Ak by si si to chcel overiť, tak ti neostáva nič iné, len zostrojiť nový rebríček. Buď na základe faktov, alebo, to býva častejšie, na základe želaní. Lebo, aby som parafrázoval staré porekadlo, želanie je otcom rebríčka. Rebríčky bývajú na rôzne témy. Napríklad, koľko mužov si po ukončení súlože zapáli cigaretu, určené podľa svetadielov. Hoci zaujímavejšie by bolo zistiť, koľko notorických fajčiarov ukončí súlož, aby si mohlo zapáliť. Najčastejšie sú rebríčky najbohatších ľudí na svete, alebo aspoň v tej-ktorej krajine. Rebríčky najchudobnejších sa nezostavujú, lebo toľko miesta v novinách nie je. Ale najbohatších nie je zas tak veľa, takže sa to dá. Okrem toho bohatí zaujímajú každého, chudobní málokoho. Zober si takého Jánošíka. Tiež sa motal len okolo bohatých, lebo bohatým bral. To, či chudobným dával, už nie je také isté a ak, tak sa nevie, v akom množstve, lebo aj on si musel dačo nechať, inak by to zbíjanie stratilo zmysel. Veď sa aj dodnes pátra po jeho pokladoch. To, že zanechal veľké poklady, je možno legenda, ale tú legendu vymysleli chudobní, takže je jasné, že toho veľa od Jánošíka nedostali. Ale, aby som dokončil, čo som načal, voľakto mi povedal, že nedávno zostavili rebríček najťažších jazykov na svete. A že na prvom mieste sa umiestnila slovenčina. Kamarát, konečne sa na to prišlo! Keď som kedysi, a pravdaže aj dnes, počúval verejné vystúpenia ľudí z politickej sféry, vždy mi bolo jasné, že naučiť sa poriadne po slovensky nie je žiadna hračka. Aký je to vždy zápas so slovosledom, so skloňovaním, s časovaním, koncovkami a predovšetkým s dokončením vety, lebo u nás sa sloveso používa na začiatku vety, takže už vtedy musíš aspoň tušiť, čo chceš povedať. Emilio, slovenčina, to nie je med lízať, ako by povedala moja babka. Ahoj, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.