.tri recenzie

Kniha Arnaldur Indridason: Jezero Moba, 2007
V edícii Severská krimi českého vydavateľstva Moba sa nedá veľmi pomýliť. Zhruba raz za dva mesiace sa do kníhkupectiev dostane islandský, nórsky, dánsky, švédsky alebo fínsky detektívny príbeh. Všetky sú zo súčasnosti, všetky majú netriviálne zápletky a všetky sú pomerne dobre napísané. Tretinu z doteraz vydaných severských kriminálok (štyri z dvanástich) tvoria knihy islandského autora Arnaldura Indridasona. Oprávnene. Ide totiž o jedného z najvýraznejších detektívkarov súčasnosti. Jeho detektívom je Erlendur, introvertný mizantrop s totálne rozbitým osobným životom, ktorý sa potáca od jednej depresie k druhej. A zároveň rieši brutálne zločiny. Aktuálny prípad sa začína nálezom ľudskej kostry na dne jazera Kleifarvatn kúsok od Reykjavíku. Samovražda alebo nehoda? Asi nie. Kostlivec má v lebke podozrivú dieru a navyše je priviazaný k starej ruskej rádiostanici, aké počas studenej vojny súdruhovia používali na odpočúvanie telefonátov z blízkej americkej vojenskej základne. Erlendur s kolegami otvárajú prípad vraždy, ktorá sa udiala niekedy koncom šesťdesiatych rokov. Spoznávame životné príbehy hlúpučkých, ale odhodlaných islandských mladíkov, ktorí chceli zo svojej krásnej krajiny vytvoriť komunistickú republiku. Išli študovať do Lipska a tam spoznali marxizmus v praxi... Ich vznešený cieľ sa im dosiahnuť nepodarilo. Našťastie. Island bol a stále je slobodný. Bravúrne napísaná kniha bez zbytočných lyrických peripetií znesie aj nároky, ktoré sa zvyčajne kladú na „vysokú“ literatúru.
.jk

Kniha Eva Maliti-Fraňová: Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská Veda, 2007
Zora Jesenská (1909 –1972). Veľká, patrilo by sa povedať „legendárna“ prekladateľka. Keď v roku 1950 vyšiel jej preklad Šolochovovho Tichého Dona, strhla sa najprv literárna, no veľmi rýchlo priam politická polemika. Jesenská totiž na preklad kozáckeho dialektu použila spišské nárečie a slovo „chutor“ preložila ako „laz“. A to bol zjavný prejav buržoázneho nacionalizmu. Keď na jar roku 1969 vyšiel jej preklad Doktora Živaga, komunisti knihu stiahli z obchodov a nechali ju zošrotovať. Medzi týmito dvoma veľkými prekladmi sa odohrala ľudská aj umelecká dráma jednej významnej, dnes takmer zabudnutej osobnosti slovenskej literatúry. Kniha (tiež výbornej prekladateľky) Evy Maliti-Fraňovej je veľmi dôležitá. Okrem toho, že opisuje a podobne dokladá literárne zápasy Zory Jesenskej, vytvára aj mrazivý obraz doby, v ktorej museli prekladatelia a redaktori „dokazovať“, že Turgenev v Poľovníkových zápiskoch hľadá „naturalizovaného sovietskeho človeka“ a Dostojevského museli „ateizovať“. Zároveň je to kniha o láske k slovám, k jazyku: „Prekladateľ (svedomitý) je často najpozornejším čitateľom, lebo pri svojej práci musí skúsiť, ohmatať, ovoňať a ochutnať každé slovo originálu,“ napísala svojho času Jesenská. „Málokto z mladých ľudí tuší, že v tejto krajine raz žila a tvorila jedna výnimočná žena, ktorá mala svoj názor a myslela samostatne, bola originálna a nonkonformná, a asi preto rozporuplná,“ píše Eva Maliti-Fraňová, ktorej kniha ruší tabu, no našťastie nestavia pomník, ale kreslí realistický portrét.
.jk

Časopis Revue svetovej literatúry 2/2007
Keď už hovoríme o prekladateľkách a prekladateľoch, nemôžeme obísť Revue svetovej literatúry. Tento literárny almanach má už 43 rokov, no kríza stredného veku mu zďaleka nehrozí. Štyrikrát za rok vydáva Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry 160-stranovú brožúru, venovanú vždy literatúre z jednej jazykovej oblasti. Vždy – skutočne vždy – ide o objavné a vzrušujúce čítanie. Aktuálne číslo Revue je napríklad venované po portugalsky písanej literatúre, teda textom, ktorých autori žijú v Portugalsku, Brazílii, Angole či v Mozambiku. Básne Eugenia de Andrade, kresťanské alegórie Sophie de Mello Breyner Andresen, príjemný Vidiecky koncert Luiza Antonia de Assis Brasil, úsmevná pseudohistória Jo?a Ubalda Ribeiru, ostré brutalitky Rubéma Fonsecu, smutné angolské Príbehy z nášho predmestia od Josého Luandina Vieiru (aj ich mená znejú ako poézia)... Revue svetovej literatúry nám pod vedením šéfredaktorky Jarmily Samcovej koriguje súradnice: nie, nie sme centrom sveta, silná literatúra vzniká aj v Portugalsku či Mozambiku a Coelho nie je jediný, ba možno ani nie najlepší brazílsky spisovateľ. Revue svetovej literatúry je cestovnou kanceláriou, ktorá človeka za pár korún dopravuje do exotických častí sveta, pričom svojich klientov vodí na miesta, kde žijú skutoční ľudia svoje skutočné životy. Celé sa to pritom deje úplne nenápadne. Je to podobné, ako hudobná alternatíva – musíte si ju sami hľadať, no keď ju nájdete, viete, že patríte do „spolku vyvolených“, ktorí vidia, počujú, čítajú to, čo iní na vlastnú škodu prehliadli.
.jk