Ján Pavol II. bol v poradí 264. pápež. Jeho pontifikát bol tretí najdlhší v dvetisícročných dejinách cirkvi. Najdlhšie bol pápežom svätý Peter, od roku 30 do roku 64 (respektíve 67), teda dokopy 34 (respektíve 37) rokov. Potom blahoslavený Pius IX., od 16. júna 1846 do 7. februára 1878, teda vyše 31 rokov. A napokon Ján Pavol II., od 16. októbra 1978 do 2. apríla 2005, teda 26 rokov päť mesiacov a 17 dní. .bilancia v číslach
Tento dlhý čas so sebou spája impozantnú bilanciu. Ján Pavol II. vykonal 104 apoštolských ciest mimo Talianska do 129 krajín sveta. V Taliansku vykonal 146 ciest, z 333 rímskych farností navštívil 301. Počas svojich apoštolských ciest mal 2 382 príhovorov. Za blahoslavených vyhlásil 1 345 a za svätých 483 mužov a žien. Ohromnosť tohto čísla vynikne pri malom porovnaní. Počet svätorečení, ktoré vykonali všetci pápeži od Klementa VIII. v roku 1592 až do obdobia Jána Pavla II. bolo spolu 302.
Ján Pavol II. okrem ciest za ľuďmi otváral návštevníkom vlastné dvere. V číslach to znamená 1 165 generálnych audiencií, na ktorých sa dohromady zúčastnilo
17 675 800 ľudí zo všetkých častí sveta. Napísal 14 encyklík a desiatky ďalších pápežských dokumentov. Počas jeho pontifikátu vyšiel kódex kanonického práva, kódex práva východných cirkví a Katechizmus katolíckej cirkvi. Od roku 1987 zvolal osem celosvetových stretnutí mládeže, každé v inej krajine, na ktorých sa s ním stretlo viac ako 10 miliónov mladých ľudí.
Vymenoval 232 nových kardinálov, vysvätil 311 nových biskupov a sám v čase pontifikátu pokrstil 687 detí a 814 dospelých. Dohromady zvolal 20 celosvetových biskupských synod. Trinásteho mája 1981 bol na neho v Ríme spáchaný atentát. Počas svojho pontifikátu vyhlásil dva mimoriadne jubilejné roky. V roku 1983 jubilejný rok vykúpenia a v roku 1987 jubilejný mariánsky rok. V roku 2000 vyhlásil riadny Svätý rok.
Ján Pavol II. stál počas svojho pontifikátu pri epochálnom a nekrvavom páde komunizmu. Ríša komunizmu siahala od Berlínskeho múru po Vladivostok, zahrňovala polovicu Európy a veľkú časť Ázie. Viedenský kardinál Schönborn v rozhovore pre rakúsky časopis Vision povedal, že to nebol len Ján Pavol II., kto stál pri páde komunizmu, ale rozhodujúci impulz pre pád prišiel práve od neho. Kardinál to symbolicky opisuje príbehom z Knihy proroka Daniela. Prorok Daniel predstúpil pred kráľa Nabuchodonozora, aby mu opísal a vysvetlil jeho sen. Kráľ videl vo sne mohutnú sochu (veľké impérium), jej lesk bol silný a jej výzor hrozný. Tu sa bez zásahu rúk odlúpil z vrchu kameň, zasiahol sochu do železných a hlinených nôh a rozbil celú sochu, železo, hlinu, kov, striebro aj zlato. (Dn 2, 31-45) Na otázku, aby to kardinál bližšie vysvetlil, odpovedal, že prvá deväťdňová pápežova návšteva v Poľsku v roku 1979 (podľa nej bol z iniciatívy republikánskeho kongresmana Newta Gingricha natočený film Deväť dní, ktoré zmenili svet) bol tým kameňom, ktorý nakoniec zrútil ten obrovský kolos, ktorým bol komunizmus. A ako kardinál Schönborn dodal: „Bolo to čisté dielo milosti.“ .nová generácia
Vo svete sa dnes bežne hovorí o „generácii Jána Pavla II.“ Sú to mladí ľudia, ktorí sa s ním počas jeho 26-ročného pontifikátu stretli, nasledovali ho a boli ním ovplyvnení. Je to „generácia Áno“. Áno životu, pochopenému ako povolanie a v dôsledku toho životu chápanému ako Boží dar. V roku 1984 na konci jubilejného roku vykúpenia pozval pápež na Kvetnú nedeľu do Ríma mládež z celého sveta. Na toto stretnutie prišlo asi 300-tisíc mladých ľudí. V roku 1985 pozval pápež na Kvetnú nedeľu mladých opäť do Ríma. Prišlo ich už 450-tisíc. Takto vyrástla myšlienka svetových dní mládeže, vždy organizovaných na inom mieste, ako stretnutia mladých ľudí s pápežom.
Je to príbeh neuveriteľných čísel. V roku 1987 Buenos Aires (vyše 500-tisíc mladých ľudí), v roku 1989 Santiago de Compostela (vyše 500-tisíc), v roku 1991 Czenstochowa (1 milión), v roku 1993 Denver (600-tisíc), v roku 1995 Manila (4,5 milióna), v roku 1997 Paríž (1,1 milióna), v 2000 Rím (vyše 2 milióny), v roku 2002 Toronto (700-tisíc). Ako už bolo povedané, za tie roky išlo spolu o 10,5 milióna mladých po celom svete. Každé jedno stretnutie malo svoje osobitné heslo, vždy nejaký citát z evanjelií.
Ján Pavol II. poznačil svoju dobu aj mnohými gestami. Také bolo pamätné stretnutie so všetkými predstaviteľmi svetových náboženstiev v Assisi, také boli jeho stretnutia a pozornosti voči chorým, trpiacim a prenasledovaným. Ale jedno z najvýraznejších gest bola v jeho prosba v mene cirkvi o odpustenie všetkých, ktorým cirkev v priebehu svojich dejín ublížila alebo pohoršila. Ján Pavol II. patrí k vrcholom generácie charizmatických osobností sveta, z oblasti náboženstva, politiky, kultúry, ktorí vyrastali a formovali sa tvárou v tvár dvom svetovým totalitám, nacizmu a komunizmu. Benedikt XVI. túto generáciu zrejme uzatvára. .pápež a slovenský disent
Treba tiež povedať pár slov o vzťahu Jána Pavla II. k Slovensku a Slovákom. Pápež k nám mal osobitný vzťah, ktorý prejavoval veľkými gestami i malými pozornosťami. Pätnásteho septembra 1979, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, vysvätil v Sixtínskej kaplnke na biskupa Jozefa Tomku. Okrem neho vysvätil ešte za biskupov dvoch Slovákov, Dominika Hrušovského v roku 1983 a gréckokatolíckeho biskupa Jána Babjaka v roku 2003. V roku 1980 poslal pri príležitosti 1100. výročia založenia nitrianskeho biskupstva pozdravný list nitrianskemu biskupovi Jánovi Pásztorovi. Na koniec roka, 31. decembra 1980 vyhlásil svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ôsmeho marca 1982 vydala kongregácia pre klérus na priamy pokyn pápeža dekrét Quidam apiscopi, podľa ktorého bolo prorežimné združenie kňazov v komunistickom Československu Pacem In Terris cirkevne zakázané. Piateho mája 1985 menoval Svätý Otec arcibiskupa Jozefa Tomku za kardinála a postavil ho na čelo kongregácie pre evanjelizáciu národov. Druhého júna 1985 uverejnil Svätý Otec encykliku Slavorum Apostoli (Apoštoli Slovanov).
Okrem toho mal k niektorým osobnostiam osobitný vzťah. Už sme spomínali kardinála Jozefa Tomku, ktorý bol po celý čas jeho blízkym spolupracovníkom a v posledných chvíľach života bol často pri ňom. Veľmi si vážil biskupa Jána Chryzostoma Korca. Počas komunizmu sa na jeho adresu vyjadril, že je pre neho slovenským Wyszynskim. V roku 1991 ho vymenoval za kardinála.
Celkom osobitný vzťah mal k Silvestrovi Krčmérymu. Ten ho ešte v roku 1973 navštívil v Krakove, veľmi sa zblížili a keď sa Silvo vrátil, prvé, čo v Bratislave povedal, boli slová: „To by bol pápež!“ V roku 1987 ho pápež ako laika pozval na celosvetovú biskupskú synodu do Ríma, štátne orgány mu však cestu nedovolili.
Ešte silnejšie však pre mňa bolo, keď sa lekárka Wanda Poltawska v časoch komunizmu vracala z Ríma, väčšinou sa zastavila v Bratislave a Silvovi opakovane hovorila: „Pápež ti odkazuje, že pri každej súkromnej omši vo svojej kaplnke osobitne myslí na teba a cez teba na celé Slovensko!“ Niečo také sa v dejinách len tak neopakuje.
Známy bol jeho vzťah k biskupovi Hnilicovi, zvlášť v súvislosti s fatimskými zjaveniami. Keď bol 13. mája 1981 práve na výročie prvého fatimského zjavenia spáchaný na pápeža v Ríme atentát, Svätý Otec si vyžiadal, aby mu do nemocnice priniesli text fatimských tajomstiev. Priniesol mu ich práve biskup Hnilica. Presne rok po atentáte sa išiel pápež poďakovať za záchranu života do Fatimy. Večer pred bazilikou vo Fatime, pred obrovským zástupom ľudí, sa v prítomnosti pápeža konala pobožnosť modlitby ruženca. Jeden desiatok sa po poľsky predmodlieval krakovský kardinál Franciszek Macharski, ďalší po slovensky biskup Pavol Hnilica. Prítomní týmto jazykom spoza železnej opony nerozumeli, ale chápali význam ich slov a zakaždým jednohlasne odpovedali. .poslanie v 21. storočí
Ján Pavol II. navštívil Slovensko trikrát. V roku 1990, 1995 a v roku 2003. Počas poslednej návštevy bol už veľmi chorý a slabý a okolie mu túto cestu skôr neodporúčalo. Nakoniec sa uskutočnila na jeho osobné prianie, aby mohol v Bratislave za blahoslavených vyhlásiť biskupa Hopku a Zdenku Schelingovú. Ale akýmsi vrcholom jeho vzťahu ku Slovensku a odkazom pre našu krajinu boli slová adresované Slovákom v Ríme v novembri 1996. Pri ďakovnej púti Slovákov za návštevu v roku 1995 pápež povedal: „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácii..“
Lekárka Wanda Poltawska mi raz povedala, že sa pýtala pápeža, prečo má Slovákov tak rád, veď Albánci trpia pre vieru viac. On si len položil ruku na srdce a povedal: „tu ich nosím“. Vzťah pápeža Jána Pavla II. k Slovensku je v našich dejinách niečím neobyčajným a už zrejme aj neopakovateľným.
Voľba Karola Wojtylu 16. októbra 1978 za pápeža znamenala zmenu situácie a postojov na Slovensku. Sedemdesiate roky znamenali v rámci utajených štruktúr cirkvi skôr tichú a nenápadnú prácu. Voľbou pápeža sa situácia podstatne zmenila. Začínajú sa vydávať náboženské samizdaty, začínajú podpisové akcie, ľudia začali chodiť na súdne pojednávania, keď súdili veriacich, začínajú mohutnieť púte (zvlášť účasťou mladých ľudí), v roku 1980 sa uskutočnila hladovka na celej Bohosloveckej fakulte v Bratislave, ako protest proti zavádzaniu hnutia Pacem In Terris na fakulte. V roku 1984 sa zo slovenskej iniciatívy uskutočnila celoštátna podpisová akcia na pozvanie Jána Pavla II. do Československa. Zozbieralo sa 18-tisíc podpisov, z toho viac ako 15-tisíc zo Slovenska. Potom prišiel Velehrad 1985, ktorý sa niesol v znamení skandovania na oslavu pápeža a cirkvi, Sviečková manifestácia v roku 1988 a nakoniec November 1989.
Spomeniem ešte jednu vec. Z iniciatívy rehoľnej sestry Bernadety Pánčiovej vzniklo v 70. rokoch hnutie chorých na celom Slovensku. Jeho členovia sa zaviazali po celý život denne modliť ruženec na fatimské úmysly. Na prvom mieste bol úmysel modlitby za Svätého Otca. V roku 1981, po atentáte, sa na Slovensku zaviazalo denne modliť ruženec už sedemtisíc ľudí. V čase mimoriadneho mariánskeho roku 1987 ich bolo už sto tisíc. Pápež o týchto ľuďoch vedel. Málokto vo svete vedel, že ruženec, na ktorom sa pápež modlil každú prvú sobotu v mesiaci vo vatikánskom rozhlase, mu zhotovili práve chorí zo Slovenska.
Prvého mája 2011 na sviatok Božieho milosrdenstva, ktorý do cirkvi zaviedol práve Ján Pavol II., bude tento veľký pápež a priateľ Slovákov na Námestí svätého Petra blahorečený. .malachiášovo proroctvo
V tejto súvislosti je zaujímavé ešte povedať niektoré údaje z dejín cirkvi. V prvom tisícročí bolo zo 138 pápežov 72 vyhlásených za svätých. V druhom tisícročí zo 125 bolo za blahoslavených vyhlásených desať a za svätých päť. Tretie tisícročie sa začína práve jeho blahorečením. Treba len dúfať, že svätorečenia sa dožije ešte naša generácia.
V kapitole o Jánovi Pavovi II. v mojej knihe Čas stretnutí na záver uvádzam Malachiášovo proroctvo o pápežoch. V roku 1095 sa v írskom Armagh narodil istý Malachiáš. Stal sa mníchom a pôsobil veľmi požehnane pri obnove cirkevnej disciplíny. Asi v roku 1125 sa stal biskupom a všetkými bol uctievaný ako hlava katolíckej cirkvi v Írsku. Pri svojej ceste do Ríma sa stretol s neskorším veľkým svätcom Bernardom z Clairvaux. Pápež Inocent II. posiela Malachiáša do Írska v hodnosti pápežského legáta. Znovu sa ujíma obnovy a zakladá veľa kláštorov. Znovu sa vydáva do Ríma, ale na spiatočnej ceste v Clairvaux 2. novembra 1148 v rukách svätého Bernarda zomiera. Bernard napísal jeho životopis.
Pápež Klement III. vyhlásil Malachiáša v roku 1190 za svätého. V roku 1595 vydal benediktín Arnold Vion v Benátkach knihu Lignum Vitae (Strom života), v ktorej opisuje životopisy svätých. Pri Malachiášovi uvádza jeho proroctvo o pápežoch. Je v ňom uvedených 111 pápežov, počnúc Celestínom II., ktorý zomrel v roku 1144.
Každý z pápežov je uvedený krátkym heslom. V knihe benediktína Viona sú uvedené mená do roku 1595, keď kniha vyšla. Naposledy uvádza Klementa VIII. (1592 –1605), ktorý má heslo Crux Romulea (Romulov kríž) a odvtedy nasledujú už iba heslá. V prvých storočiach po vyjdení knihy Lignum Vitae nikto nespochybňoval, že proroctvo patrí k svätcovi.
K heslám v knihe sa postupne pridávali mená pápežov. V súčasnosti sa dostávame na koniec proroctva. Heslá a mená pápežov v 20. storočí sú tieto:
102. Lumen In Coelo (Svetlo z neba, Lev XIII., pápežom v rokoch 1878 – 1903), 103. Ignis Ardens (Horiaci oheň, Pius X., roky 1903 – 1914), 104. Religio Depopulata (Zdeptané náboženstvo, Benedikt XV., 1914 – 1922), 105. Fides Intrepida (Neochvejná viera, Pius XI., 1922 – 1939), 106. Pastor Angelicus (Anjelský pastor, Pius XII., 1939 – 1958), 107. Pastor et Nauta (Pastier a kormidelník, Ján XXIII., 1958 – 1963), 108. Flos Florum (Kvet kvetov, Pavol VI., 1963 – 1978), 109. De Medietate Lunae (Odpol mesiaca, Ján Pavol I., 1978), 110. De Labore Solis (Z práce slnka, Ján Pavol II., 1978 – 2005), 111. De Gloria Olivae (Sláva olivy).
Po 111. hesle sa proroctvo končí nasledovne: „V poslednom prenasledovaní svätej rímskej cirkvi sedí Peter Rímsky, ktorý pasie ovce v mnohých súženiach, po ktorých bude zničené mesto siedmich pahorkov a strašný sudca bude súdiť svoj ľud. Koniec.“ .čo to znamená?
V západnej kultúre, odvodenej zo zvykov starovekého Grécka, symbolizuje olivová ratolesť mier alebo dobrú vôľu. Svätý Augustín z Hippo (353 – 430) opisuje symbol olivovej ratolesti ako „stály pokoj, lebo olivovník je po celý rok zelený a olivový olej sa po zmiešaní s inou tekutinou nemení.“ Pre Bédu Ctihodného (673 – 735), mnícha z Jarrowu, biblického učenca a prvého anglického historika, symbolizuje olivová ratolesť „milosť ducha svätého, ktorý je hojný na slová života a jeho plnosť spočíva v Kristovi.“
Zostáva nám teda ešte pozorovať a načúvať, či opis symbolu olivovej ratolesti môže pripomínať terajšieho pápeža Benedikta XVI. Autor je bývalý disident a ponovembrový predseda parlamentu.
Tento dlhý čas so sebou spája impozantnú bilanciu. Ján Pavol II. vykonal 104 apoštolských ciest mimo Talianska do 129 krajín sveta. V Taliansku vykonal 146 ciest, z 333 rímskych farností navštívil 301. Počas svojich apoštolských ciest mal 2 382 príhovorov. Za blahoslavených vyhlásil 1 345 a za svätých 483 mužov a žien. Ohromnosť tohto čísla vynikne pri malom porovnaní. Počet svätorečení, ktoré vykonali všetci pápeži od Klementa VIII. v roku 1592 až do obdobia Jána Pavla II. bolo spolu 302.
Ján Pavol II. okrem ciest za ľuďmi otváral návštevníkom vlastné dvere. V číslach to znamená 1 165 generálnych audiencií, na ktorých sa dohromady zúčastnilo
17 675 800 ľudí zo všetkých častí sveta. Napísal 14 encyklík a desiatky ďalších pápežských dokumentov. Počas jeho pontifikátu vyšiel kódex kanonického práva, kódex práva východných cirkví a Katechizmus katolíckej cirkvi. Od roku 1987 zvolal osem celosvetových stretnutí mládeže, každé v inej krajine, na ktorých sa s ním stretlo viac ako 10 miliónov mladých ľudí.
Vymenoval 232 nových kardinálov, vysvätil 311 nových biskupov a sám v čase pontifikátu pokrstil 687 detí a 814 dospelých. Dohromady zvolal 20 celosvetových biskupských synod. Trinásteho mája 1981 bol na neho v Ríme spáchaný atentát. Počas svojho pontifikátu vyhlásil dva mimoriadne jubilejné roky. V roku 1983 jubilejný rok vykúpenia a v roku 1987 jubilejný mariánsky rok. V roku 2000 vyhlásil riadny Svätý rok.
Ján Pavol II. stál počas svojho pontifikátu pri epochálnom a nekrvavom páde komunizmu. Ríša komunizmu siahala od Berlínskeho múru po Vladivostok, zahrňovala polovicu Európy a veľkú časť Ázie. Viedenský kardinál Schönborn v rozhovore pre rakúsky časopis Vision povedal, že to nebol len Ján Pavol II., kto stál pri páde komunizmu, ale rozhodujúci impulz pre pád prišiel práve od neho. Kardinál to symbolicky opisuje príbehom z Knihy proroka Daniela. Prorok Daniel predstúpil pred kráľa Nabuchodonozora, aby mu opísal a vysvetlil jeho sen. Kráľ videl vo sne mohutnú sochu (veľké impérium), jej lesk bol silný a jej výzor hrozný. Tu sa bez zásahu rúk odlúpil z vrchu kameň, zasiahol sochu do železných a hlinených nôh a rozbil celú sochu, železo, hlinu, kov, striebro aj zlato. (Dn 2, 31-45) Na otázku, aby to kardinál bližšie vysvetlil, odpovedal, že prvá deväťdňová pápežova návšteva v Poľsku v roku 1979 (podľa nej bol z iniciatívy republikánskeho kongresmana Newta Gingricha natočený film Deväť dní, ktoré zmenili svet) bol tým kameňom, ktorý nakoniec zrútil ten obrovský kolos, ktorým bol komunizmus. A ako kardinál Schönborn dodal: „Bolo to čisté dielo milosti.“ .nová generácia
Vo svete sa dnes bežne hovorí o „generácii Jána Pavla II.“ Sú to mladí ľudia, ktorí sa s ním počas jeho 26-ročného pontifikátu stretli, nasledovali ho a boli ním ovplyvnení. Je to „generácia Áno“. Áno životu, pochopenému ako povolanie a v dôsledku toho životu chápanému ako Boží dar. V roku 1984 na konci jubilejného roku vykúpenia pozval pápež na Kvetnú nedeľu do Ríma mládež z celého sveta. Na toto stretnutie prišlo asi 300-tisíc mladých ľudí. V roku 1985 pozval pápež na Kvetnú nedeľu mladých opäť do Ríma. Prišlo ich už 450-tisíc. Takto vyrástla myšlienka svetových dní mládeže, vždy organizovaných na inom mieste, ako stretnutia mladých ľudí s pápežom.
Je to príbeh neuveriteľných čísel. V roku 1987 Buenos Aires (vyše 500-tisíc mladých ľudí), v roku 1989 Santiago de Compostela (vyše 500-tisíc), v roku 1991 Czenstochowa (1 milión), v roku 1993 Denver (600-tisíc), v roku 1995 Manila (4,5 milióna), v roku 1997 Paríž (1,1 milióna), v 2000 Rím (vyše 2 milióny), v roku 2002 Toronto (700-tisíc). Ako už bolo povedané, za tie roky išlo spolu o 10,5 milióna mladých po celom svete. Každé jedno stretnutie malo svoje osobitné heslo, vždy nejaký citát z evanjelií.
Ján Pavol II. poznačil svoju dobu aj mnohými gestami. Také bolo pamätné stretnutie so všetkými predstaviteľmi svetových náboženstiev v Assisi, také boli jeho stretnutia a pozornosti voči chorým, trpiacim a prenasledovaným. Ale jedno z najvýraznejších gest bola v jeho prosba v mene cirkvi o odpustenie všetkých, ktorým cirkev v priebehu svojich dejín ublížila alebo pohoršila. Ján Pavol II. patrí k vrcholom generácie charizmatických osobností sveta, z oblasti náboženstva, politiky, kultúry, ktorí vyrastali a formovali sa tvárou v tvár dvom svetovým totalitám, nacizmu a komunizmu. Benedikt XVI. túto generáciu zrejme uzatvára. .pápež a slovenský disent
Treba tiež povedať pár slov o vzťahu Jána Pavla II. k Slovensku a Slovákom. Pápež k nám mal osobitný vzťah, ktorý prejavoval veľkými gestami i malými pozornosťami. Pätnásteho septembra 1979, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, vysvätil v Sixtínskej kaplnke na biskupa Jozefa Tomku. Okrem neho vysvätil ešte za biskupov dvoch Slovákov, Dominika Hrušovského v roku 1983 a gréckokatolíckeho biskupa Jána Babjaka v roku 2003. V roku 1980 poslal pri príležitosti 1100. výročia založenia nitrianskeho biskupstva pozdravný list nitrianskemu biskupovi Jánovi Pásztorovi. Na koniec roka, 31. decembra 1980 vyhlásil svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ôsmeho marca 1982 vydala kongregácia pre klérus na priamy pokyn pápeža dekrét Quidam apiscopi, podľa ktorého bolo prorežimné združenie kňazov v komunistickom Československu Pacem In Terris cirkevne zakázané. Piateho mája 1985 menoval Svätý Otec arcibiskupa Jozefa Tomku za kardinála a postavil ho na čelo kongregácie pre evanjelizáciu národov. Druhého júna 1985 uverejnil Svätý Otec encykliku Slavorum Apostoli (Apoštoli Slovanov).
Okrem toho mal k niektorým osobnostiam osobitný vzťah. Už sme spomínali kardinála Jozefa Tomku, ktorý bol po celý čas jeho blízkym spolupracovníkom a v posledných chvíľach života bol často pri ňom. Veľmi si vážil biskupa Jána Chryzostoma Korca. Počas komunizmu sa na jeho adresu vyjadril, že je pre neho slovenským Wyszynskim. V roku 1991 ho vymenoval za kardinála.
Celkom osobitný vzťah mal k Silvestrovi Krčmérymu. Ten ho ešte v roku 1973 navštívil v Krakove, veľmi sa zblížili a keď sa Silvo vrátil, prvé, čo v Bratislave povedal, boli slová: „To by bol pápež!“ V roku 1987 ho pápež ako laika pozval na celosvetovú biskupskú synodu do Ríma, štátne orgány mu však cestu nedovolili.
Ešte silnejšie však pre mňa bolo, keď sa lekárka Wanda Poltawska v časoch komunizmu vracala z Ríma, väčšinou sa zastavila v Bratislave a Silvovi opakovane hovorila: „Pápež ti odkazuje, že pri každej súkromnej omši vo svojej kaplnke osobitne myslí na teba a cez teba na celé Slovensko!“ Niečo také sa v dejinách len tak neopakuje.
Známy bol jeho vzťah k biskupovi Hnilicovi, zvlášť v súvislosti s fatimskými zjaveniami. Keď bol 13. mája 1981 práve na výročie prvého fatimského zjavenia spáchaný na pápeža v Ríme atentát, Svätý Otec si vyžiadal, aby mu do nemocnice priniesli text fatimských tajomstiev. Priniesol mu ich práve biskup Hnilica. Presne rok po atentáte sa išiel pápež poďakovať za záchranu života do Fatimy. Večer pred bazilikou vo Fatime, pred obrovským zástupom ľudí, sa v prítomnosti pápeža konala pobožnosť modlitby ruženca. Jeden desiatok sa po poľsky predmodlieval krakovský kardinál Franciszek Macharski, ďalší po slovensky biskup Pavol Hnilica. Prítomní týmto jazykom spoza železnej opony nerozumeli, ale chápali význam ich slov a zakaždým jednohlasne odpovedali. .poslanie v 21. storočí
Ján Pavol II. navštívil Slovensko trikrát. V roku 1990, 1995 a v roku 2003. Počas poslednej návštevy bol už veľmi chorý a slabý a okolie mu túto cestu skôr neodporúčalo. Nakoniec sa uskutočnila na jeho osobné prianie, aby mohol v Bratislave za blahoslavených vyhlásiť biskupa Hopku a Zdenku Schelingovú. Ale akýmsi vrcholom jeho vzťahu ku Slovensku a odkazom pre našu krajinu boli slová adresované Slovákom v Ríme v novembri 1996. Pri ďakovnej púti Slovákov za návštevu v roku 1995 pápež povedal: „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácii..“
Lekárka Wanda Poltawska mi raz povedala, že sa pýtala pápeža, prečo má Slovákov tak rád, veď Albánci trpia pre vieru viac. On si len položil ruku na srdce a povedal: „tu ich nosím“. Vzťah pápeža Jána Pavla II. k Slovensku je v našich dejinách niečím neobyčajným a už zrejme aj neopakovateľným.
Voľba Karola Wojtylu 16. októbra 1978 za pápeža znamenala zmenu situácie a postojov na Slovensku. Sedemdesiate roky znamenali v rámci utajených štruktúr cirkvi skôr tichú a nenápadnú prácu. Voľbou pápeža sa situácia podstatne zmenila. Začínajú sa vydávať náboženské samizdaty, začínajú podpisové akcie, ľudia začali chodiť na súdne pojednávania, keď súdili veriacich, začínajú mohutnieť púte (zvlášť účasťou mladých ľudí), v roku 1980 sa uskutočnila hladovka na celej Bohosloveckej fakulte v Bratislave, ako protest proti zavádzaniu hnutia Pacem In Terris na fakulte. V roku 1984 sa zo slovenskej iniciatívy uskutočnila celoštátna podpisová akcia na pozvanie Jána Pavla II. do Československa. Zozbieralo sa 18-tisíc podpisov, z toho viac ako 15-tisíc zo Slovenska. Potom prišiel Velehrad 1985, ktorý sa niesol v znamení skandovania na oslavu pápeža a cirkvi, Sviečková manifestácia v roku 1988 a nakoniec November 1989.
Spomeniem ešte jednu vec. Z iniciatívy rehoľnej sestry Bernadety Pánčiovej vzniklo v 70. rokoch hnutie chorých na celom Slovensku. Jeho členovia sa zaviazali po celý život denne modliť ruženec na fatimské úmysly. Na prvom mieste bol úmysel modlitby za Svätého Otca. V roku 1981, po atentáte, sa na Slovensku zaviazalo denne modliť ruženec už sedemtisíc ľudí. V čase mimoriadneho mariánskeho roku 1987 ich bolo už sto tisíc. Pápež o týchto ľuďoch vedel. Málokto vo svete vedel, že ruženec, na ktorom sa pápež modlil každú prvú sobotu v mesiaci vo vatikánskom rozhlase, mu zhotovili práve chorí zo Slovenska.
Prvého mája 2011 na sviatok Božieho milosrdenstva, ktorý do cirkvi zaviedol práve Ján Pavol II., bude tento veľký pápež a priateľ Slovákov na Námestí svätého Petra blahorečený. .malachiášovo proroctvo
V tejto súvislosti je zaujímavé ešte povedať niektoré údaje z dejín cirkvi. V prvom tisícročí bolo zo 138 pápežov 72 vyhlásených za svätých. V druhom tisícročí zo 125 bolo za blahoslavených vyhlásených desať a za svätých päť. Tretie tisícročie sa začína práve jeho blahorečením. Treba len dúfať, že svätorečenia sa dožije ešte naša generácia.
V kapitole o Jánovi Pavovi II. v mojej knihe Čas stretnutí na záver uvádzam Malachiášovo proroctvo o pápežoch. V roku 1095 sa v írskom Armagh narodil istý Malachiáš. Stal sa mníchom a pôsobil veľmi požehnane pri obnove cirkevnej disciplíny. Asi v roku 1125 sa stal biskupom a všetkými bol uctievaný ako hlava katolíckej cirkvi v Írsku. Pri svojej ceste do Ríma sa stretol s neskorším veľkým svätcom Bernardom z Clairvaux. Pápež Inocent II. posiela Malachiáša do Írska v hodnosti pápežského legáta. Znovu sa ujíma obnovy a zakladá veľa kláštorov. Znovu sa vydáva do Ríma, ale na spiatočnej ceste v Clairvaux 2. novembra 1148 v rukách svätého Bernarda zomiera. Bernard napísal jeho životopis.
Pápež Klement III. vyhlásil Malachiáša v roku 1190 za svätého. V roku 1595 vydal benediktín Arnold Vion v Benátkach knihu Lignum Vitae (Strom života), v ktorej opisuje životopisy svätých. Pri Malachiášovi uvádza jeho proroctvo o pápežoch. Je v ňom uvedených 111 pápežov, počnúc Celestínom II., ktorý zomrel v roku 1144.
Každý z pápežov je uvedený krátkym heslom. V knihe benediktína Viona sú uvedené mená do roku 1595, keď kniha vyšla. Naposledy uvádza Klementa VIII. (1592 –1605), ktorý má heslo Crux Romulea (Romulov kríž) a odvtedy nasledujú už iba heslá. V prvých storočiach po vyjdení knihy Lignum Vitae nikto nespochybňoval, že proroctvo patrí k svätcovi.
K heslám v knihe sa postupne pridávali mená pápežov. V súčasnosti sa dostávame na koniec proroctva. Heslá a mená pápežov v 20. storočí sú tieto:
102. Lumen In Coelo (Svetlo z neba, Lev XIII., pápežom v rokoch 1878 – 1903), 103. Ignis Ardens (Horiaci oheň, Pius X., roky 1903 – 1914), 104. Religio Depopulata (Zdeptané náboženstvo, Benedikt XV., 1914 – 1922), 105. Fides Intrepida (Neochvejná viera, Pius XI., 1922 – 1939), 106. Pastor Angelicus (Anjelský pastor, Pius XII., 1939 – 1958), 107. Pastor et Nauta (Pastier a kormidelník, Ján XXIII., 1958 – 1963), 108. Flos Florum (Kvet kvetov, Pavol VI., 1963 – 1978), 109. De Medietate Lunae (Odpol mesiaca, Ján Pavol I., 1978), 110. De Labore Solis (Z práce slnka, Ján Pavol II., 1978 – 2005), 111. De Gloria Olivae (Sláva olivy).
Po 111. hesle sa proroctvo končí nasledovne: „V poslednom prenasledovaní svätej rímskej cirkvi sedí Peter Rímsky, ktorý pasie ovce v mnohých súženiach, po ktorých bude zničené mesto siedmich pahorkov a strašný sudca bude súdiť svoj ľud. Koniec.“ .čo to znamená?
V západnej kultúre, odvodenej zo zvykov starovekého Grécka, symbolizuje olivová ratolesť mier alebo dobrú vôľu. Svätý Augustín z Hippo (353 – 430) opisuje symbol olivovej ratolesti ako „stály pokoj, lebo olivovník je po celý rok zelený a olivový olej sa po zmiešaní s inou tekutinou nemení.“ Pre Bédu Ctihodného (673 – 735), mnícha z Jarrowu, biblického učenca a prvého anglického historika, symbolizuje olivová ratolesť „milosť ducha svätého, ktorý je hojný na slová života a jeho plnosť spočíva v Kristovi.“
Zostáva nám teda ešte pozorovať a načúvať, či opis symbolu olivovej ratolesti môže pripomínať terajšieho pápeža Benedikta XVI. Autor je bývalý disident a ponovembrový predseda parlamentu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.