.najskôr teória: doba neslobody je vymedzená v zákone 553/2002 ako obdobie od 18. 4. 1939 do 31. 12. 1989. Tento zákon tiež stanovuje, že zločiny, pri ktorých stíhaní má ÚPN spolupracovať s GP, sú nacistické zločiny, komunistické zločiny, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a represie z politických dôvodov. Zákon vyslovene hovorí, že ide o zločiny, ktorých sa dopustili príslušníci slovenských a československých orgánov činných v trestnom konaní (alebo osoby konajúce z ich poverenia), ktoré boli zverejnené v súdnych rozhodnutiach.
Spolupráca ÚPN a GP by mala vyzerať nasledovne: ÚPN by mal zhromaždiť dokumentáciu o tom, čo predchádzalo konkrétnemu súdnemu rozhodnutiu v dobe neslobody. V tejto dokumentácii by sa mali nachádzať presvedčivé indície spáchania obzvlášť závažného trestného činu, ktorého sa dopustili orgány činné v trestnom konaní. Vzhľadom na závažnosť týchto trestných činov by potom GP mala vyvinúť maximálne úsilie o ich objasnenie.
A aká je skutočnosť? Presne taká, akú by sme očakávali od prokuratúry vedenej Dobroslavom Trnkom. Tam, kde sa ÚPN snaží o vyrovnávanie sa s minulosťou, GP kriví nielen tú minulosť, ale aj súčasnosť. .jeden prípad
Na konci roka 2007 podal ÚPN na GP oznámenie o skutočnostiach, ktoré nasvedčujú spáchaniu trestného činu. Išlo o prípad Valérie Matulayovej, odsúdenej v roku 1961 za rozvracanie republiky. Podľa oznámenia, ktoré vypracoval pracovník Ústavu Ľubomír Morbacher a podpísal predseda Správnej rady Ivan Petranský, bol na túto ženu počas jej zadržania vo vyšetrovacej väzbe vyvíjaný nátlak – vytrpela si psychické aj fyzické násilie a mučenia.
Podľa materiálov ÚPN Vieru Matulayovú počas vyšetrovania držali v zámerne studenej cele, v ktorej bola nútená chodiť 16 hodín denne bez možnosti oddychu, bránili jej v spánku a brutálne ju fyzicky napádali. V jednom prípade ju nezistený dozorca hodil do kovového stolíka, na ktorý dopadla telom v oblasti pŕs. Neskôr, ešte počas väzby, sa u nej zistilo rakovinové ochorenie ľavého prsníka. V roku 1963 na toto ochorenie umrela.
Valéria Matulayová sa pred vyšetrovateľom a prokurátorom priznala k počúvaniu a rozširovaniu správ západných rozhlasových staníc, k výrokom o neudržateľnosti socialistického zriadenia, k hanobeniu vtedajšieho volebného systému aj k osočovaniu funkcionárov Komunistickej strany Slovenska. Väčšinu týchto priznaní neskôr odvolala (s tým, že boli vynútené spomínaným nátlakom) a na súdnom pojednávaní priznala len dve veci. Prvou bolo počúvanie a rozširovanie správ z Londýna, druhou urážlivé výroky voči osobám, ktoré boli zodpovedné za to, že jej deťom neumožnili študovať na vysokej škole. Odsúdili ju na dva a pol roka, neskôr odvolací súd znížil trest na jeden a pol roka nepodmienečne.
Obidva súdy pritom konštatovali – v rozpore s vtedy platnou ústavou – že rozhodujúcimi kritériami pri prijímaní na vysoké školy sú pri vysokom počte uchádzačov aj triedny a politický pôvod rodičov. Podľa ÚPN sa senáty týchto súdov dopustili touto protiústavnou argumentáciou trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa. Rovnakého trestného činu, ale v podstatne ťažšej forme, sa mali dopustiť vyšetrovateľ Štefan Marušic, náčelník odboru vyšetrovania ministerstva vnútra Pavel Slopovský, vyšetrovateľ krajskej prokuratúry Ján Rendek, vyšetrovatelia Tokár, Bittó a ďalší nezistení vyšetrovatelia a väzenskí dozorcovia, ktorí sa na týraní Valérie Matulayovej aktívne zúčastňovali, alebo o ňom prinajmenšom vedeli.
Od spáchania týchto trestných činov uplynula už polovica storočia, ale vzhľadom na ich závažnosť by mala Generálna prokuratúra aj po takom dlhom čase urobiť čo najviac pre ich objasnenie. Čo urobila?
Dňa 21. 5. 2008 adresovala Ústavu pamäti národa list, podpísaný prokurátorkou Janou Piršelovou, v ktorom konštatuje, že podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej veci – bez ďalších opatrení – odkladá. Inými slovami, že sa ním nemieni zaoberať.
V liste sa v prvom rade konštatuje, že rozsudok proti Valérii Matulayovej bol v rámci rehabilitačného konania v roku 1991 v celom rozsahu zrušený. Po tomto úplne irelevantom tvrdení (ÚPN predsa nedával podnet na rehabilitáciu ani nič podobné) sa v liste celkom zbytočne opisujú skutočnosti, ktoré sa GP dozvedela práve z podania ÚPN. Na základe týchto skutočností dospieva GP k neuveriteľnému záveru, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade s vtedy platnými trestnými kódexmi, teda že nevykonávali svoju právomoc v rozpore s (vtedy platným) zákonom, a nemohli sa dopustiť trestného činu zneužívania právomocí verejného činiteľa.
Čo k tomu dodať? Hádam len jednu otázku: Ako by asi vyzerala denacifikácia Nemecka, keby ju mala v rukách naša dnešná Generálna prokuratúra? .iný prípad
Dňa 28. 5. 2008 podal ÚPN na GP ďalšie podanie, znova vypracované Ľubomírom Morbacherom, tentoraz v súvislosti so zabitím 42 osôb na slovensko-rakúskom úseku štátnej hranice v rokoch 1949 až 1989. Vo svojom právnom rozbore ÚPN zdôvodňuje, že tieto zabitia by sa mali kvalifikovať ako zločiny proti ľudskosti, na ktoré sa nevzťahuje premlčacia lehota.
Nepremlčateľnosť takýchto zločinov sa stala súčasťou československého písaného právneho poriadku v roku 1970 vďaka prijatiu medzinárodého Dohovoru o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Pri definícii týchto zločinov sa Dohovor odvoláva na Štatút Norimberského medzinárodného súdneho dvora z roku 1945, takže právna kvalifikácia takýchto zločinov bola u nás platná počas celého komunistického obdobia.
Generálny prokurátor Dobroslav Trnka sa snažil túto právnu analýzu zľahčovať a označil ju za historický exkurz. Právny názor GP je zrejmý z nepodpísaného interného materiálu GP, v ktorom sa konštatuje, že zabíjanie na hraniciach nenapĺňa základný parameter charakterizujúci zločiny proti ľudskosti. Týmto parametrom je vraj perzekúcia v zmysle predpisov medzinárodného práva a nevyhnutným predpokladom perzekúcie je podľa tohto materiálu existencia jednoznačného útoku na skupinu obyvateľstva. Zabíjanie ľudí po jednom na hraniciach teda podľa GP nemôže byť v nijakom prípade zločinom proti ľudskosti.
Generálna prokuratúra vo svojom internom dokumente preto konštatuje, že v každom prípade zabitia na hraniciach treba začať osobitne trestné stíhanie vo veci. To samotné znamená zmetenie podania ÚPN zo stola, pretože odmietnutím nepremlčateľnej právnej kvalifikácie sa automaticky znemožňuje trestné stíhania páchateľov vrátane najvyšších straníckych funkcionárov (poznamenajme, že v Nemecku boli takíto predstavitelia – konkrétne Fritz Streletz, Heinz Kessler a Egon Krenz – za svoju zodpovednosť za zabíjanie na hraniciach odsúdení). Tým sa však tento príbeh nekončí. Ešte sú tu tie osobitné trestné stíhania.
V uznesení Krajského riaditeľstva Policajného zboru zo 7. 2. 2011 sa konštatuje zastavenie trestného stíhania vo veci streľby zo samopalov na Jozefa Kákoniho, ktorý sa pravdepodobne v dôsledku strelných poranení utopil v rieke Morava. Vyšetrovateľ Andrej Ábel v odôvodnení konštatuje, že nie je možné vysloviť názor, že by zakročujúca hliadka chcela svojím konaním úmyselne spôsobiť smrť. Celkom vážne, Andrej Ábel tvrdí, že opakovaná streľba dávkami na plávajúceho človeka nie je konaním, ktorého cieľom je spôsobiť smrť.
V inom uznesení, tentoraz zo 16. 2. 2011, sa konštatuje zastavenie trestného stíhania vo veci usmrtenia Illesa Tótha na drôtenom zátarase s vysokým napätím. Ten istý vyšetrovateľ Andrej Ábel v odôvodnení konštatuje, že ťažkú ujmu na zdraví (s následkom smrti) spôsobenú zátarasom s vysokým napätím nie je možné kvalifikovať ako ublíženie na zdraví, pretože je vraj zrejmé, že smrť Illesa Tótha nastala bez zavinenia inej osoby. Vylúčená je podľa Ábela aj kvalifikácia skutku ako trestného činu vraždy, pretože na naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu sa vyžaduje úmyselné usmrtenie inou osobou.
Ábel však ide ešte ďalej a tvrdí, že umiestnenie zátarasov s vysokým napätím nie je možné kvalifikovať dokonca ani len ako trestný čin všeobecného ohrozenia. Takéhoto činu sa dopustí ten, kto úmyselne vydá ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví tým, že spôsobí škodlivý účinok výbušnín, plynu, elektriny alebo iných podobne nebezpečných látok alebo síl. Ábel však nepovažuje skutočnosť, že na zátarase s vysokým napätím nebolo žiadne varovanie, za všeobecné ohrozenie. Doslovný citát znie: „Skutočnosť, že na elektrifikovanom drôtenom zátarase nebolo žiadne varovanie pred tým, že je pod elektrickým prúdom vysokého napätia, nepovažujem v predmetnom prípade za smerodajnú, pretože z uvedeného vyplýva, že samotný elektrifikovaný drôtený zátaras bol až za prvou stenou drôteného zátarasu, ktorý sa nachádzal v tzv. zakázanom pásme, ktoré bolo jasne označené zákazom vstupu a tomu predchádzalo tzv. hraničné pásmo, ktoré bolo jasne označené, že vstup doňho je možný len na základe povolenia.“
Čo k tomu dodať? Nič. K tomu sa nedá dodať nič.
Spolupráca ÚPN a GP by mala vyzerať nasledovne: ÚPN by mal zhromaždiť dokumentáciu o tom, čo predchádzalo konkrétnemu súdnemu rozhodnutiu v dobe neslobody. V tejto dokumentácii by sa mali nachádzať presvedčivé indície spáchania obzvlášť závažného trestného činu, ktorého sa dopustili orgány činné v trestnom konaní. Vzhľadom na závažnosť týchto trestných činov by potom GP mala vyvinúť maximálne úsilie o ich objasnenie.
A aká je skutočnosť? Presne taká, akú by sme očakávali od prokuratúry vedenej Dobroslavom Trnkom. Tam, kde sa ÚPN snaží o vyrovnávanie sa s minulosťou, GP kriví nielen tú minulosť, ale aj súčasnosť. .jeden prípad
Na konci roka 2007 podal ÚPN na GP oznámenie o skutočnostiach, ktoré nasvedčujú spáchaniu trestného činu. Išlo o prípad Valérie Matulayovej, odsúdenej v roku 1961 za rozvracanie republiky. Podľa oznámenia, ktoré vypracoval pracovník Ústavu Ľubomír Morbacher a podpísal predseda Správnej rady Ivan Petranský, bol na túto ženu počas jej zadržania vo vyšetrovacej väzbe vyvíjaný nátlak – vytrpela si psychické aj fyzické násilie a mučenia.
Podľa materiálov ÚPN Vieru Matulayovú počas vyšetrovania držali v zámerne studenej cele, v ktorej bola nútená chodiť 16 hodín denne bez možnosti oddychu, bránili jej v spánku a brutálne ju fyzicky napádali. V jednom prípade ju nezistený dozorca hodil do kovového stolíka, na ktorý dopadla telom v oblasti pŕs. Neskôr, ešte počas väzby, sa u nej zistilo rakovinové ochorenie ľavého prsníka. V roku 1963 na toto ochorenie umrela.
Valéria Matulayová sa pred vyšetrovateľom a prokurátorom priznala k počúvaniu a rozširovaniu správ západných rozhlasových staníc, k výrokom o neudržateľnosti socialistického zriadenia, k hanobeniu vtedajšieho volebného systému aj k osočovaniu funkcionárov Komunistickej strany Slovenska. Väčšinu týchto priznaní neskôr odvolala (s tým, že boli vynútené spomínaným nátlakom) a na súdnom pojednávaní priznala len dve veci. Prvou bolo počúvanie a rozširovanie správ z Londýna, druhou urážlivé výroky voči osobám, ktoré boli zodpovedné za to, že jej deťom neumožnili študovať na vysokej škole. Odsúdili ju na dva a pol roka, neskôr odvolací súd znížil trest na jeden a pol roka nepodmienečne.
Obidva súdy pritom konštatovali – v rozpore s vtedy platnou ústavou – že rozhodujúcimi kritériami pri prijímaní na vysoké školy sú pri vysokom počte uchádzačov aj triedny a politický pôvod rodičov. Podľa ÚPN sa senáty týchto súdov dopustili touto protiústavnou argumentáciou trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa. Rovnakého trestného činu, ale v podstatne ťažšej forme, sa mali dopustiť vyšetrovateľ Štefan Marušic, náčelník odboru vyšetrovania ministerstva vnútra Pavel Slopovský, vyšetrovateľ krajskej prokuratúry Ján Rendek, vyšetrovatelia Tokár, Bittó a ďalší nezistení vyšetrovatelia a väzenskí dozorcovia, ktorí sa na týraní Valérie Matulayovej aktívne zúčastňovali, alebo o ňom prinajmenšom vedeli.
Od spáchania týchto trestných činov uplynula už polovica storočia, ale vzhľadom na ich závažnosť by mala Generálna prokuratúra aj po takom dlhom čase urobiť čo najviac pre ich objasnenie. Čo urobila?
Dňa 21. 5. 2008 adresovala Ústavu pamäti národa list, podpísaný prokurátorkou Janou Piršelovou, v ktorom konštatuje, že podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej veci – bez ďalších opatrení – odkladá. Inými slovami, že sa ním nemieni zaoberať.
V liste sa v prvom rade konštatuje, že rozsudok proti Valérii Matulayovej bol v rámci rehabilitačného konania v roku 1991 v celom rozsahu zrušený. Po tomto úplne irelevantom tvrdení (ÚPN predsa nedával podnet na rehabilitáciu ani nič podobné) sa v liste celkom zbytočne opisujú skutočnosti, ktoré sa GP dozvedela práve z podania ÚPN. Na základe týchto skutočností dospieva GP k neuveriteľnému záveru, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade s vtedy platnými trestnými kódexmi, teda že nevykonávali svoju právomoc v rozpore s (vtedy platným) zákonom, a nemohli sa dopustiť trestného činu zneužívania právomocí verejného činiteľa.
Čo k tomu dodať? Hádam len jednu otázku: Ako by asi vyzerala denacifikácia Nemecka, keby ju mala v rukách naša dnešná Generálna prokuratúra? .iný prípad
Dňa 28. 5. 2008 podal ÚPN na GP ďalšie podanie, znova vypracované Ľubomírom Morbacherom, tentoraz v súvislosti so zabitím 42 osôb na slovensko-rakúskom úseku štátnej hranice v rokoch 1949 až 1989. Vo svojom právnom rozbore ÚPN zdôvodňuje, že tieto zabitia by sa mali kvalifikovať ako zločiny proti ľudskosti, na ktoré sa nevzťahuje premlčacia lehota.
Nepremlčateľnosť takýchto zločinov sa stala súčasťou československého písaného právneho poriadku v roku 1970 vďaka prijatiu medzinárodého Dohovoru o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Pri definícii týchto zločinov sa Dohovor odvoláva na Štatút Norimberského medzinárodného súdneho dvora z roku 1945, takže právna kvalifikácia takýchto zločinov bola u nás platná počas celého komunistického obdobia.
Generálny prokurátor Dobroslav Trnka sa snažil túto právnu analýzu zľahčovať a označil ju za historický exkurz. Právny názor GP je zrejmý z nepodpísaného interného materiálu GP, v ktorom sa konštatuje, že zabíjanie na hraniciach nenapĺňa základný parameter charakterizujúci zločiny proti ľudskosti. Týmto parametrom je vraj perzekúcia v zmysle predpisov medzinárodného práva a nevyhnutným predpokladom perzekúcie je podľa tohto materiálu existencia jednoznačného útoku na skupinu obyvateľstva. Zabíjanie ľudí po jednom na hraniciach teda podľa GP nemôže byť v nijakom prípade zločinom proti ľudskosti.
Generálna prokuratúra vo svojom internom dokumente preto konštatuje, že v každom prípade zabitia na hraniciach treba začať osobitne trestné stíhanie vo veci. To samotné znamená zmetenie podania ÚPN zo stola, pretože odmietnutím nepremlčateľnej právnej kvalifikácie sa automaticky znemožňuje trestné stíhania páchateľov vrátane najvyšších straníckych funkcionárov (poznamenajme, že v Nemecku boli takíto predstavitelia – konkrétne Fritz Streletz, Heinz Kessler a Egon Krenz – za svoju zodpovednosť za zabíjanie na hraniciach odsúdení). Tým sa však tento príbeh nekončí. Ešte sú tu tie osobitné trestné stíhania.
V uznesení Krajského riaditeľstva Policajného zboru zo 7. 2. 2011 sa konštatuje zastavenie trestného stíhania vo veci streľby zo samopalov na Jozefa Kákoniho, ktorý sa pravdepodobne v dôsledku strelných poranení utopil v rieke Morava. Vyšetrovateľ Andrej Ábel v odôvodnení konštatuje, že nie je možné vysloviť názor, že by zakročujúca hliadka chcela svojím konaním úmyselne spôsobiť smrť. Celkom vážne, Andrej Ábel tvrdí, že opakovaná streľba dávkami na plávajúceho človeka nie je konaním, ktorého cieľom je spôsobiť smrť.
V inom uznesení, tentoraz zo 16. 2. 2011, sa konštatuje zastavenie trestného stíhania vo veci usmrtenia Illesa Tótha na drôtenom zátarase s vysokým napätím. Ten istý vyšetrovateľ Andrej Ábel v odôvodnení konštatuje, že ťažkú ujmu na zdraví (s následkom smrti) spôsobenú zátarasom s vysokým napätím nie je možné kvalifikovať ako ublíženie na zdraví, pretože je vraj zrejmé, že smrť Illesa Tótha nastala bez zavinenia inej osoby. Vylúčená je podľa Ábela aj kvalifikácia skutku ako trestného činu vraždy, pretože na naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu sa vyžaduje úmyselné usmrtenie inou osobou.
Ábel však ide ešte ďalej a tvrdí, že umiestnenie zátarasov s vysokým napätím nie je možné kvalifikovať dokonca ani len ako trestný čin všeobecného ohrozenia. Takéhoto činu sa dopustí ten, kto úmyselne vydá ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví tým, že spôsobí škodlivý účinok výbušnín, plynu, elektriny alebo iných podobne nebezpečných látok alebo síl. Ábel však nepovažuje skutočnosť, že na zátarase s vysokým napätím nebolo žiadne varovanie, za všeobecné ohrozenie. Doslovný citát znie: „Skutočnosť, že na elektrifikovanom drôtenom zátarase nebolo žiadne varovanie pred tým, že je pod elektrickým prúdom vysokého napätia, nepovažujem v predmetnom prípade za smerodajnú, pretože z uvedeného vyplýva, že samotný elektrifikovaný drôtený zátaras bol až za prvou stenou drôteného zátarasu, ktorý sa nachádzal v tzv. zakázanom pásme, ktoré bolo jasne označené zákazom vstupu a tomu predchádzalo tzv. hraničné pásmo, ktoré bolo jasne označené, že vstup doňho je možný len na základe povolenia.“
Čo k tomu dodať? Nič. K tomu sa nedá dodať nič.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.