DIVADLO Chorea Slovaca, Tanečné etudy pre SĽUK
Po premiére nového programu SĽUK-u sa mi chcelo kričať z plného hrdla: KONEČNE! Konečne má „prvá scéna“ folklóru v repertoári titul, ktorý je hodný jej postavenia, ktorý nie je na konci ani v strede, ale na čele peletónu, ktorý sa nebojí tradicionalistov a odvážne otvára kontroverznú diskusiu, kde sú hranice moderného scénického tanca vychádzajúceho z folklóru. SĽUK dal priestor mladej generácii umelcov a tí sa inšpirovali fragmentmi pôvodného folklórneho materiálu a viac či menej voľne ho spracovali. To platí pre všetky zložky predstavenia, pričom najlepšie dopadla vynikajúca hudba autorov Stanislava Palúcha, Marcela Comendanta, Henricha Leška, hneď po nej odvážne štylizované (najmä ženské) kostýmy Kataríny Holkovej a tiež nezvyklo plnohodnotná spevácka skupina. Choreografie boli dynamické, miestami prekvapivé aj vtipné, napríklad netradičný súboj medzi tanečníkmi a cimbalistom. Horšie dopadla jednoduchá scéna s nepochopiteľným zakrývaním a odkrývaním muziky v pozadí. Dramaturgia a réžia programu sa, žiaľ, nevyhla viacerým samoúčelným rekvizitám a svetelným efektom, scénickým klišé i celkovej nevyváženosti diela. Zatiaľ čo prvé dve tretiny programu sa odohrávali v príjemnom štylizovanom prostredí bez určenia miesta, času a deja, predposledná neúmerne veľká časť s tureckými vojnami to zrazu celé až príliš skonkretizovala. Bez ohľadu na moje výhrady je to predstavenie hodné profesionálneho umeleckého súboru a oplatí sa ho vidieť. Najbližšie v Bratislave v Mestskom divadle 10. mája.
.elena Akácsová KNIHA Juro Kováčik: Tatry Slovart, 2011
„Putovanie Tatrami je o hľadaní stredu," píše fotograf (a pravidelný spolupracovník .týždňa) Juro Kováčik v úvode k poslednej sérii svojich tatranských fotografií v tejto sympatickej knihe. Sympatickej preto, lebo sa vyhýba lákadlám kalendárovej monumentality a pohľadnicovej popisnosti, na aké sme pri podobných knihách zvyknutí. Juro trpezlivo chodí do tatranských dolín, díva sa, čaká na momenty, v ktorých sa odhaľuje duch miesta, zaostruje a fotografuje. Nechce ohúriť, dáva správu. Tatry rozdelil na sedem častí (postupujúc od západu na východ), každú časť uvádza vecným textom, v ktorom šikovne zhrnie miestopis oblasti a nenápadne naznačí, v čom spočíva jej zvláštnosť a sila. A potom fotografie. Tie predovšetkým. Väčšinou pokojné ako kulisy, čakajúce na príbeh, ktorý sa v nich má odohrať, niekedy inosvetsky majestátne. Na niektorých necháva prehovoriť krajinu, na iných v nej nachádza výtvarný vtip či vizuálnu hádanku. Jurove Tatry sú pritom všetkom „len" smerovníkom či upútavkou na ozajstné, kamenné, zasnežené Tatry. Kniha nechce zviazať hory do knihy. Jej ambícia je väčšia: chce knihou človeka preniesť do hôr. Na chvíľu a len v jeho vlastnej mysli. Myslím, že Tatrám, ktorými listujem, sa to darí. Vďaka Jurovým fotkám a textom, vďaka šikovnej grafickej úprave Jany Gavaldy Bellanovej. Vďaka naozajstným Tatrám, tým, ktorými putujeme, keď hľadáme stred.
.jk DIVADLO Skok z výšky DAB NITRA
Pri vstupe do Štúdia nitrianskeho divadla Andreja Bagara dostávajú vybraní diváci od hostesiek scenár hry Skok z výšky s podčiarknutými replikami. O niekoľko minút neskôr sa už stávajú jej aktérmi a „javiskovými kolegami“ herečky Evy Pavlíkovej, ktorej táto one woman show patrí. Herečka si partnerov, ktorí, našťastie, ostávajú čítať svoje repliky z hľadiska, doberá so šarmom a humorom jej vlastnými. Ak nezachytia emocionálne naladenie postavy, opraví ich a vyzve na zopakovanie repliky, ak sa trafia, pochváli ich a udelí im pomyselného Oscara. Ona sama, stojac na skokanskom mostíku gréckeho turistického rezortu, s nadhľadom a sebairóniou rekapituluje život svojej postavy a odhodláva sa skočiť – do bazénu. Jej púť je plná veselých historiek, ale nájdu sa v nej i bolestivejšie momenty, napríklad uvedomenie si, že celý svoj život a správanie modelovala podľa predstáv druhých ľudí. Hra Skok z výšky Leslie Ayvazianovej, Američanky arménskeho pôvodu, je síce vcelku jednoduchá, ale má svoje čaro. Vďaka živej hudbe, prímorským rekvizitám navodzujúcim atmosféru slnečnej dovolenky, ale najmä hrajúcej a spievajúcej Eve Pavlíkovej, ktorá sa ľahko pohráva s textmi Brezániho, Juriku, Peteraja, Sarvaša, Štrassera a Uličného, vyžaruje z nenáročnej inscenácie režiséra Svetozára Sprušanského značná dávka pozitívnej energie.
.peter Scherhaufer
Po premiére nového programu SĽUK-u sa mi chcelo kričať z plného hrdla: KONEČNE! Konečne má „prvá scéna“ folklóru v repertoári titul, ktorý je hodný jej postavenia, ktorý nie je na konci ani v strede, ale na čele peletónu, ktorý sa nebojí tradicionalistov a odvážne otvára kontroverznú diskusiu, kde sú hranice moderného scénického tanca vychádzajúceho z folklóru. SĽUK dal priestor mladej generácii umelcov a tí sa inšpirovali fragmentmi pôvodného folklórneho materiálu a viac či menej voľne ho spracovali. To platí pre všetky zložky predstavenia, pričom najlepšie dopadla vynikajúca hudba autorov Stanislava Palúcha, Marcela Comendanta, Henricha Leška, hneď po nej odvážne štylizované (najmä ženské) kostýmy Kataríny Holkovej a tiež nezvyklo plnohodnotná spevácka skupina. Choreografie boli dynamické, miestami prekvapivé aj vtipné, napríklad netradičný súboj medzi tanečníkmi a cimbalistom. Horšie dopadla jednoduchá scéna s nepochopiteľným zakrývaním a odkrývaním muziky v pozadí. Dramaturgia a réžia programu sa, žiaľ, nevyhla viacerým samoúčelným rekvizitám a svetelným efektom, scénickým klišé i celkovej nevyváženosti diela. Zatiaľ čo prvé dve tretiny programu sa odohrávali v príjemnom štylizovanom prostredí bez určenia miesta, času a deja, predposledná neúmerne veľká časť s tureckými vojnami to zrazu celé až príliš skonkretizovala. Bez ohľadu na moje výhrady je to predstavenie hodné profesionálneho umeleckého súboru a oplatí sa ho vidieť. Najbližšie v Bratislave v Mestskom divadle 10. mája.
.elena Akácsová KNIHA Juro Kováčik: Tatry Slovart, 2011
„Putovanie Tatrami je o hľadaní stredu," píše fotograf (a pravidelný spolupracovník .týždňa) Juro Kováčik v úvode k poslednej sérii svojich tatranských fotografií v tejto sympatickej knihe. Sympatickej preto, lebo sa vyhýba lákadlám kalendárovej monumentality a pohľadnicovej popisnosti, na aké sme pri podobných knihách zvyknutí. Juro trpezlivo chodí do tatranských dolín, díva sa, čaká na momenty, v ktorých sa odhaľuje duch miesta, zaostruje a fotografuje. Nechce ohúriť, dáva správu. Tatry rozdelil na sedem častí (postupujúc od západu na východ), každú časť uvádza vecným textom, v ktorom šikovne zhrnie miestopis oblasti a nenápadne naznačí, v čom spočíva jej zvláštnosť a sila. A potom fotografie. Tie predovšetkým. Väčšinou pokojné ako kulisy, čakajúce na príbeh, ktorý sa v nich má odohrať, niekedy inosvetsky majestátne. Na niektorých necháva prehovoriť krajinu, na iných v nej nachádza výtvarný vtip či vizuálnu hádanku. Jurove Tatry sú pritom všetkom „len" smerovníkom či upútavkou na ozajstné, kamenné, zasnežené Tatry. Kniha nechce zviazať hory do knihy. Jej ambícia je väčšia: chce knihou človeka preniesť do hôr. Na chvíľu a len v jeho vlastnej mysli. Myslím, že Tatrám, ktorými listujem, sa to darí. Vďaka Jurovým fotkám a textom, vďaka šikovnej grafickej úprave Jany Gavaldy Bellanovej. Vďaka naozajstným Tatrám, tým, ktorými putujeme, keď hľadáme stred.
.jk DIVADLO Skok z výšky DAB NITRA
Pri vstupe do Štúdia nitrianskeho divadla Andreja Bagara dostávajú vybraní diváci od hostesiek scenár hry Skok z výšky s podčiarknutými replikami. O niekoľko minút neskôr sa už stávajú jej aktérmi a „javiskovými kolegami“ herečky Evy Pavlíkovej, ktorej táto one woman show patrí. Herečka si partnerov, ktorí, našťastie, ostávajú čítať svoje repliky z hľadiska, doberá so šarmom a humorom jej vlastnými. Ak nezachytia emocionálne naladenie postavy, opraví ich a vyzve na zopakovanie repliky, ak sa trafia, pochváli ich a udelí im pomyselného Oscara. Ona sama, stojac na skokanskom mostíku gréckeho turistického rezortu, s nadhľadom a sebairóniou rekapituluje život svojej postavy a odhodláva sa skočiť – do bazénu. Jej púť je plná veselých historiek, ale nájdu sa v nej i bolestivejšie momenty, napríklad uvedomenie si, že celý svoj život a správanie modelovala podľa predstáv druhých ľudí. Hra Skok z výšky Leslie Ayvazianovej, Američanky arménskeho pôvodu, je síce vcelku jednoduchá, ale má svoje čaro. Vďaka živej hudbe, prímorským rekvizitám navodzujúcim atmosféru slnečnej dovolenky, ale najmä hrajúcej a spievajúcej Eve Pavlíkovej, ktorá sa ľahko pohráva s textmi Brezániho, Juriku, Peteraja, Sarvaša, Štrassera a Uličného, vyžaruje z nenáročnej inscenácie režiséra Svetozára Sprušanského značná dávka pozitívnej energie.
.peter Scherhaufer
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.