Slovensko sa dalo na koňoch prebrázdiť vcelku slušne. Medzi Bratislavou a Košicami bolo 22 poštových staníc (trasa viedla ďalej cez Trnavu, Hlohovec, Topoľčany, Bojnice, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Levoču, Prešov). Cestovateľ si buď zobral vlastný voz a najímal si kone, ktoré vymieňal na poštových staniciach, alebo si zaplatil drahý dopravný dostavník.
A keďže si niektorí cestovatelia spísali svoje zážitky do denníkov či cestopisov, môžeme sa o vtedajšej dobe veľa dozvedieť. Na Slovensko ich lákala Bratislava, ako hlavné mesto Uhorska, ale aj rôzne technické vynálezy (napríklad prvé banské čerpadlo v Európe) či osoba Mateja Bela. Náš slávny polyhistor si zapísal 181 významných ľudí z celej Európy, ktorí sa uňho zastavili na jeho bratislavskej fare.
Na jar 1724 prišiel napríklad na Slovensko nemecký lekár Franz Ernst Brückmann, ktorý sa tu zdržal štyri mesiace. Samozrejme, nevynechal návštevu u Bela, ktorý mu dal tipy, čo by si mal na našom území určite pozrieť. Nemcovi sa v Bratislave páčilo Hlavné námestie s Rolandovou sochou a striekajúcou vodou v ôsmich smeroch, vo Svätom Jure obdivoval vinohrady, na Liptove skúmal, ako sa vyrába bryndza a vtedy známa pochúťka liptovský teriak (bryndza zmiešaná s vínom, do ktorej sa pridávali rozdrvené sušené listy materinej dúšky); vychválil banskobystrické pivo, vraj, ak sa z neho človek napije, nepadá dopredu, ale dozadu; alebo si na multietnickom území všimol, že kým Maďarky tancujú málo, Slovenky a Nemky tancujú s vášňou. V Prešove ho zaujalo, že rodiny s deťmi sa cez víkend rekreujú v prímestských kúpeľoch a inde písal, že „Cigáni žijú skoro v každej dedine a meste, kde majú chatrče pred bránami, alebo ďalej od dedín. (...) Nikoho neurážajú. Neukradnú nič s výnimkou železa.“
Ako člen potulného divadla k nám v druhej polovici 18. storočia zavítal Nemec Christoph Ludwig Seip, ktorý sa v Bratislave napokon oženil a stal sa aj riaditeľom nového Mestského divadla. Vo svojich cestopisoch sa zmienil o stretnutí so sochárom F.X. Messerschmidtom, nadchli ho Vysoké Tatry aj učenci z Kežmarku a zapáčili sa mu Košice, ktoré sa so svojimi 350 domami, Hlavnou ulicou a palácmi stali „pekným mestom“. Učaroval mu košický mestský hostinec K orlovi, ktorý mal vraj rozlohu paláca, rýchlu, čistú obsluhu, a to všetko za nízke ceny. Nové Zámky boli „malé ľudoprázdne mestečko“, kým v Seredi to žilo. A udivili ho Trnavčania, ktorí boli vraj posadnutí čítaním kníh.
V roku 1728 prišiel na Slovensko aj slávny francúzsky filozof Charles de Montesquieu, ktorý si prezrel atmosférické parné čerpadlo v Novej Bani a cementačné pramene v Španej doline. V Bratislave sa zúčastnil na zasadaní Uhorského snemu, no z uhorskej šľachty ostal sklamaný. Vraj žila v prepychu, kým poddaní treli biedu. „Poddaní roľníci nekúpia si viac ako troje-štvore šaty za celý život. Keby mali manufaktúry, ihneď by ste tam videli všetok tovar sveta,“ uzavrel veľký Francúz po návšteve stredného Slovenska. Spracované podľa knihy Jána Tibenského a Viery Urbancovej "Slovensko očami Európy".
A keďže si niektorí cestovatelia spísali svoje zážitky do denníkov či cestopisov, môžeme sa o vtedajšej dobe veľa dozvedieť. Na Slovensko ich lákala Bratislava, ako hlavné mesto Uhorska, ale aj rôzne technické vynálezy (napríklad prvé banské čerpadlo v Európe) či osoba Mateja Bela. Náš slávny polyhistor si zapísal 181 významných ľudí z celej Európy, ktorí sa uňho zastavili na jeho bratislavskej fare.
Na jar 1724 prišiel napríklad na Slovensko nemecký lekár Franz Ernst Brückmann, ktorý sa tu zdržal štyri mesiace. Samozrejme, nevynechal návštevu u Bela, ktorý mu dal tipy, čo by si mal na našom území určite pozrieť. Nemcovi sa v Bratislave páčilo Hlavné námestie s Rolandovou sochou a striekajúcou vodou v ôsmich smeroch, vo Svätom Jure obdivoval vinohrady, na Liptove skúmal, ako sa vyrába bryndza a vtedy známa pochúťka liptovský teriak (bryndza zmiešaná s vínom, do ktorej sa pridávali rozdrvené sušené listy materinej dúšky); vychválil banskobystrické pivo, vraj, ak sa z neho človek napije, nepadá dopredu, ale dozadu; alebo si na multietnickom území všimol, že kým Maďarky tancujú málo, Slovenky a Nemky tancujú s vášňou. V Prešove ho zaujalo, že rodiny s deťmi sa cez víkend rekreujú v prímestských kúpeľoch a inde písal, že „Cigáni žijú skoro v každej dedine a meste, kde majú chatrče pred bránami, alebo ďalej od dedín. (...) Nikoho neurážajú. Neukradnú nič s výnimkou železa.“
Ako člen potulného divadla k nám v druhej polovici 18. storočia zavítal Nemec Christoph Ludwig Seip, ktorý sa v Bratislave napokon oženil a stal sa aj riaditeľom nového Mestského divadla. Vo svojich cestopisoch sa zmienil o stretnutí so sochárom F.X. Messerschmidtom, nadchli ho Vysoké Tatry aj učenci z Kežmarku a zapáčili sa mu Košice, ktoré sa so svojimi 350 domami, Hlavnou ulicou a palácmi stali „pekným mestom“. Učaroval mu košický mestský hostinec K orlovi, ktorý mal vraj rozlohu paláca, rýchlu, čistú obsluhu, a to všetko za nízke ceny. Nové Zámky boli „malé ľudoprázdne mestečko“, kým v Seredi to žilo. A udivili ho Trnavčania, ktorí boli vraj posadnutí čítaním kníh.
V roku 1728 prišiel na Slovensko aj slávny francúzsky filozof Charles de Montesquieu, ktorý si prezrel atmosférické parné čerpadlo v Novej Bani a cementačné pramene v Španej doline. V Bratislave sa zúčastnil na zasadaní Uhorského snemu, no z uhorskej šľachty ostal sklamaný. Vraj žila v prepychu, kým poddaní treli biedu. „Poddaní roľníci nekúpia si viac ako troje-štvore šaty za celý život. Keby mali manufaktúry, ihneď by ste tam videli všetok tovar sveta,“ uzavrel veľký Francúz po návšteve stredného Slovenska. Spracované podľa knihy Jána Tibenského a Viery Urbancovej "Slovensko očami Európy".
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.