Už dávno som ho nepočul, podobne ako som nepočul už od detstva slovo „migrifič“. Migrifič, to bol taký človek, ktorý nie je veľmi spoľahlivý, nedá sa mu veriť, ale nie je vylúčené, že s ním môže byť celkom veselo. Skrátka, taký sympatický hochštaplerík. Emil, slová sa strácajú, míňajú „a po malej chvíli minieme sa i my“. To sme sa učili v škole, už ani neviem, od koho je tá básnička, už si pamätám len sem-tam nejaký veršík, voľakedy by sa bolo povedalo, tiež zabudnuté slovo, že si pamätám iba paberky. Hoci neviem, prečo sa vravelo, že „paberky“, a nie „poberky“, veď by to malo byť odvodené od slova „pobrať“. Pobrať, kde sa dá, kde sa dá zaloviť v pamäti. Keď som bol malý chlapec, ešte sa používalo veľa germanizmov, môj starý otec hovoril štácia namiesto stanica, alebo escajg namiesto príbor, alebo vercajg...a teraz neviem, namiesto čoho, naozaj neviem, ako sa správne volá to, čo sa voľakedy volalo vercajg. Asi kladivo a to ostatné. Po vojne germanizmy mizli a potom, keď sa začalo so socializmom, tak sa dokonca objavovali rusizmy, ale proti germanizmom to nebolo prakticky nič. Na vojne sa nás veliteľ roty stále pýtal, keď niečo povedal, že „paňátno?“, ale nebolo jasné, či to myslí naozaj, alebo si robí srandu. A ešte sme spievali, že „padružka maja ty neuspakojsja, ja ľubľu tebja, ajajajaja....“, alebo „komadir geroj geroj Čapajev byl vsjo vremja vperedi“. Fero Kukliš mal z toho prúser, lebo vždy spieval, že „byl vsjo vremja v Seredi“. A veliteľ roty mu celkom vážne vysvetľoval, že Čapajev nikdy v Seredi nebol, že neopustil hranice Sovietskeho zväzu. Ale najväčší prúser mal Kukliš, keď na armádnej súťaži tvorivosti zaspieval Mekyho Mesra nasledovne: Meky Meser, už sa neser, choď radšej do eSeSeR. Jedno S tam chýbalo, ale aj tak všetci pochopili. Kuklišovi hrozil Sabinov, kde boli vojenskí väzni. Nakoniec dostal len dútku 1. stupňa. Aj dútka už vymizla. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.