.a predsa by bez toho tá hra ani nebola možná. Nie je to nijaká záhada, ale skôr to, čomu sa hovorí základný výskum, teória či disciplíny zamerané na teóriu, ktorých absolventi sa neuplatňujú v praxi, respektíve vo vlastnom odbore sa dokážu uplatniť iba minimálne. Vždy si pri tejto téme spomeniem na text od Gilberta Keitha Chestertona: „Ak má vaše lietadlo ľahkú poruchu, zručný človek ju môže opraviť. Ak je však ťažko choré, je oveľa pravdepodobnejšie, že bude treba vyvliecť nejakého roztržitého starého profesora s rozstrapatenými bielymi vlasmi z jeho ústavu alebo laboratória, aby zlo analyzoval. Čím zložitejšia skaza, tým bielovlasejší a roztržitejší bude teoretik, ktorého budeme potrebovať, aby si s ňou poradil; a v niektorých krajných prípadoch nebude zrejme schopný povedať, čo stroju chýba, nik iný, než muž (pravdepodobne blázon), ktorý vašu vzducholoď vynašiel.“ .bláznivé štúdium
Citovaný text (kapitola rozsiahlejšieho diela) má názov Hľadá sa nepraktický muž a jeho zámerom je vskutku ukázať, na čo sú aj dnes dobrí teoretici. Verný svojmu ironickému štýlu sa Chesterton niekoľkými britkými poznámkami dotýka podstaty problému: keď veci prestávajú fungovať, praktický muž nie je vždy najlepšia voľba. Ten, koho potrebujeme, je teoretik.
A teoretik je nesmierne zvláštna bytosť. Chesterton ho nazýva roztržitým bláznom, ponoreným do akéhosi iného sveta, ktorého každodennosť sa nezhoduje s každodennosťou praktického života. Tohto človeka netreba zatvárať do ústavu pre psychicky labilných ľudí, on už je zatvorený v tom svojom. No dopúšťame sa miernej dezinterpretácie, ak vravíme o jednom teoretikovi. Chesterton totiž pripúšťa rozdiel medzi teoretikom a vynálezcom. Toho prvého ešte nevyhlasuje za blázna (iba za roztržitého), zatiaľ čo ten druhý ním pravdepodobne je. Aj keď tušíme, že jeho bláznovstvo je iného druhu, asi také, ako bláznovstvo klaunovských postáv u Shakespeara, ktoré nie sú nikdy až také bláznivé, ako na prvý pohľad vyzerajú. .roztržitý učenec
Americký filozof Robert C. Solomon vykresľuje (aj on ironicky) v článku Radosť z filozofie: abstraktné myslenie a vášnivý život výzor filozofa z 20. storočia: „Stojí (a je to stále prevažne muž) pred svojimi nepočetnými poslucháčmi. Trpí. Jeho zrak, hoci prenikavý, nepozerá nikam, možno je obrátený do jeho vnútra. Na čele má hlbokú vrásku, zazerá – nie, mračí sa – a jednou rukou si trie čelo, akoby chcel zabrániť, aby mu explodovala hlava či mozog... Pohybuje sa horúčkovito, impulzívne, nepravidelne po svojej vychodenej dráhe, z kúta do kúta, nenadväzujúc očný kontakt so svojím pohrúženým a úplne zmäteným publikom.“ Solomon pokračuje vo svojom opise ďalej a napokon oznámi, že tento obraz patrí konkrétnej osobe, Ludwigovi Wittgensteinovi. Proti jeho mučivej grimase Solomon stavia inú postavu – humorom oplývajúceho Sokrata.
Rozdiel medzi oboma je však zdanlivý a týka sa iba ich správania. Lebo Wittgenstein a Sokrates majú zároveň mnoho spoločných čŕt (oboch napríklad spájalo to, že slúžili vo vojne, kde prejavili osobitnú odvahu) a hoci ich humor nie je totožný, mýlili by sme sa, ak by sme ho nevideli aj vo Wittgensteinových textoch. .právo byť nepraktický
Nech by bol Sokrates, táto emblematická postava západnej filozofie, svojím výzorom akokoľvek „ľudskejší“, nezmenilo by sa tým nič na fakte, že sa stal takisto symbolom „nepraktického človeka“. Dialógy, ktoré vedie so svojimi súčasníkmi, nemajú často nič spoločné s praktickým konaním (dokonca ani sokratovský ošiaľ pri zdôvodňovaní ideálneho štátu, ktorý Platón opisuje v Ústave, nie je dobré chápať ako politickú agitáciu). V tomto zmysle sa Sokratovi celkom dobre podobá sám Chesterton.
Jednoducho, je tu rovnaké právo rozhodnúť sa, či budeme pre spoločnosť praktickými, alebo nepraktickými ľuďmi. A nevidím dôvod, prečo by sme mali túto voľbu redukovať len v prospech prvého výberu. Autor je vysokoškolský pedagóg.
Citovaný text (kapitola rozsiahlejšieho diela) má názov Hľadá sa nepraktický muž a jeho zámerom je vskutku ukázať, na čo sú aj dnes dobrí teoretici. Verný svojmu ironickému štýlu sa Chesterton niekoľkými britkými poznámkami dotýka podstaty problému: keď veci prestávajú fungovať, praktický muž nie je vždy najlepšia voľba. Ten, koho potrebujeme, je teoretik.
A teoretik je nesmierne zvláštna bytosť. Chesterton ho nazýva roztržitým bláznom, ponoreným do akéhosi iného sveta, ktorého každodennosť sa nezhoduje s každodennosťou praktického života. Tohto človeka netreba zatvárať do ústavu pre psychicky labilných ľudí, on už je zatvorený v tom svojom. No dopúšťame sa miernej dezinterpretácie, ak vravíme o jednom teoretikovi. Chesterton totiž pripúšťa rozdiel medzi teoretikom a vynálezcom. Toho prvého ešte nevyhlasuje za blázna (iba za roztržitého), zatiaľ čo ten druhý ním pravdepodobne je. Aj keď tušíme, že jeho bláznovstvo je iného druhu, asi také, ako bláznovstvo klaunovských postáv u Shakespeara, ktoré nie sú nikdy až také bláznivé, ako na prvý pohľad vyzerajú. .roztržitý učenec
Americký filozof Robert C. Solomon vykresľuje (aj on ironicky) v článku Radosť z filozofie: abstraktné myslenie a vášnivý život výzor filozofa z 20. storočia: „Stojí (a je to stále prevažne muž) pred svojimi nepočetnými poslucháčmi. Trpí. Jeho zrak, hoci prenikavý, nepozerá nikam, možno je obrátený do jeho vnútra. Na čele má hlbokú vrásku, zazerá – nie, mračí sa – a jednou rukou si trie čelo, akoby chcel zabrániť, aby mu explodovala hlava či mozog... Pohybuje sa horúčkovito, impulzívne, nepravidelne po svojej vychodenej dráhe, z kúta do kúta, nenadväzujúc očný kontakt so svojím pohrúženým a úplne zmäteným publikom.“ Solomon pokračuje vo svojom opise ďalej a napokon oznámi, že tento obraz patrí konkrétnej osobe, Ludwigovi Wittgensteinovi. Proti jeho mučivej grimase Solomon stavia inú postavu – humorom oplývajúceho Sokrata.
Rozdiel medzi oboma je však zdanlivý a týka sa iba ich správania. Lebo Wittgenstein a Sokrates majú zároveň mnoho spoločných čŕt (oboch napríklad spájalo to, že slúžili vo vojne, kde prejavili osobitnú odvahu) a hoci ich humor nie je totožný, mýlili by sme sa, ak by sme ho nevideli aj vo Wittgensteinových textoch. .právo byť nepraktický
Nech by bol Sokrates, táto emblematická postava západnej filozofie, svojím výzorom akokoľvek „ľudskejší“, nezmenilo by sa tým nič na fakte, že sa stal takisto symbolom „nepraktického človeka“. Dialógy, ktoré vedie so svojimi súčasníkmi, nemajú často nič spoločné s praktickým konaním (dokonca ani sokratovský ošiaľ pri zdôvodňovaní ideálneho štátu, ktorý Platón opisuje v Ústave, nie je dobré chápať ako politickú agitáciu). V tomto zmysle sa Sokratovi celkom dobre podobá sám Chesterton.
Jednoducho, je tu rovnaké právo rozhodnúť sa, či budeme pre spoločnosť praktickými, alebo nepraktickými ľuďmi. A nevidím dôvod, prečo by sme mali túto voľbu redukovať len v prospech prvého výberu. Autor je vysokoškolský pedagóg.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.