Najprv pár slov k miestu konania. Kultúrne centrum Dunaj je na štvrtom poschodí bývalého obchodného domu. Hoci je priestor ešte len v „demoprevádzke", už teraz je zjavné, že v Bratislave vznikol ďalší unikátny klub. A to nielen vďaka veľkej terase, z ktorej sa v noci naskytá pôsobivý výhľad na osvetlené dominanty mesta. Priestor klubu je rozdelený na niekoľko sál – okrem tej, v ktorej sa hrala hudba, je tu príjemný bar, v ktorom sa dá aj sedieť alebo polihovať a cez deň je prístupná aj tanečná sála, v ktorej možno v týchto dňoch vidieť košické fotografie Illy van Oijen. KC Dunaj s ambicióznym a pestrým programom (nájdete ho na www.kcdunaj.sk), príjemným prostredím, slušným barom a príjemným personálom je pre bratislavskú kultúrnu scénu veľký prínosom. Podobne Wilsonic – vo veľkej festivalovej, aj v menšej klubovej podobe.
Deviaty micro.Wilsonic priniesol počas dvoch nocí desať kapiel, dídžejov a producentov. Keďže je Wilsonic tradične prudko nočnou záležitosťou, nie je celkom v silách človeka, ktorý musí byť aj cez deň čulý, absolvovať ho od začiatku do konca. Preto som nevidel napríklad Foolka ani Hudsona Mohawka. To je, mimochodom, taká zaujímavosť Wilsonicu: ľudia naň prichádzajú ako na párty, vďaka čomu pofajčievajú na terase, debatujú v bare a len keď sa v sále deje niečo skutočne vzrušujúce, idú si to na chvíľu „čeknúť".
Štvrtkový večer sa začal koncertom dunajskostredského tria Gwerkova. Elektronické mašinky, gitara a spev. Číry zvuk, pokojné tempo, speváčka s hlasom chvíľami pripomínajúcim Lou Rhodes zo skupiny Lamb, striedma gitara. Každá skladba mala vrcholné okamžiky sugestívnej sily, chvíľami sa však – najmä v dlhších inštrumentálnych pasážach – kúzlo strácalo. Od gitaristky Zsuzsi som sa dozvedel, že sa kapela na pódiu vôbec nepočula, v dôsledku čoho mali problém s koncentráciou. Napriek tomu: Gwerkova je môj príjemný wilsonicovský objav a som veľmi rád, že si ich budeme môcť vypočuť aj v júli na trenčianskom letisku.
Wildbirds & Peacedrums je švédske duo speváčka-bubeník, na koncerte im vypomáhal ešte klávesista, hrajúci na starom otlčenom organe. Speváčka Mariam zaujala vizuálne aj hudobne. Jej hlas mal tú kvalitu, ktorá sa nedá naučiť a ťažko ju pomenovať. Ide o hĺbku, ktorá je skrytá za zvukmi a melódiami. Každá pieseň tej kapely sa začala „obyčajne", teda melodickou slohou a rytmickým refrénom, vzápätí sa však rozvíjala do divokej krásy. Chvíľami to znelo ako „weird folk", chvíľami ako nejaký čudný soul, chvíľami (vďaka Andreasovej tvrdšej rytmike) ako neskrotený rock. Iba škoda, že koncert sledovala len nejaká stovka ľudí.
O niečo viac ľudí pritiahol Alfred Weisberg-Roberts s výrazom Abrahama Lincolna po prehýrenej noci, známy ako Daedelus. Očakával som, že bude hrať niečo podobné bravúrne skomponovanej hudbe na jeho výbornom aktuálnom albume Bespoke. Daedelus však evidentne nie je ten typ dídžeja, ktorý púšťa iba to, či si doma uložil do laptopu. Alfred pritvrdil a priostril a nakladal nám poriadne. Polámané bíty, sample všeličoho možného. V najpokojnejších momentoch to bolo vzrušujúce, v najsilnejších extatické. Daedelus bol hviezdou micro.Wilsonicu.
Piatkovú noc v Dunaji otvoril vibrafonista a elektronický producent Dalibor Kocian alias Stroon. Stroon zo svojich mašiniek púšťal zaujímavú hudbu. Až takú, že by človek radšej v pokoji sedel a počúval. Aj tých pár skalných fanúšikov v prázdnej sále by si radšej posedelo.
Atmosféru do Dunaja priniesol až Delik a Bene, ktorí spolu s DJ-om Spankom a klávesistom Rolandom Kánikom (a v jednom kúsku aj so saxofonistom Mariánom Jaslovským) zahrali a zarapovali album Záblesky geniality, úlomky šialenstva, plus pár ďalších trackov. Spontánny Delik a sústredenejší Bene, Spankove bíty a Rolandove džezové kilá – hip-hop, ktorý je tvrdý, presný, vzrušujúci. A na živo oveľa viac, než na empétrojke.
Toľko z micro.Wilsonicu.
A ešte ten otáznik: napriek výbornému line-upu prišlo na dvojdňový klubový festival len niekoľko desiatok divákov. Prečo? Možno preto, lebo organizátori neospravedlniteľne podcenili propagáciu (Facebook nestačí, priatelia). A možno preto, lebo Bratislavčania sú leniví a ich láska k hudbe sa končí v slúchadlách ipodov. Tak ako to je? micro.Wilsonic, 28 – 29. apríl, Bratislave, KC Dunaj.
Deviaty micro.Wilsonic priniesol počas dvoch nocí desať kapiel, dídžejov a producentov. Keďže je Wilsonic tradične prudko nočnou záležitosťou, nie je celkom v silách človeka, ktorý musí byť aj cez deň čulý, absolvovať ho od začiatku do konca. Preto som nevidel napríklad Foolka ani Hudsona Mohawka. To je, mimochodom, taká zaujímavosť Wilsonicu: ľudia naň prichádzajú ako na párty, vďaka čomu pofajčievajú na terase, debatujú v bare a len keď sa v sále deje niečo skutočne vzrušujúce, idú si to na chvíľu „čeknúť".
Štvrtkový večer sa začal koncertom dunajskostredského tria Gwerkova. Elektronické mašinky, gitara a spev. Číry zvuk, pokojné tempo, speváčka s hlasom chvíľami pripomínajúcim Lou Rhodes zo skupiny Lamb, striedma gitara. Každá skladba mala vrcholné okamžiky sugestívnej sily, chvíľami sa však – najmä v dlhších inštrumentálnych pasážach – kúzlo strácalo. Od gitaristky Zsuzsi som sa dozvedel, že sa kapela na pódiu vôbec nepočula, v dôsledku čoho mali problém s koncentráciou. Napriek tomu: Gwerkova je môj príjemný wilsonicovský objav a som veľmi rád, že si ich budeme môcť vypočuť aj v júli na trenčianskom letisku.
Wildbirds & Peacedrums je švédske duo speváčka-bubeník, na koncerte im vypomáhal ešte klávesista, hrajúci na starom otlčenom organe. Speváčka Mariam zaujala vizuálne aj hudobne. Jej hlas mal tú kvalitu, ktorá sa nedá naučiť a ťažko ju pomenovať. Ide o hĺbku, ktorá je skrytá za zvukmi a melódiami. Každá pieseň tej kapely sa začala „obyčajne", teda melodickou slohou a rytmickým refrénom, vzápätí sa však rozvíjala do divokej krásy. Chvíľami to znelo ako „weird folk", chvíľami ako nejaký čudný soul, chvíľami (vďaka Andreasovej tvrdšej rytmike) ako neskrotený rock. Iba škoda, že koncert sledovala len nejaká stovka ľudí.
O niečo viac ľudí pritiahol Alfred Weisberg-Roberts s výrazom Abrahama Lincolna po prehýrenej noci, známy ako Daedelus. Očakával som, že bude hrať niečo podobné bravúrne skomponovanej hudbe na jeho výbornom aktuálnom albume Bespoke. Daedelus však evidentne nie je ten typ dídžeja, ktorý púšťa iba to, či si doma uložil do laptopu. Alfred pritvrdil a priostril a nakladal nám poriadne. Polámané bíty, sample všeličoho možného. V najpokojnejších momentoch to bolo vzrušujúce, v najsilnejších extatické. Daedelus bol hviezdou micro.Wilsonicu.
Piatkovú noc v Dunaji otvoril vibrafonista a elektronický producent Dalibor Kocian alias Stroon. Stroon zo svojich mašiniek púšťal zaujímavú hudbu. Až takú, že by človek radšej v pokoji sedel a počúval. Aj tých pár skalných fanúšikov v prázdnej sále by si radšej posedelo.
Atmosféru do Dunaja priniesol až Delik a Bene, ktorí spolu s DJ-om Spankom a klávesistom Rolandom Kánikom (a v jednom kúsku aj so saxofonistom Mariánom Jaslovským) zahrali a zarapovali album Záblesky geniality, úlomky šialenstva, plus pár ďalších trackov. Spontánny Delik a sústredenejší Bene, Spankove bíty a Rolandove džezové kilá – hip-hop, ktorý je tvrdý, presný, vzrušujúci. A na živo oveľa viac, než na empétrojke.
Toľko z micro.Wilsonicu.
A ešte ten otáznik: napriek výbornému line-upu prišlo na dvojdňový klubový festival len niekoľko desiatok divákov. Prečo? Možno preto, lebo organizátori neospravedlniteľne podcenili propagáciu (Facebook nestačí, priatelia). A možno preto, lebo Bratislavčania sú leniví a ich láska k hudbe sa končí v slúchadlách ipodov. Tak ako to je? micro.Wilsonic, 28 – 29. apríl, Bratislave, KC Dunaj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.