila. Čiastočne to potvrdzuje aj zdroj z fondu, ktorý tvrdí, že drvivá väčšina projektov sa schváli už na základe odporúčania od sektorového experta. „Neschvaľuje sa ako pri štandardných dotáciách, kde sa z desiatich projektov posúdi najlepší. Schvaľuje sa priebežne, podľa toho, ako prídu projekty,“ odpovedá zdroj, ktorý si neželal byť menovaný. Náš pokus osloviť členov Správnej rady nevyšiel: „Som viazaný mlčanlivosťou, musíte sa obrátiť na vedenie fondu,“ tvrdí jeden z nich.
Predstaviteľ jednej z organizácií .týždňu pod podmienkou anonymity povedal, že „nám bolo odporučené vôbec si nedávať žiadosť do fondu, že to budeme robiť zbytočne.“ Kto bol tou sivou eminenciou? „Išlo o človeka mimo fondu, ktorý má naň však veľký vplyv,“ uviedol ďalej náš zdroj. .(ne)štátny fond
Recyklačný fond existuje v akomsi inštitucionálnom vákuu. Má síce status neštátneho fondu, no v skutočnosti funguje ako štátny fond, keďže inak by nemohol podľa zákona získavať povinné príspevky. No ako formálne neštátny nie je pod verejnou kontrolou: NKÚ ani inšpekcia ministerstva naň nemá páky.
Štátny fond navyše zväzujú pravidlá o štátnej pomoci, a teda zákaz dotácie, ak zvýhodnením niektorých subjektov trhu naruší súťaž. „Ústavný súd rozhodol, že pokiaľ má k týmto zdrojom prístup každý, je to v poriadku,“ tvrdí Líška. Lenže, čo platí na Slovensku, nemusí platiť na pôde Únie, kde by podľa právnickej kancelárie NH Heger Niederhuber mohli byť firmy pri žalobách úspešné. „Fond môže skresľovať stav na trhu, diskriminovaní podnikatelia by tak mohli byť úspešní na medzinárodných súdoch,“ tvrdí Annamária Tóthová z právnickej kancelárie.
Ministerstvo životného prostredia už dostalo upozornenie od EÚ na ďalší sporný bod. Zákon totiž obmedzuje voľný pohyb tovarov (a odpadov) a jeho lacnejšie spracovanie v zahraničí, čím výrobcov uväzňujú v dosahu úzkej skupiny spracovateľov. V zákone sa totiž hovorí, že odpady sa musia spracúvať prednostne na Slovensku, pokiaľ na ne máme kapacity. .dotační šampióni
Obhajcovia fondu sa tiež dajú nájsť – napríklad medzi firmami, ktoré z neho hojne čerpali. „Bez Recyklačného fondu by dnes neexistoval vybudovaný recyklačný priemysel na Slovensku,“ odpovedá konateľ Elektro Recycling Jozef Vašina.
Táto spoločnosť vedie spolu s Kovod Recycling a V.O.D.S. rebríček poberateľov dotácií. Dohromady dostali 34 miliónov eur, čo je viac ako štvrtina zo 124 miliónov eur dotácií pre súkromné firmy (rozdané 290 subjektom). Práve Kovod, Elektro, V.O.D.S. a zopár ďalších „šampiónov“ v dotáciách (Kuruc-company, Detox) sú združení v Republikovej únii recyklačného priemyslu (RUReP). Banská Bystrica je práve ako domicil Kovodu a Elektra neoficiálnou mekkou slovenského odpadového biznisu. Výkonným sekretárom únie je krajský šéf KDH Peter Muránsky a viceprezidentom je Igor Sidor, poslanec za stranu Most a majiteľ V.O.D.S. Medzi zakladateľmi únie je aj Mach Trade, ktorej riaditeľ je medzi expertmi fondu a ďalší kľúčový zamestnanec je v dozornej rade fondu. Muránsky za stolom Elektro Recycling sedel aj na Plese odpadov a podľa Kozáka zo SEWA sa za túto firmu dokonca zúčastnil na vyjednávaniach o cenách so SEWou (pozri reakciu Muránskeho v rámčeku). .elektro a kovod
Zaujímavý je aj bližší pohľad na udelené dotácie. V sektore pneumatík sa rozdelilo 8,5 milióna eur pre 55 spoločností, no V.O.D.S. z toho dostala najviac: 3,6 milióna. V sektore elektrozariadení sa z 7,9 mil. eur (pre 45 firiem) ušlo Elektro Recyclingu 5,26 milióna eur.
Elektro Recycling (ER) ešte v roku 2004 dostal plnú žiadanú sumu 62 miliónov korún na systém recyklácie elektronického odpadu. Následne na „dobudovanie komplexného systému recyklácie“ dotáciu nedostal, no krátko na to im boli odklepnuté peniaze na projekt s rovnakým názvom. Podľa zoznamu pridelených dotácií pridelil fond firme prvú dotáciu za 24 miliónov korún už v lete 2003, no podľa Obchodného registra existuje až od marca 2004. „Je to zrejme administratívna chyba,“ tvrdí šéf ER Jozef Vašina. Správny dátum sme sa však nedozvedeli ani od nich, ani z fondu. Elektro Recycling bol veľmi úspešný aj v dotáciách zo štrukturálnych fondov. Dostali vyše 7 miliónov eur.
Zaujímavé sú aj výsledky najväčšieho šampióna (sumárne 23 miliónov eur) Kovod Recycling. V decembri 2003 na zber a spracovanie starých vozidiel dostali takmer 32 miliónov korún. Podľa zoznamu dotácií na internetovej stránke fondu ešte v ten istý deň jej bola schválená dotácia za 14 miliónov korún na projekt s totožným názvom. Neraz jej fond priklepol dotáciu na projekt krátko predtým zamietnutý. V roku 2008 nedostali peniaze na „Komplexný systém zberu, spracovania a zhodnocovania materiálových komponentov zo starých vozidiel“, no o dva mesiace dostali na ten istý projekt 105 miliónov. Kovod je pritom jeden zo zakladateľov ER, dodnes sídlia na tej istej adrese.
Muránsky koncentráciu dotácií obhajuje tým, že kvôli požiadavkám EÚ bolo potrebné rýchlo vybudovať kapacity, a preto veľa peňazí dostali prví žiadatelia, u ktorých sa následne podporovalo dobudovanie technológií.
„Na našom trhu nestačí jedna technológia, je nutné sa flexibilne prispôsobovať,“ tvrdí riaditeľ Ekoray Peter Bolek. Elektroodpadom – podobne ako Elektro Recycling – sa zaoberá od roku 1992, no dotáciu nikdy nepotreboval. .čo s fondom
„Fond pomohol vybudovať spracovateľské centrá. Ako sa budú financovať potom?“ tvrdí Mária Sabolová (KDH), ktorá má v strane na starosti agendu životného prostredia. „Chceme to riešiť komplexne, s ohľadom na celý recyklačný priemysel.“
Zverejnená analýza ministerstva životného prostredia, ktoré vedie nominant Bugárovho Mostu, zrušenie fondu tiež nepredpokladá. Predložené alternatívy skôr navrhujú zmeniť jeho pravidlá či presunúť ho pod krídla Environmentálneho fondu. S ukončením úradníckeho prideľovania dotácií teda ministerstvo ani dve vládne strany nerátajú. A tak hoci proti existencii odpadového fondu hovoria pomerne jednoznačné argumenty, v tejto chvíli sa skôr zdá, že ani Radičovej vláda ho na smetisko dejín nepošle.
Zákon o jeho vzniku presadil v roku 2001 poslanec Peter Muránsky (KDH), ktorý dnes zastupuje v združenej organizácii najväčších poberateľov dotácií z fondu. Ďalším poslancom súčasnej koalície, ktorého firma k nim patrí, je Igor Sidor (Most).
Podľa legislatívneho plánu sa má novela zákona o odpadoch predložiť v októbri. Kým z kuloárov preniká, že SDKÚ a SaS by si dokázali predstaviť zrušenie fondu, proti sú dve strany – KDH a Most. .postavíme za vás
Fond mal pôvodne naučiť Slovensko recyklovať. Opodstatnenosť fondu je však pochybná minimálne od vstupu Slovenska do EÚ, odkedy pre našich výrobcov a dovozcov platia limity zhodnocovania odpadu. Napríklad pri elektrospotrebičoch musia zozbierať a spracovať 49 percent produkcie.
Pritom skúsenosti z Európy nasvedčovali, že podnikatelia si s touto povinnosťou dokážu efektívne poradiť a postarať sa o „svoj“ odpad sami trhovým spôsobom. Na Slovensku však máme fond, do ktorého musia podniky povinne prispievať. Z fondu sa následne udeľujú dotácie či pôžičky súkromným firmám na vybudovanie zberných dvorov či recyklačných kapacít. Malá časť prostriedkov z fondu ide mestám a obciam na podporu separovaného zberu.
Fond leží v žalúdku podnikateľom nielen pre povinnosť odvádzať platby, ale aj pre nedostatočnú kontrolu prideľovania dotácií. Najväčšia časť prostriedkov totiž putovala úzkej skupine firiem. „Dotácie z Recyklačného fondu kazia podnikateľské prostredie a zvýhodňujú úspešných žiadateľov o dotácie. Preto by nemali byť,“ tvrdí generálny riaditeľ združenia výrobcov svetelnej techniky Ekolamp Oliver Čelko. „Od začiatku to bol nezmysel, nikde na svete nebol takýto dotačný nástroj, na ktorý sa jednoducho napichlo pár firiem,“ tvrdí analytik Radovan Kazda z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. „Fond sa nijako nezodpovedá, akým spôsobom peniaze rozdelí.“ Fond koncentráciou kapacít zabránil výrobcom vytvoriť trhovo adekvátne systémy spracovania, čím výrobky predražuje.
Primárna zodpovednosť podnikateľov by pritom mala svoj efekt. „Recyklačný poplatok za auto je v Maďarsku 15 eur, v Rakúsku 10 a u nás 60 eur,“ tvrdí Kazda. Fond nás pritom ani samotnej recyklácii veľmi nenaučil. „V roku 1993 sme mali rovnakú štartovaciu pozíciu ako Česko či Slovinsko,“ podotýka Miroslav Jurkovič zo SLICPEN a upozorňuje, že miera skládkovania sa od vzniku fondu ešte zvýšila. „Česko dnes vyseparuje 57 kg odpadu, Slovensko len 26.“ .kúpené limity
Od roku 2005 sa výrobcovia môžu z platenia do fondu „vykúpiť“. Vytvárajú si tak oprávnené organizácie, ktoré sa za nich starajú o plnenie limitov. Do fondu teda platia iba vtedy, ak limity nedokážu splniť. Fond preto stratil výraznú časť svojich príjmov, čo sa odzrkadlilo v ďalších legislatívnych pokusoch, ako miznúce peniaze doplniť. V roku 2009 sa síce nepodarilo presadiť zákon, aby sa platilo do fondu napriek limitom – presadilo sa to iba v prípade batérií a akumulátorov, kde sa limity sprísnili až na sto percent. A keďže všetky batérie sa zozbierať nedajú, platby pre fond sú tak zaručené. „Na environmentálne vyspelejšom Západe sa dokáže vyzbierať maximálne 40 percent všetkých batérií,“ tvrdí Jozef Kozák z oprávnenej organizácie SEWA (založili si ju dovozcovia audiovizuálnej techniky). No kým oni pre svojich výrobcov dokážu zozbierať a nechať spracovať kilogram batérií za 2,2 eura, Recyklačný fond zaň pýta 6,3 eura.
Neadekvátny rozdiel medzi sumami, za ktoré dokážu podnikatelia spracúvať svoj odpad a tým, čo si za to pýta fond, robí zo Slovenska jednu z najdrahších krajín bez toho, aby sa to odrazilo na našich recyklačných návykoch. Napríklad SONY platí SEWE za kilo televízorov 0,3 eura, kým do fondu by museli platiť vyše dve eurá (v Česku 0,2 a v Rakúsku 0,16).
Existencia fondu zároveň podporuje mafiánsku črtu tohto priemyslu: čierne povolenky. Oprávnené organizácie totiž platia zberniam, obciam a recyklátorom za zozbieraný či spracovaný odpad, za čo dostanú potvrdenky, ktorými potvrdzujú splnenie limitov. Je verejným tajomstvom, že na trhu sa masívne predávajú za nízke ceny falošné povolenky. Zberňa či spracovateľ ich vydáva duplicitne na tú istú kopu odváženého odpadu, reálne sa však nedá skontrolovať, či sa kopa „nepredala“ dvakrát. .(ne)účinná kontrola
O dotáciách fondu rozhoduje jeho Správna rada, zložená zo 16-tich členov, kde väčšinu tvoria zástupcovia podnikateľských zväzov (ďalší sú nominanti z ministerstiev a ZMOS). Práve týmto argumentom sa šéf fondu Ján Líška bráni voči námietke, že fond je pri prideľovaní dotácií netransparentný. „O dotácii rozhoduje väčšina Správnej rady,“ tvrdí. „Projekt hodnotia dvaja experti a každá žiadosť nad desať miliónov musí mať stanovisko od banky, či je firma schopná naplniť podnikateľský zámer.“ Ako si vysvetľuje, že veľkú časť dotácií dostalo zopár firiem? „Dotácie dávame len na 30 percent ceny investície, podmienka je preukázať zdroje na zvyšok. Tie firmy šli do vysokého rizika, ktoré je v tomto odvetví. Prečo neinvestovali aj iné firmy?“
Podľa Kazdu historická skúsenosť ukázala, že Správna rada na účinnú kontrolu nestačila. Čiastočne to potvrdzuje aj zdroj z fondu, ktorý tvrdí, že drvivá väčšina projektov sa schváli už na základe odporúčania od sektorového experta. „Neschvaľuje sa ako pri štandardných dotáciách, kde sa z desiatich projektov posúdi najlepší. Schvaľuje sa priebežne, podľa toho, ako prídu projekty,“ odpovedá zdroj, ktorý si neželal byť menovaný. Náš pokus osloviť členov Správnej rady nevyšiel: „Som viazaný mlčanlivosťou, musíte sa obrátiť na vedenie fondu,“ tvrdí jeden z nich.
Predstaviteľ jednej z organizácií .týždňu pod podmienkou anonymity povedal, že „nám bolo odporučené vôbec si nedávať žiadosť do fondu, že to budeme robiť zbytočne.“ Kto bol tou sivou eminenciou? „Išlo o človeka mimo fondu, ktorý má naň však veľký vplyv,“ uviedol ďalej náš zdroj. .(ne)štátny fond
Recyklačný fond existuje v akomsi inštitucionálnom vákuu. Má síce status neštátneho fondu, no v skutočnosti funguje ako štátny fond, keďže inak by nemohol podľa zákona získavať povinné príspevky. No ako formálne neštátny nie je pod verejnou kontrolou: NKÚ ani inšpekcia ministerstva naň nemá páky.
Štátny fond navyše zväzujú pravidlá o štátnej pomoci, a teda zákaz dotácie, ak zvýhodnením niektorých subjektov trhu naruší súťaž. „Ústavný súd rozhodol, že pokiaľ má k týmto zdrojom prístup každý, je to v poriadku,“ tvrdí Líška. Lenže, čo platí na Slovensku, nemusí platiť na pôde Únie, kde by podľa právnickej kancelárie NH Heger Niederhuber mohli byť firmy pri žalobách úspešné. „Fond môže skresľovať stav na trhu, diskriminovaní podnikatelia by tak mohli byť úspešní na medzinárodných súdoch,“ tvrdí Annamária Tóthová z právnickej kancelárie.
Ministerstvo životného prostredia už dostalo upozornenie od EÚ na ďalší sporný bod. Zákon totiž obmedzuje voľný pohyb tovarov (a odpadov) a jeho lacnejšie spracovanie v zahraničí, čím výrobcov uväzňujú v dosahu úzkej skupiny spracovateľov. V zákone sa totiž hovorí, že odpady sa musia spracúvať prednostne na Slovensku, pokiaľ na ne máme kapacity. .dotační šampióni
Obhajcovia fondu sa tiež dajú nájsť – napríklad medzi firmami, ktoré z neho hojne čerpali. „Bez Recyklačného fondu by dnes neexistoval vybudovaný recyklačný priemysel na Slovensku,“ odpovedá konateľ Elektro Recycling Jozef Vašina.
Táto spoločnosť vedie spolu s Kovod Recycling a V.O.D.S. rebríček poberateľov dotácií. Dohromady dostali 34 miliónov eur, čo je viac ako štvrtina zo 124 miliónov eur dotácií pre súkromné firmy (rozdané 290 subjektom). Práve Kovod, Elektro, V.O.D.S. a zopár ďalších „šampiónov“ v dotáciách (Kuruc-company, Detox) sú združení v Republikovej únii recyklačného priemyslu (RUReP). Banská Bystrica je práve ako domicil Kovodu a Elektra neoficiálnou mekkou slovenského odpadového biznisu. Výkonným sekretárom únie je krajský šéf KDH Peter Muránsky a viceprezidentom je Igor Sidor, poslanec za stranu Most a majiteľ V.O.D.S. Medzi zakladateľmi únie je aj Mach Trade, ktorej riaditeľ je medzi expertmi fondu a ďalší kľúčový zamestnanec je v dozornej rade fondu. Muránsky za stolom Elektro Recycling sedel aj na Plese odpadov a podľa Kozáka zo SEWA sa za túto firmu dokonca zúčastnil na vyjednávaniach o cenách so SEWou (pozri reakciu Muránskeho v rámčeku). .elektro a kovod
Zaujímavý je aj bližší pohľad na udelené dotácie. V sektore pneumatík sa rozdelilo 8,5 milióna eur pre 55 spoločností, no V.O.D.S. z toho dostala najviac: 3,6 milióna. V sektore elektrozariadení sa z 7,9 mil. eur (pre 45 firiem) ušlo Elektro Recyclingu 5,26 milióna eur.
Elektro Recycling (ER) ešte v roku 2004 dostal plnú žiadanú sumu 62 miliónov korún na systém recyklácie elektronického odpadu. Následne na „dobudovanie komplexného systému recyklácie“ dotáciu nedostal, no krátko na to im boli odklepnuté peniaze na projekt s rovnakým názvom. Podľa zoznamu pridelených dotácií pridelil fond firme prvú dotáciu za 24 miliónov korún už v lete 2003, no podľa Obchodného registra existuje až od marca 2004. „Je to zrejme administratívna chyba,“ tvrdí šéf ER Jozef Vašina. Správny dátum sme sa však nedozvedeli ani od nich, ani z fondu. Elektro Recycling bol veľmi úspešný aj v dotáciách zo štrukturálnych fondov. Dostali vyše 7 miliónov eur.
Zaujímavé sú aj výsledky najväčšieho šampióna (sumárne 23 miliónov eur) Kovod Recycling. V decembri 2003 na zber a spracovanie starých vozidiel dostali takmer 32 miliónov korún. Podľa zoznamu dotácií na internetovej stránke fondu ešte v ten istý deň jej bola schválená dotácia za 14 miliónov korún na projekt s totožným názvom. Neraz jej fond priklepol dotáciu na projekt krátko predtým zamietnutý. V roku 2008 nedostali peniaze na „Komplexný systém zberu, spracovania a zhodnocovania materiálových komponentov zo starých vozidiel“, no o dva mesiace dostali na ten istý projekt 105 miliónov. Kovod je pritom jeden zo zakladateľov ER, dodnes sídlia na tej istej adrese.
Muránsky koncentráciu dotácií obhajuje tým, že kvôli požiadavkám EÚ bolo potrebné rýchlo vybudovať kapacity, a preto veľa peňazí dostali prví žiadatelia, u ktorých sa následne podporovalo dobudovanie technológií.
„Na našom trhu nestačí jedna technológia, je nutné sa flexibilne prispôsobovať,“ tvrdí riaditeľ Ekoray Peter Bolek. Elektroodpadom – podobne ako Elektro Recycling – sa zaoberá od roku 1992, no dotáciu nikdy nepotreboval. .čo s fondom
„Fond pomohol vybudovať spracovateľské centrá. Ako sa budú financovať potom?“ tvrdí Mária Sabolová (KDH), ktorá má v strane na starosti agendu životného prostredia. „Chceme to riešiť komplexne, s ohľadom na celý recyklačný priemysel.“
Zverejnená analýza ministerstva životného prostredia, ktoré vedie nominant Bugárovho Mostu, zrušenie fondu tiež nepredpokladá. Predložené alternatívy skôr navrhujú zmeniť jeho pravidlá či presunúť ho pod krídla Environmentálneho fondu. S ukončením úradníckeho prideľovania dotácií teda ministerstvo ani dve vládne strany nerátajú. A tak hoci proti existencii odpadového fondu hovoria pomerne jednoznačné argumenty, v tejto chvíli sa skôr zdá, že ani Radičovej vláda ho na smetisko dejín nepošle.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.