Taxikár, podľa výrazu konštantne naštvaný na celý svet vrátane mňa, sa rozčuľoval, akých „debilov to z nás robia, veď my sa usmievame aj bez plagátov a veď nebudem odrbávať, jasné že im šupnem vyššiu taxu, ale veď oni majú peňazí dosť, no ne?“ Tváril sa ako ten hokejista s dvojkrížom nahrudi, ktorý v propagačnom spote na majstrovstvá sveta zvalí na zem faulom útociace monštrum a zreve „my sme tu doma“. Akoby bolo drzosťou nielen tu hrať, ale vôbec si dovoliť k nám prísť. Podľa reklamy naozaj neviem, či sa mám na budúcich návštevníkov našej krajiny v srdci Európy usmievať ako kvetinka, alebo ich hodiť o zem a pripomenúť im, kto je tu pánom... Pekne po slovensky, ale zato artikulovane a nahlas. Aj hudobné hymny sú podareno schizofrenické. Páči sa mi, ako v jednej z tých tvrdých vyzývame my, národ holubičí, na požehnanie dvojkrížom pre to, aby súper neodišiel po svojich. Ako maskota si zvolíme vlka. Usmiateho, samozrejme. Čudné, lebo len čo sa nejaký vlk niekde objaví, nastane panika a poľovníci leštia guľovnice. Vilo z lesoochranárskeho združenia Vlk mi poslal taký zaujímavý mail –za poslednú zimu sa údajne na Slovensku zastrelilo 157 vlkov. Aj toto zaujímavé zviera zbožňujeme natoľko, že ho urobíme symbolom krajiny a za odmenu ho zo samej lásky likvidujeme. Mix agresivity a hranej srdečnosti. Ako keď ten, čo rozdáva karafiáty vybraným ženám na MDŽ, sa správa k tým „nevyvoleným“ ako buran. Ako keď ten, čo nám praje Božie Vianoce označuje „nevhodného“ svätého za šaša na koni. A tomu holubičiemu pohostinnému ľudu sa to páči a každú inakosť by najradšej vyhostil z galaxie. S úsmevom, samozrejme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.