Ide zrejme o najväčšiu udalosť Obamovej administratívy týkajúcu sa národnej bezpečnosti a jej riadenia. Generál David Petraeus je veliteľ amerických vojsk v Afganistane, architekt operácie navýšenia vojsk v Iraku a ťahúň, ktorý menil ochotu a pripravenosť armády adaptovať sa na dlhotrvajúce a neregulárne vojny. Petraeus sa nestane náčelníkom vojsk, ale namiesto toho prijal ponuku viesť CIA. Ako to elegantne vystihol Arthur Herman, je to ako vytiahnuť južanského generála Ulyssesa S. Granta z Richmondu a dať mu riadiť Pinkertonovu detektívnu agentúru. .viac než generál
Petraeus nie je iba najúspešnejším poľným veliteľom od 11. septembra 2001, ale predovšetkým symbolom inovatívneho vojenského velenia. A ako ukazuje útok na Líbyu, rola Spojených štátov amerických pri budovaní pokojného a trvalého poriadku v oblasti Blízkeho východu je úlohou, ktorej sa budeme musieť naďalej venovať. Nikto z pravdepodobných alternatív na najvyšší armádny post, či už generál námorníctva James „kôň“ Cartwright (ktorý si už so sebou nevyhnutne ponesie nálepku Obamov najobľúbenejší generál, ktorú mu dal Bob Woodward) alebo hlavný admirál vojsk NATO James Stavridis, nemá ani požadované skúsenosti, ani kredit. Vystrčenie Petraeusa do CIA nevysvetľuje, prečo sa niekomu, s kým sa spája úspech vo vojne, nedostane ocenenia a úlohy, aby pretvoril armádu Spojených štátov na novú inštitúciu.
Americká armáda je vo veľkom napätí, ktoré bude trvať aj najbližšie roky. Na Blízkom východe budú pokračovať krízy aj vojny, pričom naša vojenská rovnováha voči Číne bude naďalej erodovať. Irán veľmi pravdepodobne získa jadrové zariadenie a Biely dom s Kongresom sú vlások od súťaže, kto začne šetriť na armádnych rozpočtoch. Obamova administratíva osekala svoje obranné plány o 800 miliárd dolárov a je nejasné, či republikáni v Kongrese budú túto líniu držať, alebo sa rozhodnú sekať ešte hlbšie. Udržať dostatočnú silu armády a morálku medzi vojakmi bude počas najbližších rokov herkulovskou úlohou. Osobitne, ak sa za čoraz menej peňazí bude žiadať čoraz viac úloh. .generáli a politika
Opomenúť pritom Petraeusa nebude dobré ani pre Leona Panettu, nového ministra obrany, ktorý nahradí Roberta Gatesa. Gates mal šťastie, že mal nielen Petraeusa, ale aj generála Raymonda Odierna v Iraku a Stanleyho McChrystala v Afganistane. Tento luxus mu umožnil prepustiť niekoľko vysokých dôstojníkov len preto, že nemali požadovanú úroveň. Minister Gates mal tiež šťastie, že bol dedičom prezidenta Busha, čo mu spolu so stabilnými a úspešnými generálmi dávalo priestor a voľnosť pri riadení Pentagónu. Jeho nástupca Penetta bude celkom isto od začiatku čeliť otázke: Prečo nie Petraeus?
To všetko bude oslabovať prezidenta a celú administratívu. Zdá sa, že Biely dom našiel príliš šikovné, ale polovičné riešenie „problému Petraeus“, ktorý sami spôsobili. Reč je, samozrejme, o prehypotetizovaných obavách o politických ambíciách generála Petraeusa (že bude kandidovať na úrad prezidenta za Republikánsku stranu, pozn. red.) Sebavedomejší veliteľ vojska by Petraeusa poveril úlohou vykonať a vysvetliť všetky škrty, ktoré stoja pred armádou. Práca generála v tajnej službe ho pritom stále udržuje v hre.
A napokon, presunutie generála v aktívnej službe do politickej funkcie zahmlieva čiaru medzi tým, čo by malo byť civilnou zodpovednosťou a čo vojenskou profesionalitou. Prezidenti mladších generácií čoraz častejšie využívajú služby dôstojníkov vo funkciách v tajnej službe alebo poradcov pre národnú bezpečnosť. Hoci ide nepochybne o dôkaz intelektuálneho, politického či morálneho úpadku na civilnej strane, je to nebezpečné aj pre tých, čo slúžia v uniforme. Len veľmi zriedka totiž títo nasledovníci Georgea Marshalla dokážu obstáť v týchto funkciách tak ako on. Aby som to zjednodušil, boj a taktika sú úlohou pre profesionálnych vojakov. Vojna a stratégia sú úlohou politikov. Autor je riaditeľ Centra pre bezpečnostné štúdie na American Enterprise Institute vo Washingtone.
Petraeus nie je iba najúspešnejším poľným veliteľom od 11. septembra 2001, ale predovšetkým symbolom inovatívneho vojenského velenia. A ako ukazuje útok na Líbyu, rola Spojených štátov amerických pri budovaní pokojného a trvalého poriadku v oblasti Blízkeho východu je úlohou, ktorej sa budeme musieť naďalej venovať. Nikto z pravdepodobných alternatív na najvyšší armádny post, či už generál námorníctva James „kôň“ Cartwright (ktorý si už so sebou nevyhnutne ponesie nálepku Obamov najobľúbenejší generál, ktorú mu dal Bob Woodward) alebo hlavný admirál vojsk NATO James Stavridis, nemá ani požadované skúsenosti, ani kredit. Vystrčenie Petraeusa do CIA nevysvetľuje, prečo sa niekomu, s kým sa spája úspech vo vojne, nedostane ocenenia a úlohy, aby pretvoril armádu Spojených štátov na novú inštitúciu.
Americká armáda je vo veľkom napätí, ktoré bude trvať aj najbližšie roky. Na Blízkom východe budú pokračovať krízy aj vojny, pričom naša vojenská rovnováha voči Číne bude naďalej erodovať. Irán veľmi pravdepodobne získa jadrové zariadenie a Biely dom s Kongresom sú vlások od súťaže, kto začne šetriť na armádnych rozpočtoch. Obamova administratíva osekala svoje obranné plány o 800 miliárd dolárov a je nejasné, či republikáni v Kongrese budú túto líniu držať, alebo sa rozhodnú sekať ešte hlbšie. Udržať dostatočnú silu armády a morálku medzi vojakmi bude počas najbližších rokov herkulovskou úlohou. Osobitne, ak sa za čoraz menej peňazí bude žiadať čoraz viac úloh. .generáli a politika
Opomenúť pritom Petraeusa nebude dobré ani pre Leona Panettu, nového ministra obrany, ktorý nahradí Roberta Gatesa. Gates mal šťastie, že mal nielen Petraeusa, ale aj generála Raymonda Odierna v Iraku a Stanleyho McChrystala v Afganistane. Tento luxus mu umožnil prepustiť niekoľko vysokých dôstojníkov len preto, že nemali požadovanú úroveň. Minister Gates mal tiež šťastie, že bol dedičom prezidenta Busha, čo mu spolu so stabilnými a úspešnými generálmi dávalo priestor a voľnosť pri riadení Pentagónu. Jeho nástupca Penetta bude celkom isto od začiatku čeliť otázke: Prečo nie Petraeus?
To všetko bude oslabovať prezidenta a celú administratívu. Zdá sa, že Biely dom našiel príliš šikovné, ale polovičné riešenie „problému Petraeus“, ktorý sami spôsobili. Reč je, samozrejme, o prehypotetizovaných obavách o politických ambíciách generála Petraeusa (že bude kandidovať na úrad prezidenta za Republikánsku stranu, pozn. red.) Sebavedomejší veliteľ vojska by Petraeusa poveril úlohou vykonať a vysvetliť všetky škrty, ktoré stoja pred armádou. Práca generála v tajnej službe ho pritom stále udržuje v hre.
A napokon, presunutie generála v aktívnej službe do politickej funkcie zahmlieva čiaru medzi tým, čo by malo byť civilnou zodpovednosťou a čo vojenskou profesionalitou. Prezidenti mladších generácií čoraz častejšie využívajú služby dôstojníkov vo funkciách v tajnej službe alebo poradcov pre národnú bezpečnosť. Hoci ide nepochybne o dôkaz intelektuálneho, politického či morálneho úpadku na civilnej strane, je to nebezpečné aj pre tých, čo slúžia v uniforme. Len veľmi zriedka totiž títo nasledovníci Georgea Marshalla dokážu obstáť v týchto funkciách tak ako on. Aby som to zjednodušil, boj a taktika sú úlohou pre profesionálnych vojakov. Vojna a stratégia sú úlohou politikov. Autor je riaditeľ Centra pre bezpečnostné štúdie na American Enterprise Institute vo Washingtone.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.