Bolo to koncom 90. rokov v malej požičovni pri Washingtone, a ja som bol uprostred svojho, približne desaťročného pôsobenia pre Slobodnú Európu. Tá začala svoje pravidelné vysielanie z Mníchova pred šesťdesiatimi rokmi, 1. mája 1951, programom určeným pre Československo.
V roku 1951 bolo šesť rokov po skončení II. svetovej vojny, na vrchole Stalinovej éry a v plnom rozpuku Studenej vojny – tohto ohromného zápasu medzi sovietskym impériom a Západom vedeným Amerikou. Studená vojna, našťastie, neprepukla do vojny horúcej, bola vedená náhradnými prostriedkami – od zástupných vojen v iných častiach sveta až po propagandistickú vojnu. Slobodná Európa v tomto zápase zohrala veľkú úlohu, od svojho prvého vysielania až po pád komunizmu v roku 1989, spočiatku ako nástroj propagandy, čoraz viac však ako zdroj správ, ktoré boli doma cenzurované a nedostupné – aj preto bolo jej vysielanie takmer do konca komunistického režimu rušené. Do roku 1972 bola Slobodka financovaná CIA, odvtedy až dodnes ju financuje grant z amerického Kongresu. Stanica si prešla svojimi hrdinskými chvíľami, atentátmi, pokusmi o vraždu, ale aj chybami, keď vysielanie do Maďarska v roku 1956 sľubovalo protikomunistickým povstalcom pomoc Západu, ktorá napokon neprišla.
Pri zrode československého vysielania stáli legendy, Ferdinand Peroutka a Pavel Tigrid, zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov si ľudia pamätajú Milana Schulza, Lídu Rakušanovú, Agnešu Kalinovú, Antona Hlinku či Karla Kryla. Neboli tam iba exiloví novinári, boli to aj iní emigranti a často špičky domácej inteligencie. Vysielanie bolo aj podporou slobodne rozmýšľajúcich ľudí doma, širokou bázou tých, ktorých doma prenasledovali a ktorí mali aspoň základnú zhodu s konceptom západných liberálnych demokracií.
Neskôr bola misia iná. Po páde komunizmu boli demokracie viac krehké ako demokracie, a vynorili sa strašidlá nacionalizmu, vlády pevnej ruky a hrozivej korupcie. Novou výzvou bola podpora občianskej spoločnosti, a (zoči-voči občas opatrnej domácej novinárčine) schopnosť jasne pomenovať veci. V čase odpudivého mečiarizmu a vytrhávania Slovenska zo strednej Európy, smerujúcej na Západ, získalo vysielanie nový zmysel, a slovenská redakcia pár rokov patrila v Bratislave i v centrále v Prahe k tomu najlepšiemu, čo v slovenskej žurnalistike existovalo.
Slovenské vysielanie sa ukončilo pred siedmimi rokmi a Slobodná Európa je dnes zameraná okrem Ruska najmä na Kaukaz, Strednú Áziu a Blízky Východ. „Bondovka“ sa skončila, a stredná Európa si už musí poradiť sama. Autor bok posledný riaditeľ slovenského vysielania Slobodnej Európy
V roku 1951 bolo šesť rokov po skončení II. svetovej vojny, na vrchole Stalinovej éry a v plnom rozpuku Studenej vojny – tohto ohromného zápasu medzi sovietskym impériom a Západom vedeným Amerikou. Studená vojna, našťastie, neprepukla do vojny horúcej, bola vedená náhradnými prostriedkami – od zástupných vojen v iných častiach sveta až po propagandistickú vojnu. Slobodná Európa v tomto zápase zohrala veľkú úlohu, od svojho prvého vysielania až po pád komunizmu v roku 1989, spočiatku ako nástroj propagandy, čoraz viac však ako zdroj správ, ktoré boli doma cenzurované a nedostupné – aj preto bolo jej vysielanie takmer do konca komunistického režimu rušené. Do roku 1972 bola Slobodka financovaná CIA, odvtedy až dodnes ju financuje grant z amerického Kongresu. Stanica si prešla svojimi hrdinskými chvíľami, atentátmi, pokusmi o vraždu, ale aj chybami, keď vysielanie do Maďarska v roku 1956 sľubovalo protikomunistickým povstalcom pomoc Západu, ktorá napokon neprišla.
Pri zrode československého vysielania stáli legendy, Ferdinand Peroutka a Pavel Tigrid, zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov si ľudia pamätajú Milana Schulza, Lídu Rakušanovú, Agnešu Kalinovú, Antona Hlinku či Karla Kryla. Neboli tam iba exiloví novinári, boli to aj iní emigranti a často špičky domácej inteligencie. Vysielanie bolo aj podporou slobodne rozmýšľajúcich ľudí doma, širokou bázou tých, ktorých doma prenasledovali a ktorí mali aspoň základnú zhodu s konceptom západných liberálnych demokracií.
Neskôr bola misia iná. Po páde komunizmu boli demokracie viac krehké ako demokracie, a vynorili sa strašidlá nacionalizmu, vlády pevnej ruky a hrozivej korupcie. Novou výzvou bola podpora občianskej spoločnosti, a (zoči-voči občas opatrnej domácej novinárčine) schopnosť jasne pomenovať veci. V čase odpudivého mečiarizmu a vytrhávania Slovenska zo strednej Európy, smerujúcej na Západ, získalo vysielanie nový zmysel, a slovenská redakcia pár rokov patrila v Bratislave i v centrále v Prahe k tomu najlepšiemu, čo v slovenskej žurnalistike existovalo.
Slovenské vysielanie sa ukončilo pred siedmimi rokmi a Slobodná Európa je dnes zameraná okrem Ruska najmä na Kaukaz, Strednú Áziu a Blízky Východ. „Bondovka“ sa skončila, a stredná Európa si už musí poradiť sama. Autor bok posledný riaditeľ slovenského vysielania Slobodnej Európy
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.