.loď sa spolu s ďalšími ôsmimi plavidlami snažila prelomiť oprávnenú izraelskú námornú blokádu pásma Gazy. Výsledkom bolo deväť mŕtvych "aktivistov", čím sa siedmim z nich splnilo želanie zomrieť ako šahídi (kult mučeníctva v islame). Na prvé výročie týchto udalostí sa pripravuje ďalšia, oveľa rozsiahlejšia flotila lodí, ktorá by mala byť podporená lietadlami a pozemným konvojom. Hlavným organizátorom je aj v tomto prípade turecká charitatívna organizácia IHH „Medzinárodná humanitárna nadácia“. Napriek tomu, že organizácia na svojej internetovej stránke uvádza rozsiahly zoznam humanitárnych aktivít, tak prakticky od svojho založenia v roku 1992 je podozrivá z napojenia na globálny džihádizmus a medzinárodný terorizmus, ako aj z finančnej a logistickej podpory radikálneho hnutia Hamas. A aké sú dôkazy? .mudžahedíni z Bosny
Prvým pôsobiskom IHH bola Bosna, kde v tom čase prebiehala občianska vojna. Bosnianska Štátna bezpečnostná služba vo svojej správe z roku 1995 uviedla, že poprední členovia IHH Hakan Bogoclu a Osman Atalay boli členmi 7. moslimskej brigády, respektíve mudžahedínmi. V súčasnosti Bogoclu pôsobí v Bosne ako vplyvná náboženská postava a Atalay je členom predstavenstva IHH. Mesiac pred plavbou flotily sa spolu s manželkou súčasného tureckého premiéra Erdogana zúčastnil slávnostného otvorenia Istanbulského centra pre kultúru a vzdelanie v Sarajeve. Okrem toho bol aj na palube jednej z flotilových lodí, avšak podľa vlastných slov už ako "mierový aktivista".
Počas bosnianskej vojny spadala IHH pod kontrolu NATO, ktoré vo svojej správe z roku 1996 poznamenalo, že teroristické organizácie využívajú mimovládne organizácie (aj IHH) na podporu svojej činnosti a operatívne plánovanie. V tom istom roku CIA vo svojom dokumente o islamských charitách na Balkáne tvrdila, že IHH má napojenie na extrémistické skupiny v Iráne a Alžírsku.
IHH sa neskôr objavila v rôznych výročných správach zaoberajúcich sa terorizmom, najmä kvôli poskytovaniu úkrytu, falošných dokladov, zbraní a peňazí teroristom, ktorí cestovali do bojových zón v Afganistane, Bosne, Čečensku. Napríklad Bahukutumbi Raman, indický expert na juhoázijský terorizmus, hovorí, že z Bosny posielali moslimských mužov do výcvikových táborov teroristickej organizácie Laškar-e-Tajjába a IHH im zabezpečovala falošné cestovné doklady. .napojenie na al-Káidu
Turecké úrady začali vlastné vyšetrovanie IHH už na začiatku decembra roku 1997 a odhalili, že poprední členovia IHH nakupovali automatické zbrane od rôznych regionálnych islamistických militantných skupín. V hlavnej kancelárii IHH v Istanbule sa našli zbrane, výbušniny, inštrukcie na výrobu nástražných výbušných zariadení a džihádistickú vlajku. Po analýze nájdených dokumentov vyšlo najavo, že niektorí členovia sa chystali zapojiť, prípadne sa už zapojili, do konfliktov v Bosne, Afganistane a Čečensku.
Podľa francúzskeho sudcu Jean-Louisa Bruguiereho záznamy telefonátov z kancelárie IHH v Istanbule ukázali, že odtiaľ boli v roku 1995 vykonané telefónne rozhovory s radikálnym imámom milánskej mešity, Egypťanom Anwarom Šabanom, ktorý mal vybudované pevné vzťahy s al-Káidou. Šaban bol podľa talianskej spravodajskej služby v pravidelnom kontakte najmä s Ajmánom al-Zawáhirim. Okrem toho zriadil 15 km od Milána výcvikový tábor pre bojovníkov smerujúcich na Balkán. Milánska mešita bola dlhý čas hlavnou stanicou al-Káidy v Európe a hlavnou logistickou základňou pre skupinu, ktorá stála za teroristickým útokom na WTC v New Yorku v roku 1993.
Ďalej bolo z kancelárie IHH v Istanbule vedených niekoľko telefónnych hovorov s alžírskymi radikálnymi islamistami aktívnymi po celej Európe. Odhalené boli aj dva telefónne hovory Abdulovi Kadirovi Mukhtarimu. Ten bol v kontakte s montrealskou teroristickou bunkou, známou ako sieť Fateha Kamela, a francúzskym Roubaixským gangom. Gang tvorili militantní moslimovia (väčšinou išlo o Francúzov, ktorí konvertovali na islam), ktorí sa zapojili do konfliktu v Bosne a plánovali teroristický útok na stanice parížskeho metra. Práve počas francúzskeho vyšetrovania tohto gangu sudca Bruguiere zistil, že pre IHH pracovali niektorí členovia siete Fateha Kamela.
Na súdnom pojednávaní s Ahmedom Ressamom (vodcom montrealskej bunky al-Káidy, ktorá na 31. decembra 1999 plánovala teroristický útok na letisko v Los Angeles) boli zaznamenané dôkazy, ktoré potvrdzujú väzby medzi IHH a al-Káidou. Ako expertného znalca bol na súd prizvaný aj sudca Bruguiere, ktorý potvrdil, že IHH hrala dôležitú logistickú úlohu pri organizovaní celej operácie. Okrem toho dodal, že IHH je síce humanitárnou organizáciou, ale takisto je aj úkrytom pre mudžahedínov, ktorých nielen verbovala, ale aj posielala do rôznych vojnových zón. Navyše, krytie teroristov ako zamestnancov IHH bolo až príliš systematické a rozsiahle na to, aby o tom organizácia nevedela. V súčasnosti už IHH nemá také intenzívne väzby na globálny džihádizmus, ako tomu bolo v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia. .iHH a Hamas
IHH dlhodobo udržiava dobré vzťahy s Hamasom, ktorému pomáha s financovaním a logistikou jeho teroristickej činnosti. Podľa článku uverejneného v srbskom denníku Banja Luka Glas Srpske, sú finančné prostriedky vyzbierané v bosnianskych mešitách posielané práve Hamasu. Väčšinu finančných operácií vykonáva prostredníctvom saudskej organizácie Jednota dobra (JD). Táto nadácia bola v Izraeli v roku 2002 a v USA v roku 2008 postavená mimo zákona pretože zastrešuje islamské charity, ktoré financujú Hamas a egyptské Moslimské bratstvo. Predsedom JD je šejch Júsuf al-Karadáwí, známy najmä svojimi fatwami schvaľujúcimi samovražedné útoky v Izraeli.
Okrem pásma Gazy, kde má IHH silnú základňu, sa organizácia snažila preniknúť aj na Západný breh. Ale vojenskou operáciou (Ochranný štít) izraelskej armády v roku 2002 boli tieto aktivity zmarené. O ďalšie založenie pobočky IHH sa novembri 2009 pokúšal aj jej aktivista Izzat Šanin, ktorý však opäť neuspel.
Za pozornosť ďalej stojí aj fakt, že vodcovia a poprední členovia Hamasu a IHH udržujú medzi sebou významné politické vzťahy a pravidelne sa stretávajú. Počas posledných štyroch rokov sa stretávali najmä v Turecku, Sýrii a v Gaze. Svoj vzťah vôbec neskrývajú, práve naopak, využívajú ho na mediálnu propagandu. Napríklad IHH sponzorovala oslavu martýrstva jedného z popredných členov Hamasu Mohammeda Sajíma Sejama. .mieroví aktivisti?
V máji 2010 bola najväčšou a dlho pripravovanou kampaňou IHH flotila lodí, známa aj ako Peace Gaza Flotila. Izraelské ozbrojené sily však identifikovali takmer 50 pasažierov, ktorí mohli mať napojenia na globálne džihadistické a teroristické skupiny. Napríklad aktivista IHH, Erdinç Tekir, ktorý sa v roku 1996 aktívne zúčastnil na teroristickom útoku na ruský trajekt Avrasya v Čiernom mori.
To však nebolo prvýkrát, čo sa IHH spolu s inými organizáciami (Free Gaza Movement, Viva Palestina) pokúsila prelomiť blokádu Gazy. Na prelome rokov 2009 a 2010 bol totiž po súši vypravený medzinárodný konvoj Lifeline 3, ktorý bol koordinovaný organizáciou Viva Palestina. Tá je vedená bývalým členom dolnej komory britského parlamentu Georgeom Gallowayom. Ani tento konvoj do cieľa nedorazil, pretože aktivisti nerešpektovali rozhodnutie egyptských úradov a prišlo k násilnej konfrontácii medzi nimi a egyptskými bezpečnostnými silami. .čo na to Turecko?
Najmä z uvedeného je (ne)prekvapujúci súčasný postoj Turecka, ako člena NATO, k tejto islamistickej organizácii. Kým ešte v roku 1999 IHH v Turecku považovali za „fundamentalistickú organizáciu", ktorá prevádzkuje „tajné bankové účty", tak od zmeny vlády v roku 2003 je tureckými politickými elitami a najmä premiérom Erdoganom sponzorovaná a chránená. Niektorí príslušníci IHH (Zeyid Aslan) sú členmi parlamentu za vládnu Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP), prípadne len jej členmi. IHH dostala od premiéra Erdogana politický a morálny súhlas na plavbu flotily do Gazy. Loď Mavi Marmara, na ktorej sa odohral spomínaný násilný incident, predala IHH práve turecká vláda za 800 000 USD.
Do značnej miery je to odraz súčasnej zahraničnopolitickej orientácie Turecka, ktorého premiér sa snaží „otvoriť politický úrad pre Taliban v Istanbule", prípadne „vidí v Iráne a prezidentovi Ahmadínedžádovi priateľa". Obe krajiny budujú medzi sebou historicky najlepšie vzťahy, zatiaľ čo tie izraelsko-turecké sú na tom úplne opačne. Príkladom môže byť slovná roztržka medzi izraelským prezidentom Šimonom Peresom a Erdoganom na Svetovom obchodnom fóre v Davose v januári 2009, krátko po ktorej sa v Istanbule konala konferencia, na ktorej sa zišlo viac ako 200 radikálnych klerikov a duchovných z celého arabského sveta (ale aj z Dánska či Veľkej Británie). Prítomné boli aj rôzne mimovládne organizácie (nechýbala ani IHH), aby vyjadrili podporu Hamasu a jeden rečník za druhým volali po džiháde proti štátu Izrael. Účastníci pre Hamas okrem finančnej pomoci prisľúbili aj zbrane a zahraničných bojovníkov.
Vo februári 2011 zavítala delegácia IHH do Iránu na oslavu výročia víťazstva islamskej revolúcie s „túžbou a odhodlaním vybudovať Stredný východ bez Izraela a Ameriky a posilniť náš záväzok pokračovať na ceste šahídov z Mavi Marmara." Teherán vyjadril IHH podporu v organizovaní druhej flotily do Gazy. Generálny riaditeľ IHH a islamista Fehmi Bülent Yildirim sa o chystanej akcii vyjadril, že „my sa nebojíme zomrieť ako šahídi" a budeme pokračovať, „až kým nedokončíme našu cestu do mešity al-Aksá" v Jeruzaleme, čo možno považovať za úmysel použiť silu a násilie.
Niektoré štáty sa z uvedených dôvodov snažili postaviť IHH mimo zákon. V Izraeli sa tak stalo v roku 2008. Nemecko tiež zakázalo IHH, kvôli transferu 8,3 milióna USD pre Hamas. Podobnú snahu vyvíjajú aj niektorí talianski poslanci žiadajúci, aby sa IHH dostala na zoznam teroristických organizácii podľa EÚ. V USA podpísalo 87 senátorov výzvu, aby IHH figurovala na ich zozname teroristických hnutí. Preto postoj tureckej vlády podlamuje a oslabuje medzinárodné spoločenstvo v boji proti organizáciám financujúcim terorizmus. Veď napokon dôkazy, že IHH pomáhala s pašovaním zbraní a bojovníkov do vojnových oblastí, našla práve turecká polícia, a preto je veľmi otázne, kam súčasné Turecko smeruje. Autor je študentom politológie a bezpečnostných a strategických štúdií na Masarykovej univerzite v Brne.
Prvým pôsobiskom IHH bola Bosna, kde v tom čase prebiehala občianska vojna. Bosnianska Štátna bezpečnostná služba vo svojej správe z roku 1995 uviedla, že poprední členovia IHH Hakan Bogoclu a Osman Atalay boli členmi 7. moslimskej brigády, respektíve mudžahedínmi. V súčasnosti Bogoclu pôsobí v Bosne ako vplyvná náboženská postava a Atalay je členom predstavenstva IHH. Mesiac pred plavbou flotily sa spolu s manželkou súčasného tureckého premiéra Erdogana zúčastnil slávnostného otvorenia Istanbulského centra pre kultúru a vzdelanie v Sarajeve. Okrem toho bol aj na palube jednej z flotilových lodí, avšak podľa vlastných slov už ako "mierový aktivista".
Počas bosnianskej vojny spadala IHH pod kontrolu NATO, ktoré vo svojej správe z roku 1996 poznamenalo, že teroristické organizácie využívajú mimovládne organizácie (aj IHH) na podporu svojej činnosti a operatívne plánovanie. V tom istom roku CIA vo svojom dokumente o islamských charitách na Balkáne tvrdila, že IHH má napojenie na extrémistické skupiny v Iráne a Alžírsku.
IHH sa neskôr objavila v rôznych výročných správach zaoberajúcich sa terorizmom, najmä kvôli poskytovaniu úkrytu, falošných dokladov, zbraní a peňazí teroristom, ktorí cestovali do bojových zón v Afganistane, Bosne, Čečensku. Napríklad Bahukutumbi Raman, indický expert na juhoázijský terorizmus, hovorí, že z Bosny posielali moslimských mužov do výcvikových táborov teroristickej organizácie Laškar-e-Tajjába a IHH im zabezpečovala falošné cestovné doklady. .napojenie na al-Káidu
Turecké úrady začali vlastné vyšetrovanie IHH už na začiatku decembra roku 1997 a odhalili, že poprední členovia IHH nakupovali automatické zbrane od rôznych regionálnych islamistických militantných skupín. V hlavnej kancelárii IHH v Istanbule sa našli zbrane, výbušniny, inštrukcie na výrobu nástražných výbušných zariadení a džihádistickú vlajku. Po analýze nájdených dokumentov vyšlo najavo, že niektorí členovia sa chystali zapojiť, prípadne sa už zapojili, do konfliktov v Bosne, Afganistane a Čečensku.
Podľa francúzskeho sudcu Jean-Louisa Bruguiereho záznamy telefonátov z kancelárie IHH v Istanbule ukázali, že odtiaľ boli v roku 1995 vykonané telefónne rozhovory s radikálnym imámom milánskej mešity, Egypťanom Anwarom Šabanom, ktorý mal vybudované pevné vzťahy s al-Káidou. Šaban bol podľa talianskej spravodajskej služby v pravidelnom kontakte najmä s Ajmánom al-Zawáhirim. Okrem toho zriadil 15 km od Milána výcvikový tábor pre bojovníkov smerujúcich na Balkán. Milánska mešita bola dlhý čas hlavnou stanicou al-Káidy v Európe a hlavnou logistickou základňou pre skupinu, ktorá stála za teroristickým útokom na WTC v New Yorku v roku 1993.
Ďalej bolo z kancelárie IHH v Istanbule vedených niekoľko telefónnych hovorov s alžírskymi radikálnymi islamistami aktívnymi po celej Európe. Odhalené boli aj dva telefónne hovory Abdulovi Kadirovi Mukhtarimu. Ten bol v kontakte s montrealskou teroristickou bunkou, známou ako sieť Fateha Kamela, a francúzskym Roubaixským gangom. Gang tvorili militantní moslimovia (väčšinou išlo o Francúzov, ktorí konvertovali na islam), ktorí sa zapojili do konfliktu v Bosne a plánovali teroristický útok na stanice parížskeho metra. Práve počas francúzskeho vyšetrovania tohto gangu sudca Bruguiere zistil, že pre IHH pracovali niektorí členovia siete Fateha Kamela.
Na súdnom pojednávaní s Ahmedom Ressamom (vodcom montrealskej bunky al-Káidy, ktorá na 31. decembra 1999 plánovala teroristický útok na letisko v Los Angeles) boli zaznamenané dôkazy, ktoré potvrdzujú väzby medzi IHH a al-Káidou. Ako expertného znalca bol na súd prizvaný aj sudca Bruguiere, ktorý potvrdil, že IHH hrala dôležitú logistickú úlohu pri organizovaní celej operácie. Okrem toho dodal, že IHH je síce humanitárnou organizáciou, ale takisto je aj úkrytom pre mudžahedínov, ktorých nielen verbovala, ale aj posielala do rôznych vojnových zón. Navyše, krytie teroristov ako zamestnancov IHH bolo až príliš systematické a rozsiahle na to, aby o tom organizácia nevedela. V súčasnosti už IHH nemá také intenzívne väzby na globálny džihádizmus, ako tomu bolo v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia. .iHH a Hamas
IHH dlhodobo udržiava dobré vzťahy s Hamasom, ktorému pomáha s financovaním a logistikou jeho teroristickej činnosti. Podľa článku uverejneného v srbskom denníku Banja Luka Glas Srpske, sú finančné prostriedky vyzbierané v bosnianskych mešitách posielané práve Hamasu. Väčšinu finančných operácií vykonáva prostredníctvom saudskej organizácie Jednota dobra (JD). Táto nadácia bola v Izraeli v roku 2002 a v USA v roku 2008 postavená mimo zákona pretože zastrešuje islamské charity, ktoré financujú Hamas a egyptské Moslimské bratstvo. Predsedom JD je šejch Júsuf al-Karadáwí, známy najmä svojimi fatwami schvaľujúcimi samovražedné útoky v Izraeli.
Okrem pásma Gazy, kde má IHH silnú základňu, sa organizácia snažila preniknúť aj na Západný breh. Ale vojenskou operáciou (Ochranný štít) izraelskej armády v roku 2002 boli tieto aktivity zmarené. O ďalšie založenie pobočky IHH sa novembri 2009 pokúšal aj jej aktivista Izzat Šanin, ktorý však opäť neuspel.
Za pozornosť ďalej stojí aj fakt, že vodcovia a poprední členovia Hamasu a IHH udržujú medzi sebou významné politické vzťahy a pravidelne sa stretávajú. Počas posledných štyroch rokov sa stretávali najmä v Turecku, Sýrii a v Gaze. Svoj vzťah vôbec neskrývajú, práve naopak, využívajú ho na mediálnu propagandu. Napríklad IHH sponzorovala oslavu martýrstva jedného z popredných členov Hamasu Mohammeda Sajíma Sejama. .mieroví aktivisti?
V máji 2010 bola najväčšou a dlho pripravovanou kampaňou IHH flotila lodí, známa aj ako Peace Gaza Flotila. Izraelské ozbrojené sily však identifikovali takmer 50 pasažierov, ktorí mohli mať napojenia na globálne džihadistické a teroristické skupiny. Napríklad aktivista IHH, Erdinç Tekir, ktorý sa v roku 1996 aktívne zúčastnil na teroristickom útoku na ruský trajekt Avrasya v Čiernom mori.
To však nebolo prvýkrát, čo sa IHH spolu s inými organizáciami (Free Gaza Movement, Viva Palestina) pokúsila prelomiť blokádu Gazy. Na prelome rokov 2009 a 2010 bol totiž po súši vypravený medzinárodný konvoj Lifeline 3, ktorý bol koordinovaný organizáciou Viva Palestina. Tá je vedená bývalým členom dolnej komory britského parlamentu Georgeom Gallowayom. Ani tento konvoj do cieľa nedorazil, pretože aktivisti nerešpektovali rozhodnutie egyptských úradov a prišlo k násilnej konfrontácii medzi nimi a egyptskými bezpečnostnými silami. .čo na to Turecko?
Najmä z uvedeného je (ne)prekvapujúci súčasný postoj Turecka, ako člena NATO, k tejto islamistickej organizácii. Kým ešte v roku 1999 IHH v Turecku považovali za „fundamentalistickú organizáciu", ktorá prevádzkuje „tajné bankové účty", tak od zmeny vlády v roku 2003 je tureckými politickými elitami a najmä premiérom Erdoganom sponzorovaná a chránená. Niektorí príslušníci IHH (Zeyid Aslan) sú členmi parlamentu za vládnu Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP), prípadne len jej členmi. IHH dostala od premiéra Erdogana politický a morálny súhlas na plavbu flotily do Gazy. Loď Mavi Marmara, na ktorej sa odohral spomínaný násilný incident, predala IHH práve turecká vláda za 800 000 USD.
Do značnej miery je to odraz súčasnej zahraničnopolitickej orientácie Turecka, ktorého premiér sa snaží „otvoriť politický úrad pre Taliban v Istanbule", prípadne „vidí v Iráne a prezidentovi Ahmadínedžádovi priateľa". Obe krajiny budujú medzi sebou historicky najlepšie vzťahy, zatiaľ čo tie izraelsko-turecké sú na tom úplne opačne. Príkladom môže byť slovná roztržka medzi izraelským prezidentom Šimonom Peresom a Erdoganom na Svetovom obchodnom fóre v Davose v januári 2009, krátko po ktorej sa v Istanbule konala konferencia, na ktorej sa zišlo viac ako 200 radikálnych klerikov a duchovných z celého arabského sveta (ale aj z Dánska či Veľkej Británie). Prítomné boli aj rôzne mimovládne organizácie (nechýbala ani IHH), aby vyjadrili podporu Hamasu a jeden rečník za druhým volali po džiháde proti štátu Izrael. Účastníci pre Hamas okrem finančnej pomoci prisľúbili aj zbrane a zahraničných bojovníkov.
Vo februári 2011 zavítala delegácia IHH do Iránu na oslavu výročia víťazstva islamskej revolúcie s „túžbou a odhodlaním vybudovať Stredný východ bez Izraela a Ameriky a posilniť náš záväzok pokračovať na ceste šahídov z Mavi Marmara." Teherán vyjadril IHH podporu v organizovaní druhej flotily do Gazy. Generálny riaditeľ IHH a islamista Fehmi Bülent Yildirim sa o chystanej akcii vyjadril, že „my sa nebojíme zomrieť ako šahídi" a budeme pokračovať, „až kým nedokončíme našu cestu do mešity al-Aksá" v Jeruzaleme, čo možno považovať za úmysel použiť silu a násilie.
Niektoré štáty sa z uvedených dôvodov snažili postaviť IHH mimo zákon. V Izraeli sa tak stalo v roku 2008. Nemecko tiež zakázalo IHH, kvôli transferu 8,3 milióna USD pre Hamas. Podobnú snahu vyvíjajú aj niektorí talianski poslanci žiadajúci, aby sa IHH dostala na zoznam teroristických organizácii podľa EÚ. V USA podpísalo 87 senátorov výzvu, aby IHH figurovala na ich zozname teroristických hnutí. Preto postoj tureckej vlády podlamuje a oslabuje medzinárodné spoločenstvo v boji proti organizáciám financujúcim terorizmus. Veď napokon dôkazy, že IHH pomáhala s pašovaním zbraní a bojovníkov do vojnových oblastí, našla práve turecká polícia, a preto je veľmi otázne, kam súčasné Turecko smeruje. Autor je študentom politológie a bezpečnostných a strategických štúdií na Masarykovej univerzite v Brne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.