TV On The Radio: Nine Types Of Light (Interscope Records)
Štvrtý album newyorskej kapely TV On The Radio je zároveň prvým nahrávaným mimo rodného mesta, konkrétne v slnečnom Los Angeles. Možno, že práve dočasné premiestnenie do slnečnej Kalifornie viedlo k tomu, že Nine Types Of Light je – v duchu názvu – aj prvým albumom kapely, v ktorom je o čosi viac svetla (lásky, nádeje) ako tmy (skepsy, melanchólie). A ešte jedno prvenstvo: je to prvá platňa po albume Dear Science, v súvislosti s ktorým možno používať len samé pozitívne superlatívy. Hoci aktuálny album človeka neuchváti tak ako Dear Science, je to stále veľká sila. Partia okolo Davida Siteka vytvorila zvukovú nádheru, Tunde Adebimpe spieva nádherne a sugestívne. Tempo je pokojnejšie, cítiť všetkých deväť typov svetla.
4/5
.juraj Kušnierik Eleanoora Rosenholm: Hyväile Minua Pimeä Tähti (Fonal Records 2011)
O persóne menom Eleanoora Rosenholm, fiktívne vytvorenej rovnomennou fínskou skupinou, sa už dlho hovorí v superlatívoch v alternatívnych kruhoch. V tých skutočných, nie predstieraných. Momentálne jej úlohu hrá speváčka Noora Tommila. Skladby kapely sú experimentálne, podfarbené analógovými syntetizátormi, a to spôsobom, aký bol typický v rokoch 1980 –85. Strieda sa v nich temný neofolk so synthpopom, ambientom i black metalom. Rachotu sa však báť nemusíte, ani ničoho nepočúvateľného. Eleanoora spieva nežne, lyricky. Bohužiaľ, nie výnimočne. Niektoré jej skladby majú charakter vážnej hudby. (Ona však vyhlásila, že hrá odporný pop.) Vari najlepšia skladba Sata Ave Mariaa má scénický ráz. Album Hyväile Minua Pimeä Tähti možno ponímať ako retro i avangardu, čo je síce rozporné, no interesantné.
4/5
.miro Potoček Derek and The Dominos: Layla and Other Assorted Love Songs (Universal)
Eric Clapton toho ponahrával za štyridsať rokov hrania skutočne veľa. Hral v Cream, Blind Faith, neskôr bol sólovým hráčom, ale akosi sa neprávom zabúda na jeho krátke účinkovanie v skupine Derek and The Dominos a pritom jeho album, ktorý sa točí okolo slávnej piesne Layla, patrí k jeho najlepším k diskografii. Celý ho zložil pre jeho nedostižnú lásku Patty Boyd, do ktorej bol zamilovaný, ale ona v tom čase žila s Georgeom Harrisonom. To je jedna linka príbehu. Druhou je úžasná hudba, ktorú jeho kapela Derek and The Dominos tvorila. Okrem božskej Layly tam nájdeme nesmrteľnú Bell Bottom Blues, jednu za najlepších vecí, akú „Derek” čiže Eric v živote napísal. Škoda, že na albume nie je viac pôvodných vecí, časť tvoria bluesové coververzie, no tento nedostatok nahrádza úžasné medové Claptonovo hranie, ktorému sekunduje ďalší gitarový génius Duane Allman. 4/5
.peter Bálik Alison Krauss & Union Station: Paper Airplane (Universal)
Alison Krauss je neskutočný zjav. Výborná hudobníčka (huslistka), ktorá akoby mimochodom začala spievať a pritom by mohla na plný úväzok pôsobiť ako modelka. Nenútená dokonalosť jej hlasu sa poslucháčovi nevnucuje, o to je príťažlivejšia. Pravdepodobne žiadna z pesničiek nemá predpoklad stať sa novým country evergreenom, ale ide vcelku o nápadité kúsky, ktoré vzájomne nesplývajú. Tri z jedenástich skladieb albumu spieva gitarista Dan Tyminski. Jeho prejav a „drajv“ je pre album, ktorému by inak hrozilo utopenie v sladkom, jemne popovom sirupe Alisoninho anjelského prejavu, rozhodne prínosom a spestrením. Výsledok je veľmi vyvážený, štýlový, tradicionalistický, ale zároveň súčasný. Krásny prirodzený zvuk Union Station a ich akustických nástrojov bez bicích je len posilnený nenápadným, no o to presnejším zvukovým spracovaním nahrávky.?
3/5
.martin Chrobák
Štvrtý album newyorskej kapely TV On The Radio je zároveň prvým nahrávaným mimo rodného mesta, konkrétne v slnečnom Los Angeles. Možno, že práve dočasné premiestnenie do slnečnej Kalifornie viedlo k tomu, že Nine Types Of Light je – v duchu názvu – aj prvým albumom kapely, v ktorom je o čosi viac svetla (lásky, nádeje) ako tmy (skepsy, melanchólie). A ešte jedno prvenstvo: je to prvá platňa po albume Dear Science, v súvislosti s ktorým možno používať len samé pozitívne superlatívy. Hoci aktuálny album človeka neuchváti tak ako Dear Science, je to stále veľká sila. Partia okolo Davida Siteka vytvorila zvukovú nádheru, Tunde Adebimpe spieva nádherne a sugestívne. Tempo je pokojnejšie, cítiť všetkých deväť typov svetla.
4/5
.juraj Kušnierik Eleanoora Rosenholm: Hyväile Minua Pimeä Tähti (Fonal Records 2011)
O persóne menom Eleanoora Rosenholm, fiktívne vytvorenej rovnomennou fínskou skupinou, sa už dlho hovorí v superlatívoch v alternatívnych kruhoch. V tých skutočných, nie predstieraných. Momentálne jej úlohu hrá speváčka Noora Tommila. Skladby kapely sú experimentálne, podfarbené analógovými syntetizátormi, a to spôsobom, aký bol typický v rokoch 1980 –85. Strieda sa v nich temný neofolk so synthpopom, ambientom i black metalom. Rachotu sa však báť nemusíte, ani ničoho nepočúvateľného. Eleanoora spieva nežne, lyricky. Bohužiaľ, nie výnimočne. Niektoré jej skladby majú charakter vážnej hudby. (Ona však vyhlásila, že hrá odporný pop.) Vari najlepšia skladba Sata Ave Mariaa má scénický ráz. Album Hyväile Minua Pimeä Tähti možno ponímať ako retro i avangardu, čo je síce rozporné, no interesantné.
4/5
.miro Potoček Derek and The Dominos: Layla and Other Assorted Love Songs (Universal)
Eric Clapton toho ponahrával za štyridsať rokov hrania skutočne veľa. Hral v Cream, Blind Faith, neskôr bol sólovým hráčom, ale akosi sa neprávom zabúda na jeho krátke účinkovanie v skupine Derek and The Dominos a pritom jeho album, ktorý sa točí okolo slávnej piesne Layla, patrí k jeho najlepším k diskografii. Celý ho zložil pre jeho nedostižnú lásku Patty Boyd, do ktorej bol zamilovaný, ale ona v tom čase žila s Georgeom Harrisonom. To je jedna linka príbehu. Druhou je úžasná hudba, ktorú jeho kapela Derek and The Dominos tvorila. Okrem božskej Layly tam nájdeme nesmrteľnú Bell Bottom Blues, jednu za najlepších vecí, akú „Derek” čiže Eric v živote napísal. Škoda, že na albume nie je viac pôvodných vecí, časť tvoria bluesové coververzie, no tento nedostatok nahrádza úžasné medové Claptonovo hranie, ktorému sekunduje ďalší gitarový génius Duane Allman. 4/5
.peter Bálik Alison Krauss & Union Station: Paper Airplane (Universal)
Alison Krauss je neskutočný zjav. Výborná hudobníčka (huslistka), ktorá akoby mimochodom začala spievať a pritom by mohla na plný úväzok pôsobiť ako modelka. Nenútená dokonalosť jej hlasu sa poslucháčovi nevnucuje, o to je príťažlivejšia. Pravdepodobne žiadna z pesničiek nemá predpoklad stať sa novým country evergreenom, ale ide vcelku o nápadité kúsky, ktoré vzájomne nesplývajú. Tri z jedenástich skladieb albumu spieva gitarista Dan Tyminski. Jeho prejav a „drajv“ je pre album, ktorému by inak hrozilo utopenie v sladkom, jemne popovom sirupe Alisoninho anjelského prejavu, rozhodne prínosom a spestrením. Výsledok je veľmi vyvážený, štýlový, tradicionalistický, ale zároveň súčasný. Krásny prirodzený zvuk Union Station a ich akustických nástrojov bez bicích je len posilnený nenápadným, no o to presnejším zvukovým spracovaním nahrávky.?
3/5
.martin Chrobák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.