Vyrobiť kvalitný luk nie je až také jednoduché, keď posledný výkrik techniky je obsidiánový nôž. A keď napokon vystrelíte, väčšinou je po drahocennom šípe. Luk vlastne vrhá malé ostré predmety veľkou rýchlosťou. A čo keby sme vrhali namiesto malých ostrých skôr väčšie tupé predmety?
Takéto zariadenie sa dá skonštruovať z jediného kúska kože. Takého istého kúska kože, akým údajne Dávid zdolal Goliáša. Goliáš bol obor, ale podľa mojich vlastných skúseností s prakom, keď ho Dávid trafil do čela, tak musel byť na mieste mŕtvy. Obor-neobor. Isté je, že princíp praku je natoľko jednoduchý a nezlepšiteľný, že v rovnakej podobe sa prak zachoval od nepamäti až dodnes.
Do pruhu kože, v strede rozšíreného, vložíme kameň. Jeden koniec máme upevnený o prostredník, druhý voľne držíme v dlani. Roztočíme a v správnom okamihu voľný koniec pustíme.
Jednoduché ako facka – a oveľa účinnejšie. Z praku je však veľmi obtiažne niečo trafiť. Tobôž keď to niečo šprintuje, prípadne letí ozlomkrky preč. Pomerne jednoducho sa dá vrhnúť šutrom do kŕdľa husí, ale čo keby sme chceli uloviť niečo väčšie, ale aby to bolo technicky menej náročnejšie na presnosť?
Takže teda, zbraň zhotoviteľná na kolene, efektívna aj pri našej nespoľahlivej presnosti. Tá zbraň existuje už veky a jej princíp je fantasticky jednoduchý – je to prak, z ktorého kameň nikdy nevyletí. „Bola“ sú tri kamene, pevne spojené pruhmi kože alebo povrazcami. Lovec drží v ruke spoj povrazcov a roztočí bola nad hlavou vo vodorovnej rovine. Keď ju vypustí, zbraň sa v letku rozvinie do hviezdice a letí roztočená smerom k cieľu. V okamihu, keď cieľ zasiahne jedným z ramien – zhovievavejšia k presnosti lovca ako prak –, okamžite sa okolo neho omotá. Ako sa kamene omotávajú, pohybujú sa čoraz rýchlejšie a tuhšie zväzujú zviera, keďže pri zachovávaní obvodovej rýchlosti sa skracuje polomer pohybu kameňa – až napokon kameň narazí na kosť. Bežná korisť tejto zbrane je vysoká zver, ktorá zasiahnutá padá na zem so spútanými zadnými nohami. V Argentíne ju donedávna používali pastieri pri odchytávaní vlastného dobytka.
.erik Markuš
autor je architekt
Takéto zariadenie sa dá skonštruovať z jediného kúska kože. Takého istého kúska kože, akým údajne Dávid zdolal Goliáša. Goliáš bol obor, ale podľa mojich vlastných skúseností s prakom, keď ho Dávid trafil do čela, tak musel byť na mieste mŕtvy. Obor-neobor. Isté je, že princíp praku je natoľko jednoduchý a nezlepšiteľný, že v rovnakej podobe sa prak zachoval od nepamäti až dodnes.
Do pruhu kože, v strede rozšíreného, vložíme kameň. Jeden koniec máme upevnený o prostredník, druhý voľne držíme v dlani. Roztočíme a v správnom okamihu voľný koniec pustíme.
Jednoduché ako facka – a oveľa účinnejšie. Z praku je však veľmi obtiažne niečo trafiť. Tobôž keď to niečo šprintuje, prípadne letí ozlomkrky preč. Pomerne jednoducho sa dá vrhnúť šutrom do kŕdľa husí, ale čo keby sme chceli uloviť niečo väčšie, ale aby to bolo technicky menej náročnejšie na presnosť?
Takže teda, zbraň zhotoviteľná na kolene, efektívna aj pri našej nespoľahlivej presnosti. Tá zbraň existuje už veky a jej princíp je fantasticky jednoduchý – je to prak, z ktorého kameň nikdy nevyletí. „Bola“ sú tri kamene, pevne spojené pruhmi kože alebo povrazcami. Lovec drží v ruke spoj povrazcov a roztočí bola nad hlavou vo vodorovnej rovine. Keď ju vypustí, zbraň sa v letku rozvinie do hviezdice a letí roztočená smerom k cieľu. V okamihu, keď cieľ zasiahne jedným z ramien – zhovievavejšia k presnosti lovca ako prak –, okamžite sa okolo neho omotá. Ako sa kamene omotávajú, pohybujú sa čoraz rýchlejšie a tuhšie zväzujú zviera, keďže pri zachovávaní obvodovej rýchlosti sa skracuje polomer pohybu kameňa – až napokon kameň narazí na kosť. Bežná korisť tejto zbrane je vysoká zver, ktorá zasiahnutá padá na zem so spútanými zadnými nohami. V Argentíne ju donedávna používali pastieri pri odchytávaní vlastného dobytka.
.erik Markuš
autor je architekt
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.