A skutočne je to úder tradičnej politickej scéne. Strana pravých Fínov získala v 200-člennom parlamente 39 poslancov. Je to najväčší počet od roku 1907, keď sa konali prvé fínske parlamentné voľby. (Výnimkou boli voľby v roku 1945, keď získala silnú prevahu v parlamente sociálna demokracia a komunisti). Najviac hlasov získala Národná koalícia (44 miest), ktorá ešte nikdy nebola na čele pelotónu –a je dosť pravdepodobné, že nový predseda vlády bude práve predstaviteľ Národnej koalície.
Pritom Národná koalícia zostala zároveň porazená – prišla o šesť kresiel. Druhá je Sociálnodemokratická strana (42 miest), hoci tiež prišla o tri miesta. Strana stredu, ktorá viedla Fínsko posledných osem rokov, skončila štvrtá – má 38 kresiel a stratila ich až 16.
Jedine Praví Fíni získali v parlamente nové kreslá. Malá švédska strana si zachovala pôvodný počet poslancov, ale všetky ostatné malé a stredne veľké strany ostali stratové. Prekvapivo o polovicu svojich poslancov prišla Strana zelených, a to sa po japonskej jadrovej katastrofe očakával jej vzostup. .veľká éra troch strán
Ako je možné, že vo Fínsku, kde sú voliči tradične umiernení, došlo k takejto zmene? Popularite Pravých Fínov pomohla najprv grécka, a potom portugalská hospodárska kríza. V krajine, kde prevláda dávna tradícia hrdosti a presadzovania sa vlastnou prácou, bolo ťažké presviedčať „ľudové masy“ o oprávnenosti pchania peňazí krajinám, ktoré si nesplnili svoje povinnosti voči vlastnému hospodárstvu v eurozóne.
Volebná aktivita klesala pravidelne od roku 1979 – z 81,2 % na 67,9 % v roku 2007. Už tridsať rokov dve tretiny hlasov získali vždy tri najväčšie strany (Národná koalícia, Strana stredu a Sociálna demokracia), z ktorých dve vždy vytvorili vládu. Vystriedali sa všetky matematické kombinácie – Strana stredu a Sociálna demokracia, Národná koalícia a Sociálna demokracia a Strana stredu a Národná koalícia.
Napriek tomu, že Strana stredu tradične predstavovala vidiek a Národná koalícia pravicu, strany fungovali tak dlho spolu, že podľa názoru mnohých sa začali až priveľmi podobať. V politike sa nedialo nič nové. Dôsledkom bola frustrácia verejnosti. Štatistiky ukazujú, že v posledných rokoch za tri najväčšie strany hlasovalo len asi 40 % voličov. A tak za dve strany, ktoré tradične zvykli tvoriť vládu, hlasovalo len okolo 30 % voličov. .pohotový budíček
Do tejto situácie vstúpila charizmatická osobnosť Tima Soiniho, ktorý sa rozhodol „zobudiť“ spiacich voličov. Praví Fíni získali 450-tisíc nových voličov. Časť voličov tvorili „spiaci“ voliči, ale časť prešla k Pravým Fínom z iných strán.
Vzostup Pravých Fínov bol síce pomalý, ale zrejmý. Na jeseň 2010 ich vzostup potvrdzovali aj prieskumy. Najväčšie fínske poludňajšie noviny Iltasanomat predpokladajú, že za úspechom Pravých Fínov budú asi voľby do EÚ v roku 1994.
„Žeby sa po sedemnástich rokoch tých 43 % občanov, ktorí hlasovali proti vstupu do EÚ, po dlhom čase tichého čakania zaktivizovalo? Žeby sa moc príliš dlho pozerala na malého človeka zhora?“ pýtajú sa noviny Iltasanomat.
Ostatné strany chtiac-nechtiac pomohli Pravým Fínom k úspechu. Keď Praví Fíni kritizovali imigračnú politiku, pridali sa k nim aj ostatné strany. A tak len posilnili ich pozíciu. Volebné témy Pravých Fínov sa stali kľúčovými volebnými témami.
Pravých Fínov najmä v zahraničí často považujú za pravicových nacionalistov a populistov. Strana však pozostáva z obyčajných občanov, medzi ktorými je veľa obyvateľov z vidieka a tzv. základných pracujúcich, ľudí, pre ktorých je profesionálna politika vzdialená a EÚ predstavuje nesmiernu byrokratickú mašinériu.
Predchodcom Pravých Fínov je Fínska agrárna strana, ktorej charizmatický vodca Veikko Vennamo získal v 70. rokoch veľké volebné víťazstvo. Strana získala toľko hlasov, že sa dali spočítať až na druhý deň, keďže počítač nebol naprogramovaný na taký počet hlasov. Veikko Vennamo používal výraz „zabudnutý národ“ (či zabudnutí ľudia) a zdá sa, že o toto ide aj Pravým Fínom – pozdvihnúť malého obyčajného človeka, pomôcť fínskemu priemyslu a pozdvihnúť domáci pracovný trh.
Úspechu pomohlo aj to, že Timo Soini sa dokáže veľmi výstižne vyjadrovať. Namiesto politického žargónu používa „ľudový jazyk“ . Mnohé z jeho výrazov sa nazývajú „soinizmami“. Napríklad je známy jeho výrok: „Kde je EÚ, tam je problém.“
.kto je Timo Soini
Timo Soini sa narodil v roku 1962 a ako 17-ročný vstúpil do Fínskej agrárnej strany. V rokoch 1984 až 1992 viedol mládežnícku organizáciu Zväz mládeže rozvíjajúceho sa Fínska. V roku 1989 ho zvolili za podpredsedu strany.
Po rozpade strany v roku 1995 vznikla Strana pravých Fínov a v roku 1997 bol zvolený za jej predsedu. V roku 2003 kandidoval za prezidenta a získal len 3,4 % hlasov. V parlamentných voľbách v roku 2007 však získal 19 859 hlasov, čo bol tretí najväčší počet hlasov pre poslanca. Vo voľbách do Europarlamentu v roku 2009 bol zvolený počtom 130 000 hlasov, čo bol absolútne najväčší počet hlasov vo fínskych voľbách do EÚ. V Europarlamente sa pridal ku skupine Slobodná a demokratická Európa. Soini považuje svoje poslanie v Europarlamente za dôležité, lebo tam priamo vidí, aké to je „v srdci temnoty“.
Soini v roku 1988 konvertoval na katolicizmus. S katolíckou cirkvou sa oboznámil ako 27-ročný počas interrailovej cesty do Írska. Viera je živou súčasťou jeho života a má evidentný vplyv na jeho hodnotový svet. Tak napríklad Soini nesúhlasí s interrupciou, manželstvom osôb rovnakého pohlavia, s predmanželským sexom, rozvodom a s tým, aby kňazský úrad vykonávali ženy. Je ženatý a má dve deti. Je futbalový fanúšik a stále nosí šál svojho obľúbeného tímu – londýnskeho Millwall FC. .politici sa berú zbytočne vážne
V roku 2008 vyšlo v internetovom vydaní časopisu City interview s Timom Soinim.
„Nepochybne najproblematickejšou témou strany je vzťah k prisťahovalcom a emigrantom. Volebný program Pravých Fínov žiada dôslednejšiu emigrantskú politiku, ale je zásadne proti akejkoľvek rasovej nenávisti. Timo Soini dokonca zakázal mládežníckym organizáciám úzku spoluprácu s nórskymi a švédskymi stranami, ktoré boli namierené proti cudzincom či prisťahovalcom,“ uvádza sa v City.
„Ak sa niekto prispôsobí a chce pracovať, je vítaný. Ak je svet hodnôt rovnaký, tak nie sú problémy. Ale tu sa predsa nedajú zakladať etnické rezervácie. Zlé príklady vidieť napríklad vo Francúzsku,“ hovorí Soini.
Zahraniční novinári nerozumejú fínskemu volebnému systému a nerozumejú, ako môžu vo vláde fungovať natoľko protichodné strany, ako je napríklad Strana národnej koalície a Pravých Fínov. Nenávisť pravicových a ľavicových smerov je vo Fínsku neznámym pojmom. „Nech už ide o akékoľvek politické riešenie, nesmie byť podložené nenávisťou,“ tvrdí Soini.
Soiniho obviňujú z populizmu. Populizmus však nutne nemusí byť negatívny. Soini, ktorý písal diplomovú prácu o populizme a politike, sa sám považuje za „úsmevného populistu“. „Politici sa berú zbytočne príliš vážne... správna miera sebairónie nie je na škodu,“ tvrdí.
Pritom Národná koalícia zostala zároveň porazená – prišla o šesť kresiel. Druhá je Sociálnodemokratická strana (42 miest), hoci tiež prišla o tri miesta. Strana stredu, ktorá viedla Fínsko posledných osem rokov, skončila štvrtá – má 38 kresiel a stratila ich až 16.
Jedine Praví Fíni získali v parlamente nové kreslá. Malá švédska strana si zachovala pôvodný počet poslancov, ale všetky ostatné malé a stredne veľké strany ostali stratové. Prekvapivo o polovicu svojich poslancov prišla Strana zelených, a to sa po japonskej jadrovej katastrofe očakával jej vzostup. .veľká éra troch strán
Ako je možné, že vo Fínsku, kde sú voliči tradične umiernení, došlo k takejto zmene? Popularite Pravých Fínov pomohla najprv grécka, a potom portugalská hospodárska kríza. V krajine, kde prevláda dávna tradícia hrdosti a presadzovania sa vlastnou prácou, bolo ťažké presviedčať „ľudové masy“ o oprávnenosti pchania peňazí krajinám, ktoré si nesplnili svoje povinnosti voči vlastnému hospodárstvu v eurozóne.
Volebná aktivita klesala pravidelne od roku 1979 – z 81,2 % na 67,9 % v roku 2007. Už tridsať rokov dve tretiny hlasov získali vždy tri najväčšie strany (Národná koalícia, Strana stredu a Sociálna demokracia), z ktorých dve vždy vytvorili vládu. Vystriedali sa všetky matematické kombinácie – Strana stredu a Sociálna demokracia, Národná koalícia a Sociálna demokracia a Strana stredu a Národná koalícia.
Napriek tomu, že Strana stredu tradične predstavovala vidiek a Národná koalícia pravicu, strany fungovali tak dlho spolu, že podľa názoru mnohých sa začali až priveľmi podobať. V politike sa nedialo nič nové. Dôsledkom bola frustrácia verejnosti. Štatistiky ukazujú, že v posledných rokoch za tri najväčšie strany hlasovalo len asi 40 % voličov. A tak za dve strany, ktoré tradične zvykli tvoriť vládu, hlasovalo len okolo 30 % voličov. .pohotový budíček
Do tejto situácie vstúpila charizmatická osobnosť Tima Soiniho, ktorý sa rozhodol „zobudiť“ spiacich voličov. Praví Fíni získali 450-tisíc nových voličov. Časť voličov tvorili „spiaci“ voliči, ale časť prešla k Pravým Fínom z iných strán.
Vzostup Pravých Fínov bol síce pomalý, ale zrejmý. Na jeseň 2010 ich vzostup potvrdzovali aj prieskumy. Najväčšie fínske poludňajšie noviny Iltasanomat predpokladajú, že za úspechom Pravých Fínov budú asi voľby do EÚ v roku 1994.
„Žeby sa po sedemnástich rokoch tých 43 % občanov, ktorí hlasovali proti vstupu do EÚ, po dlhom čase tichého čakania zaktivizovalo? Žeby sa moc príliš dlho pozerala na malého človeka zhora?“ pýtajú sa noviny Iltasanomat.
Ostatné strany chtiac-nechtiac pomohli Pravým Fínom k úspechu. Keď Praví Fíni kritizovali imigračnú politiku, pridali sa k nim aj ostatné strany. A tak len posilnili ich pozíciu. Volebné témy Pravých Fínov sa stali kľúčovými volebnými témami.
Pravých Fínov najmä v zahraničí často považujú za pravicových nacionalistov a populistov. Strana však pozostáva z obyčajných občanov, medzi ktorými je veľa obyvateľov z vidieka a tzv. základných pracujúcich, ľudí, pre ktorých je profesionálna politika vzdialená a EÚ predstavuje nesmiernu byrokratickú mašinériu.
Predchodcom Pravých Fínov je Fínska agrárna strana, ktorej charizmatický vodca Veikko Vennamo získal v 70. rokoch veľké volebné víťazstvo. Strana získala toľko hlasov, že sa dali spočítať až na druhý deň, keďže počítač nebol naprogramovaný na taký počet hlasov. Veikko Vennamo používal výraz „zabudnutý národ“ (či zabudnutí ľudia) a zdá sa, že o toto ide aj Pravým Fínom – pozdvihnúť malého obyčajného človeka, pomôcť fínskemu priemyslu a pozdvihnúť domáci pracovný trh.
Úspechu pomohlo aj to, že Timo Soini sa dokáže veľmi výstižne vyjadrovať. Namiesto politického žargónu používa „ľudový jazyk“ . Mnohé z jeho výrazov sa nazývajú „soinizmami“. Napríklad je známy jeho výrok: „Kde je EÚ, tam je problém.“
.kto je Timo Soini
Timo Soini sa narodil v roku 1962 a ako 17-ročný vstúpil do Fínskej agrárnej strany. V rokoch 1984 až 1992 viedol mládežnícku organizáciu Zväz mládeže rozvíjajúceho sa Fínska. V roku 1989 ho zvolili za podpredsedu strany.
Po rozpade strany v roku 1995 vznikla Strana pravých Fínov a v roku 1997 bol zvolený za jej predsedu. V roku 2003 kandidoval za prezidenta a získal len 3,4 % hlasov. V parlamentných voľbách v roku 2007 však získal 19 859 hlasov, čo bol tretí najväčší počet hlasov pre poslanca. Vo voľbách do Europarlamentu v roku 2009 bol zvolený počtom 130 000 hlasov, čo bol absolútne najväčší počet hlasov vo fínskych voľbách do EÚ. V Europarlamente sa pridal ku skupine Slobodná a demokratická Európa. Soini považuje svoje poslanie v Europarlamente za dôležité, lebo tam priamo vidí, aké to je „v srdci temnoty“.
Soini v roku 1988 konvertoval na katolicizmus. S katolíckou cirkvou sa oboznámil ako 27-ročný počas interrailovej cesty do Írska. Viera je živou súčasťou jeho života a má evidentný vplyv na jeho hodnotový svet. Tak napríklad Soini nesúhlasí s interrupciou, manželstvom osôb rovnakého pohlavia, s predmanželským sexom, rozvodom a s tým, aby kňazský úrad vykonávali ženy. Je ženatý a má dve deti. Je futbalový fanúšik a stále nosí šál svojho obľúbeného tímu – londýnskeho Millwall FC. .politici sa berú zbytočne vážne
V roku 2008 vyšlo v internetovom vydaní časopisu City interview s Timom Soinim.
„Nepochybne najproblematickejšou témou strany je vzťah k prisťahovalcom a emigrantom. Volebný program Pravých Fínov žiada dôslednejšiu emigrantskú politiku, ale je zásadne proti akejkoľvek rasovej nenávisti. Timo Soini dokonca zakázal mládežníckym organizáciám úzku spoluprácu s nórskymi a švédskymi stranami, ktoré boli namierené proti cudzincom či prisťahovalcom,“ uvádza sa v City.
„Ak sa niekto prispôsobí a chce pracovať, je vítaný. Ak je svet hodnôt rovnaký, tak nie sú problémy. Ale tu sa predsa nedajú zakladať etnické rezervácie. Zlé príklady vidieť napríklad vo Francúzsku,“ hovorí Soini.
Zahraniční novinári nerozumejú fínskemu volebnému systému a nerozumejú, ako môžu vo vláde fungovať natoľko protichodné strany, ako je napríklad Strana národnej koalície a Pravých Fínov. Nenávisť pravicových a ľavicových smerov je vo Fínsku neznámym pojmom. „Nech už ide o akékoľvek politické riešenie, nesmie byť podložené nenávisťou,“ tvrdí Soini.
Soiniho obviňujú z populizmu. Populizmus však nutne nemusí byť negatívny. Soini, ktorý písal diplomovú prácu o populizme a politike, sa sám považuje za „úsmevného populistu“. „Politici sa berú zbytočne príliš vážne... správna miera sebairónie nie je na škodu,“ tvrdí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.