.ale tí teraz nie sú dôležití. Teraz vládne hokejový fanúšik a jeho emócie dnes hýbu Slovenskom. Je pozoruhodné, ako veľmi sa nadchol. Veď majstrami sveta sme už boli a opojnú radosť zažil športový fanúšik aj vlani v júni, keď slovenskí futbalisti porazili Talianov. Lenže, akoby toho opojenia stále nebolo dosť. Hokejový fanúšik opäť potrebuje svoju drogu. A tentoraz sa pocit šťastia dostavil ešte skôr, než naši hokejisti vybehli na ľad. Šťastie prišlo z úľavy, že Slovensko zrejme prípravu majstrovstiev zvládlo a ako organizátor si neurobí hanbu. Veď obavy boli v tomto prípade namieste. .široký kšeft
Začiatok bol mrzutý. Hádky politikov o to, kde postaviť štadión, za koľko a prostredníctvom akej firmy, niesli všetky znaky slovenskej malosti a domáceho klientelizmu. Do toho prišla kríza a lukratívnu stavebnú zákazku mohol dostať len ten, kto mal najväčší vplyv vo vládnucich kruhoch.
Celá akcia padla do vena Jurajovi Širokému, stavebnému podnikateľovi, hokejovému funkcionárovi a podľa istých zdrojov aj otcovi-zakladateľovi Smeru. Svoju investíciu do Ficovej partaje si zrejme vybral aj v podobe tejto zákazky.
Klasický záber na hokejové VIP lóže ukazuje dve tváre – Juraja Širokého a Ivana Gašparoviča. Už Die Welt si počas predvolebnej kampane všimol, že voliči vnímajú Gašparoviča najmä ako hokejového fanúšika, a nie ako človeka, ktorý prichádza s víziou pre svoju krajinu. A fanúšik chcel fanúšika. Načo vízia? My chceme gól!
Akousi čerešničkou na torte bolo arogantné stavanie nového hotela pri bratislavskom štadióne bez stavebného povolenia, akoby pre šéfa hokejového zväzu ani neplatili zákony tohto štátu. Nehovoriac o podozreniach z predraženej výstavby štadióna, ktorej sa premiérka chce venovať po majstrovstvách. Ale ak hokejový fanúšik uvidí na krku našich hokejistov medailu, žiadny predražený štadión ho viac zaujímať nebude. Taľafatky oproti jagavému šťastiu. .nekúp to, fanúšik
K úprimnej radosti hokejového fanúšika sa pridalo čosi, čo svojím rozsahom až šokovalo – marketing obchodníkov. Nezaspali dobu, na majstrovstvá sa pripravili a trh zaplavili vlajočkami, dresmi, šálmi, nálepkami, aj trošku falošným pocitom, že tu nejde o biznis, ale o hokej. Hokejový fanúšik je v sieti. Objedná si v kaviarni nápoj, hneď k nemu dostane pokyn odkrútiť vrchnák, lebo v ňom môže byť symbol výhry –hokejový dres. Nevyhral si? Objednaj ďalší. Nakúpi v supermarkete a hneď dostane kupón, aby hral o fanúšikovský šál alebo o výlet do kolísky hokeja. Všade to naňho číha. Musí sa brániť. Alebo nemusí, a potom mu peniažky utekajú jedna radosť.
Autá ozdobené vlajkami tak, ako ich zažívame v tieto dni, sme ešte nezažili. Slovenské zástavy prežívajú akýsi nový zrod. A to sme ešte pred pár mesiacmi riešili, prečo školy musia mať v každej triede vyobrazenie slovenskej zástavy. Rezervovaný vzťah k vlastnej zástave si v sebe nesú všetky generácie, ktoré urážal vulgárny spôsob zakladania štátu. Zástava za to síce vôbec nemohla, ale ostávala symbolom. Žeby ju už hokejový fanúšik týmto konečne oslobodil z mečiarovskej kliatby?
Hokejový fanúšik evidentne žiadnymi komplexmi netrpí. Pokojne si zástavu vylepí na tvár, zavinie sa do nej alebo si ju v tvare ponožky natiahne na spätné zrkadlo. Iste, zjednodušené vlastenectvo, ktorým sa opája hokejový fanúšik, vie aj iritovať. Zástavky na autách majú možno aj tí páni, čo sa pokúsili obrať o peniaze Mira Šatana a možno sa zástavami vyzdobili aj vlastenci, čo tento štát okradli o státisíce eur v nástenkových tendroch. Okradnúť štát a fandiť hokeju sa tu vôbec nevylučuje, naopak, tieto dve aktivity často k sebe majú podozrivo blízko. .šport aj reformy
Netreba však v tejto veci veľmi zovšeobecňovať, hokejový fanúšik má rôzne podoby. Je to napríklad Ján Slota aj Iveta Radičová. Je pravda, že športové úspechy dokážu posilniť zdravý patriotizmus. Zažili to Nemci, ktorí sa novému vlastenectvu učili až v roku 2006 vďaka futbalu, hoci trošku ich patriotizmu rok predtým pomohol aj Nemec na pápežskom stolci. Ale až futbaloví fanúšikovia prvýkrát sebavedomo vyvesili nemecké zástavy. Výskumy pritom hlásili, že Nemci boli na svoju krajinu hrdí aj predtým, oceňovali napríklad svoj zmysel pre povinnosť a poriadok, ale aj pracovitosť či tvorivosť, ale až keď sa k tomu pridalo zopár pekných futbalových víťazstiev, mohli sa aj verejne prejaviť ako vlastenci. Čisto športové vlastenectvo je krátkodobou záležitosťou a rýchlo vyprchá. Pre trvalú identifikáciu so svojou krajinou teda musí byť aj iný základ než len zopár pekne strelených gólov. Máme ho už aj my?
Výskumníci IVO zaznamenávajú permanentný rast hrdosti občanov Slovenska na svoju krajinu. Štartovali sme z mimoriadne nízkych čísel, ale vlani koncom roka už boli na svoj štát hrdé dve tretiny občanov Slovenska. Výskumníci si všimli, že zdrojom hrdosti obyvateľov Slovenska boli naše úspechy v európskej integrácii, ale aj zvládnutie bolestivých ekonomických reforiem.
Takže dobré reformy, nesklonená hlava v EÚ a keď sa k tomu pridá zopár pekných gólov, nie je čo riešiť, všetci môžeme pyšne kričať: Slovenskóóó!
Začiatok bol mrzutý. Hádky politikov o to, kde postaviť štadión, za koľko a prostredníctvom akej firmy, niesli všetky znaky slovenskej malosti a domáceho klientelizmu. Do toho prišla kríza a lukratívnu stavebnú zákazku mohol dostať len ten, kto mal najväčší vplyv vo vládnucich kruhoch.
Celá akcia padla do vena Jurajovi Širokému, stavebnému podnikateľovi, hokejovému funkcionárovi a podľa istých zdrojov aj otcovi-zakladateľovi Smeru. Svoju investíciu do Ficovej partaje si zrejme vybral aj v podobe tejto zákazky.
Klasický záber na hokejové VIP lóže ukazuje dve tváre – Juraja Širokého a Ivana Gašparoviča. Už Die Welt si počas predvolebnej kampane všimol, že voliči vnímajú Gašparoviča najmä ako hokejového fanúšika, a nie ako človeka, ktorý prichádza s víziou pre svoju krajinu. A fanúšik chcel fanúšika. Načo vízia? My chceme gól!
Akousi čerešničkou na torte bolo arogantné stavanie nového hotela pri bratislavskom štadióne bez stavebného povolenia, akoby pre šéfa hokejového zväzu ani neplatili zákony tohto štátu. Nehovoriac o podozreniach z predraženej výstavby štadióna, ktorej sa premiérka chce venovať po majstrovstvách. Ale ak hokejový fanúšik uvidí na krku našich hokejistov medailu, žiadny predražený štadión ho viac zaujímať nebude. Taľafatky oproti jagavému šťastiu. .nekúp to, fanúšik
K úprimnej radosti hokejového fanúšika sa pridalo čosi, čo svojím rozsahom až šokovalo – marketing obchodníkov. Nezaspali dobu, na majstrovstvá sa pripravili a trh zaplavili vlajočkami, dresmi, šálmi, nálepkami, aj trošku falošným pocitom, že tu nejde o biznis, ale o hokej. Hokejový fanúšik je v sieti. Objedná si v kaviarni nápoj, hneď k nemu dostane pokyn odkrútiť vrchnák, lebo v ňom môže byť symbol výhry –hokejový dres. Nevyhral si? Objednaj ďalší. Nakúpi v supermarkete a hneď dostane kupón, aby hral o fanúšikovský šál alebo o výlet do kolísky hokeja. Všade to naňho číha. Musí sa brániť. Alebo nemusí, a potom mu peniažky utekajú jedna radosť.
Autá ozdobené vlajkami tak, ako ich zažívame v tieto dni, sme ešte nezažili. Slovenské zástavy prežívajú akýsi nový zrod. A to sme ešte pred pár mesiacmi riešili, prečo školy musia mať v každej triede vyobrazenie slovenskej zástavy. Rezervovaný vzťah k vlastnej zástave si v sebe nesú všetky generácie, ktoré urážal vulgárny spôsob zakladania štátu. Zástava za to síce vôbec nemohla, ale ostávala symbolom. Žeby ju už hokejový fanúšik týmto konečne oslobodil z mečiarovskej kliatby?
Hokejový fanúšik evidentne žiadnymi komplexmi netrpí. Pokojne si zástavu vylepí na tvár, zavinie sa do nej alebo si ju v tvare ponožky natiahne na spätné zrkadlo. Iste, zjednodušené vlastenectvo, ktorým sa opája hokejový fanúšik, vie aj iritovať. Zástavky na autách majú možno aj tí páni, čo sa pokúsili obrať o peniaze Mira Šatana a možno sa zástavami vyzdobili aj vlastenci, čo tento štát okradli o státisíce eur v nástenkových tendroch. Okradnúť štát a fandiť hokeju sa tu vôbec nevylučuje, naopak, tieto dve aktivity často k sebe majú podozrivo blízko. .šport aj reformy
Netreba však v tejto veci veľmi zovšeobecňovať, hokejový fanúšik má rôzne podoby. Je to napríklad Ján Slota aj Iveta Radičová. Je pravda, že športové úspechy dokážu posilniť zdravý patriotizmus. Zažili to Nemci, ktorí sa novému vlastenectvu učili až v roku 2006 vďaka futbalu, hoci trošku ich patriotizmu rok predtým pomohol aj Nemec na pápežskom stolci. Ale až futbaloví fanúšikovia prvýkrát sebavedomo vyvesili nemecké zástavy. Výskumy pritom hlásili, že Nemci boli na svoju krajinu hrdí aj predtým, oceňovali napríklad svoj zmysel pre povinnosť a poriadok, ale aj pracovitosť či tvorivosť, ale až keď sa k tomu pridalo zopár pekných futbalových víťazstiev, mohli sa aj verejne prejaviť ako vlastenci. Čisto športové vlastenectvo je krátkodobou záležitosťou a rýchlo vyprchá. Pre trvalú identifikáciu so svojou krajinou teda musí byť aj iný základ než len zopár pekne strelených gólov. Máme ho už aj my?
Výskumníci IVO zaznamenávajú permanentný rast hrdosti občanov Slovenska na svoju krajinu. Štartovali sme z mimoriadne nízkych čísel, ale vlani koncom roka už boli na svoj štát hrdé dve tretiny občanov Slovenska. Výskumníci si všimli, že zdrojom hrdosti obyvateľov Slovenska boli naše úspechy v európskej integrácii, ale aj zvládnutie bolestivých ekonomických reforiem.
Takže dobré reformy, nesklonená hlava v EÚ a keď sa k tomu pridá zopár pekných gólov, nie je čo riešiť, všetci môžeme pyšne kričať: Slovenskóóó!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.