Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Keď som sa zobudila v to prvé ráno svojho nového života, nebudila som sa do depky. Spala som na hnusnom matraci pod bicími v skúšobni, ktorá nebola skúšobňou, ale starým sochárskym ateliérom v starom, rozpadajúcom sa dome, do ktorého som sa natvrdo naskvotovala. V miestnosti smrdelo riedidlo a rôzne chemikálie, a tak som hneď otvorila okno a nechala dnu preniknúť jarné lúče spolu so vzduchom. Moje prvé ráno mimo rodičovského hniezda.

Pri dverách stála opretá sadrová socha Krista, tak som ju chytila a vyniesla von, na krásny dvor posiatymi šípovými krami. Kvitli. V tú noc sa stalo všetko – ušla som z domu, našla si nového frajera, znova vysadila všetky psychofarmaká a prichýlila dve malé rómske dievčatká, ktoré mi celú noc v skúšobni spievali Ó, poštáre a Voda čo ma drží nad vodou a vyfajčili mi celé cigy. Ráno ma zobudili ako upratovacia čata, ktorá všetko zametala a pucovala – od vďaky, že som ich prichýlila do tepla pred chladom a tmou bratislavskej noci. Keď odišli, a ja som vyniesla Krista von na vzduch, ozvalo sa mi za chrbtom. “Dobré ráno!” Kým som sa otočila, pustil sa mi v hlave film o tom, ako ma už určite objavili policajti, že skvotujem v padajúcej budove a používam čierny prúd. Za mnou však stál maliar. Maliar, ktorý nemaľoval, ale vyzeral tak. Ako maliar z obrázkov. Baretka, kozia briadka, vesta, prechlastaný nos a štetec za uchom. Stál pri smetiaku a na jeho sklopenom veku mal položenú fľašu čuča a škatuľku marsiek. “Dobré,” odzdravila som. “Pridáš sa?” ponúkol ma cigou. “Kto by odmietol takéto raňajky?” pobavene som si od neho pripálila a tak sme si naliali aj čuča. Nebola som tu sama. Týpek skvotoval pár metrov odo mňa v malej kutici. “Vy ste maliar?” spýtala som sa ho. “No jasné, poď sa pozrieť...” povedal tajomne a zatiahol ma do kríkov. Trochu som sa preľakla, ale pripadalo mi to celé príliš absurdné na to, aby to bolo nebezpečné. Za kríkmi som zrazu zbadala náhrobné kamene. Ujo maľoval tie zlaté nápisy na nich. “Taký som ja maliar...” smutne sa pousmial a mne sa pustil v hlave film s jeho životom. Mailar hrobov. Zvykli sme si na seba a raňajkovali sme spolu každé ráno. On sklopil veko na popolnici a ja som k jeho menu s čučom a marskami vždy prispela aj niečím zdravým – napríklad horalkou. Večer sa vždy dovalili kamaráti muzikanti, vypeckovali sme marshally a hučali sme až do rána. Bolo to presne pred desiatimi rokmi, mala som osemnásť a nič nebolo isté. Teraz sú už karty rozdané, v mojej hlave sú zase lieky a keď mi to obdobie predvčerom môj kamoš pripomenul, prišlo mi smutno. Smutno za dňom, keď som odišla z domu vediac, že sa nikdy nevrátim, smutno za ľahkosťou a provizórnosťou bytia, ktoré čím som staršia, viac naberá na ťarche.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite