V bludnom kruhu

Ak volebný výsledok ohlasoval, že to čakanie bude kratšie, než sa spočiatku zdalo, tak dnes je jasné, že je už takmer o rok dlhšie,  než by byť muselo. Generálna oprava sporenia mala byť najvyššou koaličnou prioritou. A to pre straty,  ktoré časť sporiteľov utrpí s každým novým dňom na akciových trhoch. Dosahovať vyššie výnosy im bránia tzv. garancie, respektíve povinnosť správcov dorovnávať prípadné straty v polročných intervaloch. Tento kolosálny nezmysel – v absolútnom rozpore s dlhodobým investovaním, čo je princíp dôchodkového sporenia – vynašli Fico a spol. a viedol k tomu, že manažéri fondov sa logicky radšej zbavili všetkých rizikovejších aktív. A to práve v období, keď sa po šoku z „Lehmanov“  akciové indexy  zviechali a vydávali  opäť na rastovú krivku.
Koalícia, ktorej významná časť sa pod vznik sporenia podpísala, namiesto toho, aby ukázala sebavedomie a zavelila na návrat k pôvodnému projektu,  moce sa už pol roka v bludnom kruhu.  Stále sa napríklad uvažuje, či nechať Ficove garancie nedotknuté  a k nim len pridať nový akciový, negarantovaný fond.  Alebo všetky garancie združiť iba do jedného fondu, či rôzne variácie toho či onoho. Nad rámec celkom zásadnej otázky, akú asi hodnotu dôchodku tak o tridsať rokov garantuje dnes štát zo „svojho“ priebežného platenia, už táto nekonečná a prázdna debata ohrozuje riešenie ako také. Politická destabilizácia, do ktorej môže vyústiť (nová tajná) voľba prokurátora, totiž otvára aj scenár,  že neschvália nič a sporenie zostane na Ficov obraz. Teda aj so zavedením dobrovoľného vstupu absolventov, čo je terajší stav, ktorý de facto ruší celú reformu.  (Pretože, teoreticky, otvára  možnosť, že o päťdesiat rokov budú všetci v štátnom pilieri ako teraz.) Ak sa to stane, pôjde o neodpustiteľné zlyhanie.
Zavedenie garancií reformu nelikviduje. Urobí ju „iba“ vnútorne nezmyselnou, keďže v systéme „vylepšenom“ Ficom je sporiteľovi úplne jedno, či je v konzervatívnom, vyváženom, alebo rastovom fonde. Jedno je to aj správcom, keďže na manažovaní portfólií termínovaných vkladov, štátnych dlhopisov  a pokladničných poukážok sa nemôže pomýliť ani cvičený makak. Veľmi neprekvapuje, že okrem veľkého hráča, akým je Allianz, ktorý síce bez rizika inkasuje nízke poplatky, ale vo veľkom objeme, sa systém širokých garancií pozdáva i Ivete Radičovej.
To, čo však už prekvapiť dokáže, je vysvetlenie jej poradkyne Navrátilovej, že „súčasné garancie sú sociálnym právom a sociálne právo sa v princípe nesmie odoberať“. Viac ako pikantné je, že „odobratie sociálneho práva“ sa ako argument zjavuje v tej vláde, ktorá sa pripravuje na zavedenie odvodového bonusu.  Ten predsa nie je ničím iným, ako univerzálnou štátnou dávkou, ktorá by mala nahradiť desiatky existujúcich, zameraných na riešenie takej či onakej sociálnej situácie.  To, ako sa bude taký bonus, ktorý pripraví o adresné podpory státisíce poberateľov,  znášať s „neodoberaním sociálnych práv“, vedia zrejme iba Sulík s Navrátilovou. Pokiaľ to však v najužšom kruhu premiérky myslia naozaj vážne, na zachovanie garancií by si mali nájsť lepšie argumenty.