„Cesta existuje, i když není vidět. Jediný průchod, to je cesta," píše Jan Balabán, sledujúc Emila a jeho manželku Jenovéfu, kráčajúcich na vrchol skalnatej krétskej hory. Chodníky sa už stratili medzi kameňmi a vyschnutými kríkmi, ani stopy tých, čo išli pred nimi, už nevidieť. A predsa! „Je to zvláštní, říkal si Emil, jak člověk z těch vlastně žádných stop přece jen pozná, kudy šli ti před ním."
Takto – po chodníkoch a stopách, ktoré nemožno vidieť, iba cítiť – kráčajú Balabánovi hrdinovia medzi ostrými skaliskami. Kráčajú a hoci si miestami aj zúfajú a chvíľami sa im zdá, že už stratili všetky sily, mieria presne k cieľu.
Pomerne útly román Zeptej se táty písal Jan Balabán počas posledných troch rokov svojho života. V decembri 2009 ho odovzdal redaktorovi a priateľovi Petrovi Hruškovi a v prvých štyroch mesiacoch roku 2010 v ňom robil menšie zmeny. Čistý rukopis už autor nevidel. Zomrel 23. apríla 2010. Kniha vyšla v máji.
Hans, Emil a Kateřina sa vyrovnávajú so smrťou otca. „Vyrovnávajú" je zvláštne slovo – ako keby nás smrť blízkeho človeka „pokrivila", ako keby pokrútila priame cesty a zahmlila jasné výhľady. Traja (autobiografickými črtami autora obdarení) súrodenci hľadajú cestu v labyrinte, ktorý pred nimi otcova smrť nastražila. Idú hlboko, až k samému dnu ľudskej existencie, tvárou v tvár sa stavajú k tým najťažším otázkam. K tým, ktorým sa za „normálnych" okolností vyhýbame, pretože v nich tušíme vlastnú bezradnosť. Sú to otázky existenciálne (o zmysle existencie plynúcej ku koncu), duchovné (o Bohu, ktorého je také ťažké uchopiť a pritom pred jeho milosťou nemožno – našťastie – uniknúť), ako aj otázky, prichádzajúce z otcovej minulosti prežitej za komunizmu (Do akej miery bolo možné ustupovať? Kde sa končil priestor pre akceptovateľné kompromisy?).
Kniha je jedným „prelievavým rozprávaním" (tak to nazývajú českí literárni kritici), čo znamená, že jednotlivé príbehy prirodzene prenikajú jeden do druhého a druhý do tretieho, pričom sa často mení rytmus, rozprávači a uhly pohľadu. Balabán je majster neprezdobených viet s obrovským metaforickým potenciálom. Psí útulok pod železničnou traťou, ktorým sa román začína a končí je taký skutočný, aký len môže byť. A pritom: čo naše životy ilustruje výstižnejšie?
Hans, Emila a Katarína kráčajú svojimi cestami priamo a poctivo. Tak ako Jan Balabán. Neuspokojí sa s všeobecne prijímanou priemernosťou a povrchnosťou. Jeho cesta je ťažká a nekompromisná. Krása, o ktorej píše „musí zraňovať, protrhnout vrstvu lhostejnosti." Pravda, ktorú hľadá je „zjistitelná za cenu smrti." Pozná ju len mŕtvy otec, pozná ju už aj Jan Balabán a nám neostáva nič iné, len sa ho stále a znovu pýtať.
„Na to nelze být připraven, to musíš vzít, že je to tvoje cesta, i kdyby to měl být tvůj pád, i kdyby to měla být smrt."
To je Balabánova cesta. Je to cesta k pravde a nádeji. A k smrti, samozrejme. Jan Balabán: Zeptej se táty, Host, 2010.
Takto – po chodníkoch a stopách, ktoré nemožno vidieť, iba cítiť – kráčajú Balabánovi hrdinovia medzi ostrými skaliskami. Kráčajú a hoci si miestami aj zúfajú a chvíľami sa im zdá, že už stratili všetky sily, mieria presne k cieľu.
Pomerne útly román Zeptej se táty písal Jan Balabán počas posledných troch rokov svojho života. V decembri 2009 ho odovzdal redaktorovi a priateľovi Petrovi Hruškovi a v prvých štyroch mesiacoch roku 2010 v ňom robil menšie zmeny. Čistý rukopis už autor nevidel. Zomrel 23. apríla 2010. Kniha vyšla v máji.
Hans, Emil a Kateřina sa vyrovnávajú so smrťou otca. „Vyrovnávajú" je zvláštne slovo – ako keby nás smrť blízkeho človeka „pokrivila", ako keby pokrútila priame cesty a zahmlila jasné výhľady. Traja (autobiografickými črtami autora obdarení) súrodenci hľadajú cestu v labyrinte, ktorý pred nimi otcova smrť nastražila. Idú hlboko, až k samému dnu ľudskej existencie, tvárou v tvár sa stavajú k tým najťažším otázkam. K tým, ktorým sa za „normálnych" okolností vyhýbame, pretože v nich tušíme vlastnú bezradnosť. Sú to otázky existenciálne (o zmysle existencie plynúcej ku koncu), duchovné (o Bohu, ktorého je také ťažké uchopiť a pritom pred jeho milosťou nemožno – našťastie – uniknúť), ako aj otázky, prichádzajúce z otcovej minulosti prežitej za komunizmu (Do akej miery bolo možné ustupovať? Kde sa končil priestor pre akceptovateľné kompromisy?).
Kniha je jedným „prelievavým rozprávaním" (tak to nazývajú českí literárni kritici), čo znamená, že jednotlivé príbehy prirodzene prenikajú jeden do druhého a druhý do tretieho, pričom sa často mení rytmus, rozprávači a uhly pohľadu. Balabán je majster neprezdobených viet s obrovským metaforickým potenciálom. Psí útulok pod železničnou traťou, ktorým sa román začína a končí je taký skutočný, aký len môže byť. A pritom: čo naše životy ilustruje výstižnejšie?
Hans, Emila a Katarína kráčajú svojimi cestami priamo a poctivo. Tak ako Jan Balabán. Neuspokojí sa s všeobecne prijímanou priemernosťou a povrchnosťou. Jeho cesta je ťažká a nekompromisná. Krása, o ktorej píše „musí zraňovať, protrhnout vrstvu lhostejnosti." Pravda, ktorú hľadá je „zjistitelná za cenu smrti." Pozná ju len mŕtvy otec, pozná ju už aj Jan Balabán a nám neostáva nič iné, len sa ho stále a znovu pýtať.
„Na to nelze být připraven, to musíš vzít, že je to tvoje cesta, i kdyby to měl být tvůj pád, i kdyby to měla být smrt."
To je Balabánova cesta. Je to cesta k pravde a nádeji. A k smrti, samozrejme. Jan Balabán: Zeptej se táty, Host, 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.