Nad emóciami vyhrali obsesie

Krása, napríklad v umení, má i napriek estetickým kánonom aj svoju subjektívnu stránku. Snaha o jej objektivizáciu môže vyústiť v tápanie, nepochopenie či ignoranciu. Hraničné situácie sú pre človeka prínosné. Aj to sú niektoré z premís inscenácie hry Moisésa Kaufmana 33 variácií, ktorá mala v apríli slovenskú premiéru v bratislavskom Divadle Aréna – len tri a pol roka po svojom prvom uvedení v USA.
Sebecká a fixovaná na výskum – i taká je umierajúca muzikologička Dr. Brandtová, posadnutá Beethovenovými klavírnymi variáciami na „priemerný“ valčík skladateľa Antona Diabelliho. V stave vedeckej excitácie je schopná nielen zabudnúť na svoju chorobu, ale aj na potreby svojej dcéry. Pochopiť, prečo sa Beethoven nechal inšpirovať priemernou skladbou, je pre ňu prvoradé. Dcéra tak nachádza oporu v náručí matkinho ošetrovateľa. Kým sa od nej naplno neodpúta alebo z jej strany nedostane kladnú spätnú väzbu, jeho lásku si vychutnať nedokáže. Paralelnou dejovou líniou k vzťahu matky a dcéry sú udalosti spred 200 rokov – faktograficko-fiktívny príbeh vzniku Beethovenovho cyklu variácií.
Dielo Moisésa Kaufmana je formálne originálne, ale zároveň trochu prekombinované a predvídateľné. Jeho ideovú kostru tvoria paralely medzi životom Beethovena a vedkyne. Obaja boli posadnutí prácou, poznačení priebehom choroby (hluchota, resp. amyotrofická laterálna skleróza), bojovali s priemernosťou, opájali sa genialitou... Hra 33 variácií miestami pôsobí ako stroj. Charakterizuje ju rýchle striedanie obrazov, schematická paralelnosť dejov, snaha rafinovane prepojiť rôzne motívy a povedať čo najviac. Dôsledkom je potom istá povrchnosť, ktorá môže občas navodiť aj emocionálny odstup. Tento princíp podporili i prednáškové predslovy hlavnej hrdinky o hudbe.
Hoci jednotlivé postavy hry nie sú písané ako plnokrvné dramatické party a konflikty medzi nimi sa niekedy prirýchlo harmonizujú, herci, ale najmä herečky Emília Vášaryová a Zuzana Fialová, vyabstrahovali zo skíc svojich hrdiniek kus autenticity. Zaujímavú vedľajšiu kreáciu vytvorila Eva Matejková ako archivárka. Ľudskosť v prejave herečky poukázala na hlboké nenaplnenie postavy, ktorá našla zmysel života v obetovaní sa pre druhých. Eugen Libezňuk ako Beethoven bol patrične excentrický, ale v kontexte ostatných výkonov kládol prílišný dôraz na vonkajší efekt. Ľuboš Kostelný ako ošetrovateľ hral civilne, Peter Šimun v úlohe Diabelliho a Martin Hronský ako Beethovenov pobočník bez problémov naplnili oklieštený rozmer svojich postáv.
Impozantne pôsobila skeletová scéna Hansa Hoffera, ktorá napĺňala parametre trupu lietadla, ktorým muzikologička cestovala do Bonnu, počítačového tomografu, ktorý ju diagnostikoval, tunela spájajúceho minulosť s prítomnosťou či notovej partitúry. Jej dve pretínajúce sa móla boli križovatkou osudov, príbehov i dejín. Vo svojej metafyzickej abstraktnosti evokovala balans medzi normálnosťou a šialenstvom, genialitou a priemernosťou, životom a smrťou. Celé dianie sprevádzal klavirista Vladislav Šarišský, ktorého réžia umiestnila do otvoru pre orchester. Tu sídlil aj divadelný mikrosvet geniálneho majstra topiaceho sa v notových lajstroch a v zúfalstve vlastnej hluchoty.
Úskalia zaujímavého, ale schematického textu si uvedomovali režisér Martin Čičvák, dramaturg Martin Kubran aj dramaturgička Divadla Aréna Zuzana Šajgalíková. Skôr komorný príbeh preto poňali v objemnejšom štýle, zaútočili ním na vnemy. Ako lyrický kontrapunkt tak pôsobila predzáverečná videoprojekcia, ktorá symbolizovala posun postáv k uzmiereniu a k harmónii. Inscenácia 33 variácií je audiovizuálne pôsobivá, rytmicky zvládnutá skladačka, ktorá však pre skratkovitosť textu nemusí zanechať očakávanú emocionálnu stopu. Autor je divadelný recenzent.