A všetka ta krása okolo vás, slnko, voda, nebo, chaos a poriadok, celý vesmír vrátane vás samotných, to všetko sa vnútri galérie pretaví implóziou dovnútra magickej čiernej kocky Malevičovho väzenia od Rudolfa Sikoru.
Príbeh Kazimíra Maleviča je jedným z príbehov života umelcov v dvadsiatom storočí, ktorý akoby bol vystrihnutých z románu. Maliar, ktorý sa v čase, keď sa abstraktné umenie iba rodilo, premaľoval od Čierneho štvorca na bielom pozadí po Biely štvorec na bielom pozadí, a vytýčil tak pevný pilier umenia pre umenie, umenia, ktoré nepotrebuje ľudí. Malevič bol Leninovým miláčikom, a v časoch, keď revolúcia v umení išla ruka v ruke s revolúciou boľševikov, sa mu darilo. Aktívne funkcionárčil, čo je u umelca vždy znakom hlbokej depresie, dotiahol to na predsedu umeleckého odboru moskovského sovietu. Po nástupe Stalina prišiel na psa mráz a buržoáznym sa stalo zrazu aj jeho umenie. Malevič však dopadol lepšie ako mnohí jeho spolupútnici. Zomrel prirodzenou smrťou až v roku 1935, pochovaný bol v Moskve, a nie v jame s vápnom niekde na Sibíri a podľa Wikipédie bol jeho hrob dokonca ozdobený bielou kockou s čiernym štvorcom.
Miera pohŕdania ľuďmi, taká blízka časti moderného umenia, je veľmi podobná tomu, ako na jednotlivca nazerajú totalitné režimy. Vesmír Rudolfa Sikoru je v niečom základnom v úplnom protiklade Malevičovej prázdnote. Je vystavaný z myriád jednotlivcov, krútiacich sa vo večnom kolotoči zrodenia a smrti, zmäť hviezdičiek, šípok a krížov, ktorá je cestou, vesmírom, energiou. Rudolf Sikora sa svojou tvorbou a svojím životom stal symbolom bojovníka proti totalitarizmu, a to totalitarizmu v umení i v politike. Tak ako u Jankoviča, aj u Sikoru platí, že ich angažovanosť nie je angažovanosťou antikomunistu, ale reakciou človeka, ktorý sa stavia proti totalite bez ohľadu na jej zdroj či ideologickú nálepku. Tá najhoršia pritom nepramení z režimu okolo nás, ale z nášho vnútra. Trpký údel moderného človeka nie je dôsledkom krutosti sveta okolo. Naopak, je iba odrazom zaneprázdnenosti vnútra, ktoré stratilo vieru v zmysel.
Výstava v Danubiane obsahuje aj prierez Sikorových prác od konca 60. rokov. V zadnej chodbe je vystavený Antropický princíp datovaný 1983 – 1985. Naľavo rˆntgenová fotografia lebky s krčnou chrbticou zabraná z profilu, lebka vesmír, plná hviezd a nekonečna. A oproti nej čierny prázdny štvorec, ničota hrozivá a skazonosná svojou bezobsažnosťou. Ten istý štvorec a ten istý človek sú aj na Hrobe pre Maleviča, veľkoformátových dielach z roku 2005 až 2008. Človek znovu z profilu, len tentoraz v životnej veľkosti a póze, ktorá paroduje sochu Lenina. A čierny štvorec raz so skrytými, druhýkrát odhalenými silami.
Hlavnému priestoru na prízemí dominuje Väzenie pre Maleviča, čierna kocka bez dverí so zamrežovanými oknami. Ak strčíte hlavu do jedného z okienok, ocitnete sa v inom vesmíre. Vo svete, kde má aj Malevičov čierny štvorec zase zmysel. Do sveta plného farieb, svetiel, a úlomkov, chaosu, ktorý sa rýchlo zmení na prísne usporiadaný poriadok. Vesmíru, v ktorom nájdete aj svoje paralelné ja, a nie iba jedno. Zvonka pošmúrne čierne väzenie bez možnosti úniku, zvnútra oslobodenie.
Ak vyjdete von a budete mať šťastie na počasie, urobte si ešte prechádzku po polostrove, ozdobenom na zelenom trávniku osadenými sochami rôznych autorov. Pluralita štýlov, názorov a krás je oslavou sveta, v ktorom Malevič, a tí jeho, nakoniec zostali iba epizódou, nie princípom, slepým ramenom, nie hlavným prúdom, zachmúreným čudákom, nie učiteľom národov. Výstavu Ruda Sikoru možno v Meulensteen Art Museum v Danubiane uvidieť do 12. júna. Autor je fotograf.
Príbeh Kazimíra Maleviča je jedným z príbehov života umelcov v dvadsiatom storočí, ktorý akoby bol vystrihnutých z románu. Maliar, ktorý sa v čase, keď sa abstraktné umenie iba rodilo, premaľoval od Čierneho štvorca na bielom pozadí po Biely štvorec na bielom pozadí, a vytýčil tak pevný pilier umenia pre umenie, umenia, ktoré nepotrebuje ľudí. Malevič bol Leninovým miláčikom, a v časoch, keď revolúcia v umení išla ruka v ruke s revolúciou boľševikov, sa mu darilo. Aktívne funkcionárčil, čo je u umelca vždy znakom hlbokej depresie, dotiahol to na predsedu umeleckého odboru moskovského sovietu. Po nástupe Stalina prišiel na psa mráz a buržoáznym sa stalo zrazu aj jeho umenie. Malevič však dopadol lepšie ako mnohí jeho spolupútnici. Zomrel prirodzenou smrťou až v roku 1935, pochovaný bol v Moskve, a nie v jame s vápnom niekde na Sibíri a podľa Wikipédie bol jeho hrob dokonca ozdobený bielou kockou s čiernym štvorcom.
Miera pohŕdania ľuďmi, taká blízka časti moderného umenia, je veľmi podobná tomu, ako na jednotlivca nazerajú totalitné režimy. Vesmír Rudolfa Sikoru je v niečom základnom v úplnom protiklade Malevičovej prázdnote. Je vystavaný z myriád jednotlivcov, krútiacich sa vo večnom kolotoči zrodenia a smrti, zmäť hviezdičiek, šípok a krížov, ktorá je cestou, vesmírom, energiou. Rudolf Sikora sa svojou tvorbou a svojím životom stal symbolom bojovníka proti totalitarizmu, a to totalitarizmu v umení i v politike. Tak ako u Jankoviča, aj u Sikoru platí, že ich angažovanosť nie je angažovanosťou antikomunistu, ale reakciou človeka, ktorý sa stavia proti totalite bez ohľadu na jej zdroj či ideologickú nálepku. Tá najhoršia pritom nepramení z režimu okolo nás, ale z nášho vnútra. Trpký údel moderného človeka nie je dôsledkom krutosti sveta okolo. Naopak, je iba odrazom zaneprázdnenosti vnútra, ktoré stratilo vieru v zmysel.
Výstava v Danubiane obsahuje aj prierez Sikorových prác od konca 60. rokov. V zadnej chodbe je vystavený Antropický princíp datovaný 1983 – 1985. Naľavo rˆntgenová fotografia lebky s krčnou chrbticou zabraná z profilu, lebka vesmír, plná hviezd a nekonečna. A oproti nej čierny prázdny štvorec, ničota hrozivá a skazonosná svojou bezobsažnosťou. Ten istý štvorec a ten istý človek sú aj na Hrobe pre Maleviča, veľkoformátových dielach z roku 2005 až 2008. Človek znovu z profilu, len tentoraz v životnej veľkosti a póze, ktorá paroduje sochu Lenina. A čierny štvorec raz so skrytými, druhýkrát odhalenými silami.
Hlavnému priestoru na prízemí dominuje Väzenie pre Maleviča, čierna kocka bez dverí so zamrežovanými oknami. Ak strčíte hlavu do jedného z okienok, ocitnete sa v inom vesmíre. Vo svete, kde má aj Malevičov čierny štvorec zase zmysel. Do sveta plného farieb, svetiel, a úlomkov, chaosu, ktorý sa rýchlo zmení na prísne usporiadaný poriadok. Vesmíru, v ktorom nájdete aj svoje paralelné ja, a nie iba jedno. Zvonka pošmúrne čierne väzenie bez možnosti úniku, zvnútra oslobodenie.
Ak vyjdete von a budete mať šťastie na počasie, urobte si ešte prechádzku po polostrove, ozdobenom na zelenom trávniku osadenými sochami rôznych autorov. Pluralita štýlov, názorov a krás je oslavou sveta, v ktorom Malevič, a tí jeho, nakoniec zostali iba epizódou, nie princípom, slepým ramenom, nie hlavným prúdom, zachmúreným čudákom, nie učiteľom národov. Výstavu Ruda Sikoru možno v Meulensteen Art Museum v Danubiane uvidieť do 12. júna. Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.