.ahoj Juraj,
v pondelok 21. marca 2011 sa uskutočnila v Artfore diskusia na tému Socha vo verejnom priestore. Diskusiu inicioval Bratislavský okrášľovací spolok (ďalej BOS). Združenie rozbehlo projekt znovuosadenia sochy Márie Terézie na Námestí Ľ. Štúra. Hotový je model podľa zachovaných dobových fotografií sochy Márie Terézie od Jána Fadrusza z roku 1897. Sochu zničili v roku 1921 českí legionári, ktorí reagovali na monarchistické nálady v Budapešti. BOS zastupoval historik Marek Mačuha, ktorý predstavil projekt spolku. Historik obhajuje prešporský lokálpatriotizmus a odvoláva sa na význam tereziánskej doby pre Bratislavu. Hlavným argumentom je, že socha tam už bola a bola zbytočne zničená. Okrem týchto dôvodov sa z publika ozval ďalší člen spolku, ktorý uviedol, že socha je pekná,a preto ju tam chcú umiestniť. Nejasná zostala otázka pozadia a finančného zabezpečenia projektu. BOS uvádza, že má vyše 60 členov a podporu nemenovaných podnikateľských kruhov.
Do diskusie boli oficiálne pozvaní kunsthistorici Robert Gregor, Bohunka Koklesová a sochár Roman Hrčka. Z publika aktívne vystupoval Jozef Jankovič a niektorí ďalší zástupcovia odbornej verejnosti. Zástupcovia tejto časti publika sa zhodli na viacerých protiargumentoch, ktoré upozorňovali na slabiny projektu. Z argumentov a krokov BOS možno vycítiť nepochopenie komplikovaného zázemia celej otázky. Ich hlavným dôvodom je, že: „socha tam už bola a socha je pekná“. Na Námestí Ľ. Šúra bola aj socha M. R. Štefánika a v súčasnosti je tam súsošie Štúrovci od Tibora Bártfaya. Tento oportunistický sochár všetkých režimov súhlasí s premiestnením súsošia na Námestie slobody.
Celá aktivita BOS sa dotýka komplikovaných otázok: Čo je socha vo verejnom priestore? K akým osobnostiam sa hlásime a chceme im stavať pomníky? Ktoré historické vrstvy mesta chceme obnovovať? Akým spôsobom chceme k obnove pristupovať – rekonštrukcia, manipulácia, romantická koncepcia? Ako zaobchádzame so sochárskymi dielami vo verejnom priestore? Presúvame ich s jasným zámerom, alebo len tam, kde je práve voľné miesto? Máme koncepciu umiestňovania sôch vo verejnom priestore? Čo je umenie? Čo je kópia, replika, falzifikát a čo privlastnenie si umeleckého diela a manipulácia s ním? Čo je pekné? Aké posolstvá majú sochy, predovšetkým zobrazujúce pomníky? Sú nám jasné skryté posolstvá našich činov? Vieme vnímať súvislosti v čase a priestore, alebo konáme svojvoľne a bez rešpektu? .milá Sabina,
keby sme sa tak mohli poprechádzať po verejnom priestore rímskeho Fóra a možno tam aj verejne prehovoriť, verím, že polovica otázok by Ti ani nenapadla, a z ostatných by Ťa zaujímalo akurát: čo je umenie? Prešli by sme sa od Capitolu k okrúhlemu Chrámu bohyne Vesty, v ktorom síce nebola jej socha, ale na jej poctu tam stále horel posvätný oheň. Cestu by nám lemovali desiatky sôch na reliéfmi popísaných podstavcoch, ktoré výrazne strážili tú najdôležitejšiu vyvýšeninu – rastru čiže tribúnu. Zrejme od vekov bola vo verejnom priestore tým najdôležitejším miestom, odkiaľ rečníci prehovárali k zástupom. Na ňom malo byť vecou verejnou aj ono „skryté posolstvo“ sôch. Dnešným slovníkom veci verejné označujú „ministerskú kultúru“ politických manipulácií, ktoré sa ani letmo nedotýkajú pravdy udalostí a už vôbec nie sú ich mýtickou projekciou. (Termín „ministerská kultúra“ preberám z denníka riaditeľa Picassovho múzea Jeana Claira, kde spomína, ako v roku úmrtia Cartiera-Bressona minister kultúry o tom nič nevedel a na slávnostnom zhromaždení k Novému roku vyzval 2 000 prítomných, aby za jeho nešťastne zahynutou sekretárkou na luxusnej dovolenke zachovali minútu ticha. Rovnakou kultúrou zapácha záujem šéfa slovenského parlamentu, ktorý sa zašiel odborne skompetentniť na výstavu generalissima normalizácie Jána Kulicha, a potom kultúrne odobril jeho hradné „smerovanie“.)
Jednoducho neviem o žiadnej dobrej koncepcii umiestňovania sôch vo verejnom priestore, tobôž nie o dobrej komisii alebo o vkusnom objednávateľovi, akejsi plastovej obdoby moderného slovenského mediciovca z Vysokých Tatier či bratislavskej Eurovey. Teda neviem si ich predstaviť bez rozhodujúcej účasti skrášľovacích manipulácií alebo bez romantickej koncepcie, ktorá je sama osebe manipuláciou. Napriek tomu nemám nič proti sochám vo verejnom priestore. Lenže všetky z nich sa po určitom čase ocitnú v sémantickom. Zbytočne sa dovolávame ich funkcie zastupovať pamäť, keď ju klišé popiera. Pretože vzťah umelca a moci charakterizuje záujem moci o kultúru a nezáujem o umelca. Nedávno som v inej súvislosti napísal práve toto: Kultúru moc potrebuje, čiže potrebuje pracovníka kultúry, ktorý vie zaujať objektívne postavenie v rezorte kultúrneho sveta. Nepotrebuje umelca, ktorého dielo má transcendovať svet. Čiže svet nechce spotrebovať ako tovar, ale chce ho vyložiť. Vyložiť svet znamená svetu porozumieť, preto sa pýtam, či moc môže mať záujem na tom, aby niekto „nekontrolovateľne“ svetu porozumel a ešte si ho aj po svojom vyložil?
Ďuro .ahoj Juraj,
vidím, že si realista. Aj ja som vo svojej doktorandskej práci napísala, že verejný priestor patrí tým, čo práve vládnu. Oponent práce bol zhrozený mojím názorom a okamžite ho preškrtol s poznámkou: verejný priestor patrí všetkým. To je idealistická viera, ale v skutočnosti to neplatí. Do verejného priestoru majú možnosť zasiahnuť (sochami) naozaj len tí, ktorých idey sú práve v popredí a akceptované väčšinou spoločnosti, prípadne aj neakceptované, ale presadzované násilím. Sochy do verejného priestoru umiestňujú tí, ktorí majú práve v danom momente politický alebo ekonomický vplyv, čo vidíme aj dnes na námestiach celého Slovenska. Zvláštnou kategóriou sú sochy, ktoré spodobujú aktuálne politické ikony (Lenin, Stalin, Gottwald, Masaryk, Mária Terézia atď.). Tieto sochy na piedestál stavajú vtedy, keď sa spoločnosť ku konkrétnym osobám hlási a často zosobňujú isté zriadenie, systém. Preto sa pri zmene systému búrajú, lebo sú skutočnými ikonami, symbolmi a padajú spolu so zmeneným režimom.
Toto obrazoborectvo je prirodzené, aj keď v istých prípadoch nie chvályhodné, ale ak sa spoločnosť chce posunúť ďalej, dištancovať sa od režimov, ktoré už odmieta, odsunie aj ich symboly (kosáky, kladivá, Stalina, Gottwalda, Máriu Teréziu či Štefánika). Je preto potrebné si uvedomovať, aké posolstvá sa spájajú s konkrétnymi sochami a čo hovorí konkrétna socha o vzťahu spoločnosti ku konkrétnym ideám. Niektoré spoločenstvá majú jasno v tom, aké sochy čiže aké idey uprednostňujú, len na Slovensku to nie je celkom jasné, pretože k väčšine osobností existujú absolútne rozporuplné postoje. (Pre Most Apollo bol navrhovaný názov Most M. R. Štefánika, ale ani tam neprišlo k zhode.) To je hlavný dôvod, prečo sú sochy na Slovensku premiestňované bez koncepcie, náhodne, naozaj len podľa toho, ako a kam ich nejaká skupinka pretlačí. Popri tom presunú prebytočné sochy na iné miesto, ale bez uvažovania nad symbolikou týchto neustálych presunov. Tie presuny v skutočnosti hovoria o značnom chaose hodnotového systému spoločnosti. Pri presunoch diel na nové miesto prichádza často k znehodnoteniu. Kvalitné dielo vo verejnom priestore je vytvorené pre konkrétny priestor.
Okrem obrazoborectva v dôsledku zmien režimov na Slovensku vo verejnom priestore decimuje počet diel aj obrazoborectvo v dôsledku nevnímania umeleckého diela ako takého. Od konca 50. rokov boli vo verejných budovách umiestňované výtvarné diela ako pevná súčasť architektúry. Nachádzali sa v interiéri alebo exteriéri budovy, maľby na fasáde, sochy v blízkom okolí architektúry. Od roku 1965 bol dokonca prijatý zákon, ktorý pevne určoval pravidlá tohto procesu a financovanie týchto diel priamo z rozpočtu stavby. Týmto spôsobom sa vo verejných budovách (od vládnych budov po JRD) ocitli diela od rôznych výtvarníkov, samozrejme, rôznej kvality. Do architektúry tvorili dokonca aj výtvarníci, ktorí v rokoch normalizácie mali zákaz vystavovania čiže autori v slovenskom umení dnes pokladaní za reprezentantov kvality. Posledných 20 rokov sa budovy privatizujú, menia majiteľov, búrajú a rekonštruujú. Spolu s nimi sú v tomto procese aj výtvarné diela, neraz umelecky hodnotné a z toho dôvodu v súčasnosti aj finančne zaujímavé. Napriek tomu sú často „rekonštrukciou“ zničené a tým nenávratne stratené. Vznikne tým finančná škoda samotnému majiteľovi, ktorý si toho ani nie je vedomý, ale v prípade hodnotných diel aj nenávratná strata pre kultúru. Najaktuálnejšie tento osud postihol sochu Jozefa Jankoviča z roku 1963, dielo štrukturálnej abstrakcie čiže najprogresívnejšieho výtvarného prejavu na Slovensku v tej dobe. Plastika z betónu, vtedy taktiež najsúčasnejšieho materiálu, teda predstavovala pre slovenské dejiny umenia dôležitý hmotný artefakt. Bola umiestnená na verejnom priestranstve pred strednou odbornou školu v Ružinove, ale spolu s pozemkom a budovou sa ocitla v súkromných rukách a zbúrali ju pre výstavbu predajne obchodného reťazca. Socha mohla byť presunutá na iné verejné priestranstvo, alebo do zbierky ktorejkoľvek štátnej galérie či zberateľa, a nie je pochýb, že by bol z ich strany o ňu značný záujem. Autorský zákon umožňuje majiteľovi dielo aj zničiť, takže zákon porušený nebol. Ide teda skôr o profesionálnu, etickú a osobnú morálnu zodpovednosť architektky podpísanej pod projektom novej výstavby, pretože je jasné, že majiteľ nadnárodného reťazca sa po zakúpenom pozemku neprechádzal.
Diela moderného a súčasného umenia na Slovensku zastihli nepripraveného diváka, a preto sú nepochopené, z toho dôvodu ničené. Keď som to uviedla vo svojej práci, oponent reagoval: „Verejnosť nie je hlúpa, rozozná dobré dielo v dobrom priestore.“ Zrejme sa zasa raz mýlil.
Sabina .milá Sabina,
zamatová revolučná situácia novembra 1989 sa istý čas vôbec nezrkadlila v udalostiach hodných zaznamenia dejinami umenia. Na tom fakte majú určite menší podiel udalosti res politica ako napríklad „ponovembrové formy“ výtvarného umenia. Jednoducho povedané, tie aktuálne boli sformované už v predchádzajúcich dvoch desaťročiach s ozaj legitímnym prihlásením sa k dedičstvu šiestej dekády. Revolúcie neobjavujú a ani si nevymýšľajú novú umeleckú reč, tobôž nie po trapasoch s mŕtvym koncom ruskej revolučnej avantgardy. Napokon, skvele to pomenoval švajčiarsky historik Jean Starobinski: „Umenie je nepochybne spôsobilejšie vyjadrovať stavy civilizácie ako okamihy prudkých zlomov.“ Napriek tomu nielen lenivé, ale aj tie horúčkovité chvíle histórie môžeme čítať ako text komentára, ktorý umelecké diela priložili k udalostiam. Lenže prečítanie textu si vyžaduje základnú gramotnosť alebo aspoň gramotného sekretára, prípadne poradcu onej „ministerskej kultúry“. Verejnosť predsa netlieska každej samozrejmosti. Netlieskala, keď jej spred očí odpratávali zemegebuľu s ušami vodcu svetového proletariátu plnú leninských perverzít. Niekto sa šťastne usmieval, niekto si pomyslel, len aby sa sem už nikdy nezagúľala - a basta.
Zložitejšie to je, keď na jar roku 2011 v Bratislave rozmlátili prvý sochársky objekt z betónu, ináč sochu Jozefa Jankoviča takmer spred polstoročia. Prečo? Pretože sa stalo čosi strašné. Váhu hrôzy však môže zmerať len ten, kto je schopný prečítať text komentára k tejto štyri krát osemmetrovej soche. Prečítať text komentára znamená byť gramotným. Gramotný zrejme vie, že umenie sa vyjadruje symbolickým jazykom. Jazykom Jankovičovej sochy s názvom Čas na samom začiatku „60“ prehovoril čas - v sovietskych pašalíkoch - undergroundového abstraktného umenia, ktoré komunistická moc označovala ako vlajkovú loď imperializmu.
V rokoch prvého ideologického rozmrazovania sa Tvojmu otcovi podaril ozaj husársky kúsok a voľne podľa tej sochy zrealizoval monumentálnu plastiku pred Učňovskou školou na bratislavských Ostredkoch. Dokonca v sídelnom meste po rokoch husákovskej normalizácie zostala Jankovičova stopa po ešte väčšom husárskom kúsku, pretože jeho Čas ušiel bdelému zraku autora leninskej gebule, všemajstra J. K., a tak ju pochopom nenariadil roztĺcť. Neveril som, že niekto aspoň s minimálnou výbavou čítať text komentára sôch vo verejnom priestore by mohol zničiť kus ozaj živej - dodnes nedocenenej - histórie slovenského moderného umenia. Oddnes veriť musím. Pravda, akosi priochotne sme si zvykli na okaklam, keď sochu - respektíve výtvarné dielo podané v ľubovoľnom médiu - považujeme za východiskový bod uvažovania o verejnom priestore.
Poďme po poriadku. Verejný priestor zadefinovala - pamäť. Už spomínaný Starobinski úchvatne opísal, ako slávnosť na počesť prvého výročia Francúzskej revolúcie s príležitostnou dekoráciou celkom bez rozpakov chcela zanechať večnú stopu. Totiž chcela sa stať všeobecne prijatým - medzníkom. Pre nás z toho vyplýva aj takéto poznanie: v novovekých dejinách moc vždy v prvom rade siahne po službách architekta. Je to on, kto má v oku moci uzrieť a pochopiť - raz na večné časy a nikdy inak, raz od volieb do volieb - veľkosť jej moci. Architekt teda zodpovedá moci za taký verejný priestor, ktorý aj v čase všedných dní bude sedieť ako uliaty pre „hovoriacu“ architektúru a „hovoriace“ sochy. O čom inom by si šemotili, ak nie o „večných princípoch“, pravda, z princípu dočasných. Samozrejme, že by sme sa dostali oveľa bližšie k problémovým koreňom (aj) súčasného diskurzu, keby sa spolu s menami autorov tzv. monumentálok boli zviditeľňovali aj mená architektov. Navyše, ak sa nedá zabudnúť na socialistické móresy, riadenie osudu plus honorárovú účasť za spolupáchateľstvo vo formáte „podstavca pod figúrou“.
Vôbec sa veru nedá spoliehať na to, že čas transcenduje všetko dočasné. Jankovičov Čas je toho ozaj mnohovravným svedkom. Negramotne prečítaný text komentára tejto monumentálnej plastiky svedčí o babrákoch v najrôznejších odborných komisiách rovnako aj v uličných výboroch obyčajných ľudkov, tak či onak zodpovedajúcich sa - aktuálnej - moci. Dvadsaťdva rokov chaosenia doslova ohlúplo v autorskom zákone, v investičnej stratégii mediciovcov na slovenský spôsob a v zbohatlíckych móresoch rôznych zberateľov vo formáte „filatelistov - amatérov". Napriek tomu, pamäť sa len nerada a len nasilu konkretizuje v paškviloch, akými sa preslávil socialistický realizmus, hoci zlatisté lány gýču sú ozaj nedozierne.
Inštitucionálne posväteným rozmlátením plastiky Jozefa Jankoviča Čas sa stalo ozaj čosi strašné. Mali by sme to zoberať ako výzvu. Povedzme si, že sa skončil čas bezzubého morfondírovania. Začnime trebárs otázkou, dokedy budeme ako pštrosy ignorovať militantnú komunistickú symboliku na priečelí Policajného prezídia. (V .týždni už Peter Zajac upozornil na jej ukotvenie v ľavicovom extrémizme.) Môžeme pokračovať pýtaním sa, dokedy si v sídelnom meste budeme SNP pripomínať pod bronzovými opachami, ktoré istý J. K. oňahdy osadil za zvukov Internacionály, a tak ukázal holú riť odborným komisiám, komunistickým reformátorom a ozajstným obyčajným ľuďom?
Bolo by veľmi potrebné, aby sa ospalému diskurzu dostalo novej konfigurácie. Keď sa tak nestane, ešte nadlho sa nestratia možno aj hlúpejšie vyjadrenia, akými Ťa obšťastnil výrok oponenta: „Verejnosť nie je hlúpa, rozozná dobré dielo v dobrom priestore.“ On tomu verí dnes, tak ako veril dlhé roky ľudu, ktorý v podobe pracujúcich más - prinajmenšom vo februári, v máji (dvakrát) a v októbri - zaplnil námestia a rozčervenil ich symbolmi mierovej nenávisti.
Mňa osobne málo trápi, že zásobáreň najrôznejších expertov je zamorená podobnými oponentmi. Štve ma akurát ich nemalý výskyt v edukačnom procese, kde kontaminujú o čosi romantickejších adeptov poznávania, ktorí sa až tak neženú za hradbu vlády peňazí. Socialistické vyplazovanie jazyka proti kapitalizmu sa síce nenosí, ale platnosť národnej karty sme si tu predĺžili ad absurdum. Asi zbytočne, lebo odzvonilo vari všetkému, čo doteraz tvorilo tmel kultúr, ale v Tatránii stále je smädu habadej aj po zozname sôch rôznych postáv i po zozname členov schvaľujúcich komisií. Prečo len nevieme rozdýchať, že tá dlhá neprítomnosť T. G. Masaryka a M. R. Štefánika vo verejnom priestore ich nezbavila ani pamäti, ani autority u príslušníkov dvoch národov? Ale v hlúpych rozpakoch sa chystáme rýchlo zabudnúť na demolačné svinstvo, o ktorom si tu píšeme. To už akú autoritu pociťujeme voči moci peňazí? Pamäť zla je predsa nehorázne hlúpa reklama kšeftu.
Ďuro Sabina Jankovičová a Juraj Mojžiš sú kunsthistorici.
v pondelok 21. marca 2011 sa uskutočnila v Artfore diskusia na tému Socha vo verejnom priestore. Diskusiu inicioval Bratislavský okrášľovací spolok (ďalej BOS). Združenie rozbehlo projekt znovuosadenia sochy Márie Terézie na Námestí Ľ. Štúra. Hotový je model podľa zachovaných dobových fotografií sochy Márie Terézie od Jána Fadrusza z roku 1897. Sochu zničili v roku 1921 českí legionári, ktorí reagovali na monarchistické nálady v Budapešti. BOS zastupoval historik Marek Mačuha, ktorý predstavil projekt spolku. Historik obhajuje prešporský lokálpatriotizmus a odvoláva sa na význam tereziánskej doby pre Bratislavu. Hlavným argumentom je, že socha tam už bola a bola zbytočne zničená. Okrem týchto dôvodov sa z publika ozval ďalší člen spolku, ktorý uviedol, že socha je pekná,a preto ju tam chcú umiestniť. Nejasná zostala otázka pozadia a finančného zabezpečenia projektu. BOS uvádza, že má vyše 60 členov a podporu nemenovaných podnikateľských kruhov.
Do diskusie boli oficiálne pozvaní kunsthistorici Robert Gregor, Bohunka Koklesová a sochár Roman Hrčka. Z publika aktívne vystupoval Jozef Jankovič a niektorí ďalší zástupcovia odbornej verejnosti. Zástupcovia tejto časti publika sa zhodli na viacerých protiargumentoch, ktoré upozorňovali na slabiny projektu. Z argumentov a krokov BOS možno vycítiť nepochopenie komplikovaného zázemia celej otázky. Ich hlavným dôvodom je, že: „socha tam už bola a socha je pekná“. Na Námestí Ľ. Šúra bola aj socha M. R. Štefánika a v súčasnosti je tam súsošie Štúrovci od Tibora Bártfaya. Tento oportunistický sochár všetkých režimov súhlasí s premiestnením súsošia na Námestie slobody.
Celá aktivita BOS sa dotýka komplikovaných otázok: Čo je socha vo verejnom priestore? K akým osobnostiam sa hlásime a chceme im stavať pomníky? Ktoré historické vrstvy mesta chceme obnovovať? Akým spôsobom chceme k obnove pristupovať – rekonštrukcia, manipulácia, romantická koncepcia? Ako zaobchádzame so sochárskymi dielami vo verejnom priestore? Presúvame ich s jasným zámerom, alebo len tam, kde je práve voľné miesto? Máme koncepciu umiestňovania sôch vo verejnom priestore? Čo je umenie? Čo je kópia, replika, falzifikát a čo privlastnenie si umeleckého diela a manipulácia s ním? Čo je pekné? Aké posolstvá majú sochy, predovšetkým zobrazujúce pomníky? Sú nám jasné skryté posolstvá našich činov? Vieme vnímať súvislosti v čase a priestore, alebo konáme svojvoľne a bez rešpektu? .milá Sabina,
keby sme sa tak mohli poprechádzať po verejnom priestore rímskeho Fóra a možno tam aj verejne prehovoriť, verím, že polovica otázok by Ti ani nenapadla, a z ostatných by Ťa zaujímalo akurát: čo je umenie? Prešli by sme sa od Capitolu k okrúhlemu Chrámu bohyne Vesty, v ktorom síce nebola jej socha, ale na jej poctu tam stále horel posvätný oheň. Cestu by nám lemovali desiatky sôch na reliéfmi popísaných podstavcoch, ktoré výrazne strážili tú najdôležitejšiu vyvýšeninu – rastru čiže tribúnu. Zrejme od vekov bola vo verejnom priestore tým najdôležitejším miestom, odkiaľ rečníci prehovárali k zástupom. Na ňom malo byť vecou verejnou aj ono „skryté posolstvo“ sôch. Dnešným slovníkom veci verejné označujú „ministerskú kultúru“ politických manipulácií, ktoré sa ani letmo nedotýkajú pravdy udalostí a už vôbec nie sú ich mýtickou projekciou. (Termín „ministerská kultúra“ preberám z denníka riaditeľa Picassovho múzea Jeana Claira, kde spomína, ako v roku úmrtia Cartiera-Bressona minister kultúry o tom nič nevedel a na slávnostnom zhromaždení k Novému roku vyzval 2 000 prítomných, aby za jeho nešťastne zahynutou sekretárkou na luxusnej dovolenke zachovali minútu ticha. Rovnakou kultúrou zapácha záujem šéfa slovenského parlamentu, ktorý sa zašiel odborne skompetentniť na výstavu generalissima normalizácie Jána Kulicha, a potom kultúrne odobril jeho hradné „smerovanie“.)
Jednoducho neviem o žiadnej dobrej koncepcii umiestňovania sôch vo verejnom priestore, tobôž nie o dobrej komisii alebo o vkusnom objednávateľovi, akejsi plastovej obdoby moderného slovenského mediciovca z Vysokých Tatier či bratislavskej Eurovey. Teda neviem si ich predstaviť bez rozhodujúcej účasti skrášľovacích manipulácií alebo bez romantickej koncepcie, ktorá je sama osebe manipuláciou. Napriek tomu nemám nič proti sochám vo verejnom priestore. Lenže všetky z nich sa po určitom čase ocitnú v sémantickom. Zbytočne sa dovolávame ich funkcie zastupovať pamäť, keď ju klišé popiera. Pretože vzťah umelca a moci charakterizuje záujem moci o kultúru a nezáujem o umelca. Nedávno som v inej súvislosti napísal práve toto: Kultúru moc potrebuje, čiže potrebuje pracovníka kultúry, ktorý vie zaujať objektívne postavenie v rezorte kultúrneho sveta. Nepotrebuje umelca, ktorého dielo má transcendovať svet. Čiže svet nechce spotrebovať ako tovar, ale chce ho vyložiť. Vyložiť svet znamená svetu porozumieť, preto sa pýtam, či moc môže mať záujem na tom, aby niekto „nekontrolovateľne“ svetu porozumel a ešte si ho aj po svojom vyložil?
Ďuro .ahoj Juraj,
vidím, že si realista. Aj ja som vo svojej doktorandskej práci napísala, že verejný priestor patrí tým, čo práve vládnu. Oponent práce bol zhrozený mojím názorom a okamžite ho preškrtol s poznámkou: verejný priestor patrí všetkým. To je idealistická viera, ale v skutočnosti to neplatí. Do verejného priestoru majú možnosť zasiahnuť (sochami) naozaj len tí, ktorých idey sú práve v popredí a akceptované väčšinou spoločnosti, prípadne aj neakceptované, ale presadzované násilím. Sochy do verejného priestoru umiestňujú tí, ktorí majú práve v danom momente politický alebo ekonomický vplyv, čo vidíme aj dnes na námestiach celého Slovenska. Zvláštnou kategóriou sú sochy, ktoré spodobujú aktuálne politické ikony (Lenin, Stalin, Gottwald, Masaryk, Mária Terézia atď.). Tieto sochy na piedestál stavajú vtedy, keď sa spoločnosť ku konkrétnym osobám hlási a často zosobňujú isté zriadenie, systém. Preto sa pri zmene systému búrajú, lebo sú skutočnými ikonami, symbolmi a padajú spolu so zmeneným režimom.
Toto obrazoborectvo je prirodzené, aj keď v istých prípadoch nie chvályhodné, ale ak sa spoločnosť chce posunúť ďalej, dištancovať sa od režimov, ktoré už odmieta, odsunie aj ich symboly (kosáky, kladivá, Stalina, Gottwalda, Máriu Teréziu či Štefánika). Je preto potrebné si uvedomovať, aké posolstvá sa spájajú s konkrétnymi sochami a čo hovorí konkrétna socha o vzťahu spoločnosti ku konkrétnym ideám. Niektoré spoločenstvá majú jasno v tom, aké sochy čiže aké idey uprednostňujú, len na Slovensku to nie je celkom jasné, pretože k väčšine osobností existujú absolútne rozporuplné postoje. (Pre Most Apollo bol navrhovaný názov Most M. R. Štefánika, ale ani tam neprišlo k zhode.) To je hlavný dôvod, prečo sú sochy na Slovensku premiestňované bez koncepcie, náhodne, naozaj len podľa toho, ako a kam ich nejaká skupinka pretlačí. Popri tom presunú prebytočné sochy na iné miesto, ale bez uvažovania nad symbolikou týchto neustálych presunov. Tie presuny v skutočnosti hovoria o značnom chaose hodnotového systému spoločnosti. Pri presunoch diel na nové miesto prichádza často k znehodnoteniu. Kvalitné dielo vo verejnom priestore je vytvorené pre konkrétny priestor.
Okrem obrazoborectva v dôsledku zmien režimov na Slovensku vo verejnom priestore decimuje počet diel aj obrazoborectvo v dôsledku nevnímania umeleckého diela ako takého. Od konca 50. rokov boli vo verejných budovách umiestňované výtvarné diela ako pevná súčasť architektúry. Nachádzali sa v interiéri alebo exteriéri budovy, maľby na fasáde, sochy v blízkom okolí architektúry. Od roku 1965 bol dokonca prijatý zákon, ktorý pevne určoval pravidlá tohto procesu a financovanie týchto diel priamo z rozpočtu stavby. Týmto spôsobom sa vo verejných budovách (od vládnych budov po JRD) ocitli diela od rôznych výtvarníkov, samozrejme, rôznej kvality. Do architektúry tvorili dokonca aj výtvarníci, ktorí v rokoch normalizácie mali zákaz vystavovania čiže autori v slovenskom umení dnes pokladaní za reprezentantov kvality. Posledných 20 rokov sa budovy privatizujú, menia majiteľov, búrajú a rekonštruujú. Spolu s nimi sú v tomto procese aj výtvarné diela, neraz umelecky hodnotné a z toho dôvodu v súčasnosti aj finančne zaujímavé. Napriek tomu sú často „rekonštrukciou“ zničené a tým nenávratne stratené. Vznikne tým finančná škoda samotnému majiteľovi, ktorý si toho ani nie je vedomý, ale v prípade hodnotných diel aj nenávratná strata pre kultúru. Najaktuálnejšie tento osud postihol sochu Jozefa Jankoviča z roku 1963, dielo štrukturálnej abstrakcie čiže najprogresívnejšieho výtvarného prejavu na Slovensku v tej dobe. Plastika z betónu, vtedy taktiež najsúčasnejšieho materiálu, teda predstavovala pre slovenské dejiny umenia dôležitý hmotný artefakt. Bola umiestnená na verejnom priestranstve pred strednou odbornou školu v Ružinove, ale spolu s pozemkom a budovou sa ocitla v súkromných rukách a zbúrali ju pre výstavbu predajne obchodného reťazca. Socha mohla byť presunutá na iné verejné priestranstvo, alebo do zbierky ktorejkoľvek štátnej galérie či zberateľa, a nie je pochýb, že by bol z ich strany o ňu značný záujem. Autorský zákon umožňuje majiteľovi dielo aj zničiť, takže zákon porušený nebol. Ide teda skôr o profesionálnu, etickú a osobnú morálnu zodpovednosť architektky podpísanej pod projektom novej výstavby, pretože je jasné, že majiteľ nadnárodného reťazca sa po zakúpenom pozemku neprechádzal.
Diela moderného a súčasného umenia na Slovensku zastihli nepripraveného diváka, a preto sú nepochopené, z toho dôvodu ničené. Keď som to uviedla vo svojej práci, oponent reagoval: „Verejnosť nie je hlúpa, rozozná dobré dielo v dobrom priestore.“ Zrejme sa zasa raz mýlil.
Sabina .milá Sabina,
zamatová revolučná situácia novembra 1989 sa istý čas vôbec nezrkadlila v udalostiach hodných zaznamenia dejinami umenia. Na tom fakte majú určite menší podiel udalosti res politica ako napríklad „ponovembrové formy“ výtvarného umenia. Jednoducho povedané, tie aktuálne boli sformované už v predchádzajúcich dvoch desaťročiach s ozaj legitímnym prihlásením sa k dedičstvu šiestej dekády. Revolúcie neobjavujú a ani si nevymýšľajú novú umeleckú reč, tobôž nie po trapasoch s mŕtvym koncom ruskej revolučnej avantgardy. Napokon, skvele to pomenoval švajčiarsky historik Jean Starobinski: „Umenie je nepochybne spôsobilejšie vyjadrovať stavy civilizácie ako okamihy prudkých zlomov.“ Napriek tomu nielen lenivé, ale aj tie horúčkovité chvíle histórie môžeme čítať ako text komentára, ktorý umelecké diela priložili k udalostiam. Lenže prečítanie textu si vyžaduje základnú gramotnosť alebo aspoň gramotného sekretára, prípadne poradcu onej „ministerskej kultúry“. Verejnosť predsa netlieska každej samozrejmosti. Netlieskala, keď jej spred očí odpratávali zemegebuľu s ušami vodcu svetového proletariátu plnú leninských perverzít. Niekto sa šťastne usmieval, niekto si pomyslel, len aby sa sem už nikdy nezagúľala - a basta.
Zložitejšie to je, keď na jar roku 2011 v Bratislave rozmlátili prvý sochársky objekt z betónu, ináč sochu Jozefa Jankoviča takmer spred polstoročia. Prečo? Pretože sa stalo čosi strašné. Váhu hrôzy však môže zmerať len ten, kto je schopný prečítať text komentára k tejto štyri krát osemmetrovej soche. Prečítať text komentára znamená byť gramotným. Gramotný zrejme vie, že umenie sa vyjadruje symbolickým jazykom. Jazykom Jankovičovej sochy s názvom Čas na samom začiatku „60“ prehovoril čas - v sovietskych pašalíkoch - undergroundového abstraktného umenia, ktoré komunistická moc označovala ako vlajkovú loď imperializmu.
V rokoch prvého ideologického rozmrazovania sa Tvojmu otcovi podaril ozaj husársky kúsok a voľne podľa tej sochy zrealizoval monumentálnu plastiku pred Učňovskou školou na bratislavských Ostredkoch. Dokonca v sídelnom meste po rokoch husákovskej normalizácie zostala Jankovičova stopa po ešte väčšom husárskom kúsku, pretože jeho Čas ušiel bdelému zraku autora leninskej gebule, všemajstra J. K., a tak ju pochopom nenariadil roztĺcť. Neveril som, že niekto aspoň s minimálnou výbavou čítať text komentára sôch vo verejnom priestore by mohol zničiť kus ozaj živej - dodnes nedocenenej - histórie slovenského moderného umenia. Oddnes veriť musím. Pravda, akosi priochotne sme si zvykli na okaklam, keď sochu - respektíve výtvarné dielo podané v ľubovoľnom médiu - považujeme za východiskový bod uvažovania o verejnom priestore.
Poďme po poriadku. Verejný priestor zadefinovala - pamäť. Už spomínaný Starobinski úchvatne opísal, ako slávnosť na počesť prvého výročia Francúzskej revolúcie s príležitostnou dekoráciou celkom bez rozpakov chcela zanechať večnú stopu. Totiž chcela sa stať všeobecne prijatým - medzníkom. Pre nás z toho vyplýva aj takéto poznanie: v novovekých dejinách moc vždy v prvom rade siahne po službách architekta. Je to on, kto má v oku moci uzrieť a pochopiť - raz na večné časy a nikdy inak, raz od volieb do volieb - veľkosť jej moci. Architekt teda zodpovedá moci za taký verejný priestor, ktorý aj v čase všedných dní bude sedieť ako uliaty pre „hovoriacu“ architektúru a „hovoriace“ sochy. O čom inom by si šemotili, ak nie o „večných princípoch“, pravda, z princípu dočasných. Samozrejme, že by sme sa dostali oveľa bližšie k problémovým koreňom (aj) súčasného diskurzu, keby sa spolu s menami autorov tzv. monumentálok boli zviditeľňovali aj mená architektov. Navyše, ak sa nedá zabudnúť na socialistické móresy, riadenie osudu plus honorárovú účasť za spolupáchateľstvo vo formáte „podstavca pod figúrou“.
Vôbec sa veru nedá spoliehať na to, že čas transcenduje všetko dočasné. Jankovičov Čas je toho ozaj mnohovravným svedkom. Negramotne prečítaný text komentára tejto monumentálnej plastiky svedčí o babrákoch v najrôznejších odborných komisiách rovnako aj v uličných výboroch obyčajných ľudkov, tak či onak zodpovedajúcich sa - aktuálnej - moci. Dvadsaťdva rokov chaosenia doslova ohlúplo v autorskom zákone, v investičnej stratégii mediciovcov na slovenský spôsob a v zbohatlíckych móresoch rôznych zberateľov vo formáte „filatelistov - amatérov". Napriek tomu, pamäť sa len nerada a len nasilu konkretizuje v paškviloch, akými sa preslávil socialistický realizmus, hoci zlatisté lány gýču sú ozaj nedozierne.
Inštitucionálne posväteným rozmlátením plastiky Jozefa Jankoviča Čas sa stalo ozaj čosi strašné. Mali by sme to zoberať ako výzvu. Povedzme si, že sa skončil čas bezzubého morfondírovania. Začnime trebárs otázkou, dokedy budeme ako pštrosy ignorovať militantnú komunistickú symboliku na priečelí Policajného prezídia. (V .týždni už Peter Zajac upozornil na jej ukotvenie v ľavicovom extrémizme.) Môžeme pokračovať pýtaním sa, dokedy si v sídelnom meste budeme SNP pripomínať pod bronzovými opachami, ktoré istý J. K. oňahdy osadil za zvukov Internacionály, a tak ukázal holú riť odborným komisiám, komunistickým reformátorom a ozajstným obyčajným ľuďom?
Bolo by veľmi potrebné, aby sa ospalému diskurzu dostalo novej konfigurácie. Keď sa tak nestane, ešte nadlho sa nestratia možno aj hlúpejšie vyjadrenia, akými Ťa obšťastnil výrok oponenta: „Verejnosť nie je hlúpa, rozozná dobré dielo v dobrom priestore.“ On tomu verí dnes, tak ako veril dlhé roky ľudu, ktorý v podobe pracujúcich más - prinajmenšom vo februári, v máji (dvakrát) a v októbri - zaplnil námestia a rozčervenil ich symbolmi mierovej nenávisti.
Mňa osobne málo trápi, že zásobáreň najrôznejších expertov je zamorená podobnými oponentmi. Štve ma akurát ich nemalý výskyt v edukačnom procese, kde kontaminujú o čosi romantickejších adeptov poznávania, ktorí sa až tak neženú za hradbu vlády peňazí. Socialistické vyplazovanie jazyka proti kapitalizmu sa síce nenosí, ale platnosť národnej karty sme si tu predĺžili ad absurdum. Asi zbytočne, lebo odzvonilo vari všetkému, čo doteraz tvorilo tmel kultúr, ale v Tatránii stále je smädu habadej aj po zozname sôch rôznych postáv i po zozname členov schvaľujúcich komisií. Prečo len nevieme rozdýchať, že tá dlhá neprítomnosť T. G. Masaryka a M. R. Štefánika vo verejnom priestore ich nezbavila ani pamäti, ani autority u príslušníkov dvoch národov? Ale v hlúpych rozpakoch sa chystáme rýchlo zabudnúť na demolačné svinstvo, o ktorom si tu píšeme. To už akú autoritu pociťujeme voči moci peňazí? Pamäť zla je predsa nehorázne hlúpa reklama kšeftu.
Ďuro Sabina Jankovičová a Juraj Mojžiš sú kunsthistorici.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.