Kto bol záporák, vieme. Tušíme tiež, kto lavíruje v mefistofelovskej dileme medzi dobrom a zlom, aby sa v zlomovom momente priklonil na správnu stranu. Len dobro nám akosi uniká, lebo sme si už zvykli na onakvejšie príbehy. A hlavného problému sme sa ešte ani len nedotkli, bolo by to treba celé preobsadiť.
Záporáci bez šarmu sú vždy problémom. Fanaticky veria nejakej idei, snažia sa ju naplniť a pritom vôbec nie je jasné, či z toho majú radosť. Joker v Batmanovi, Ernst Stavro Blofeld z bondoviek, to sú záporáci, ku ktorým si vieme vytvoriť vzťah, pretože jedno je pri nich jasné. Keď už sa rozhodli žiť na temnej strane, chcú si to poriadne užiť. Anarchistickí hedonisti, v ktorých drieme bakchantský duch. Holdujú životu bez limitov a morálnych obmedzení a spriadajú veľkolepé vizionárske svetovládne plány. Nie kvôli spoločnému blahu, kvôli prísľubu raja či kvôli nejakej ešte abstraktnejšej idei, ktorá ich presahuje, ale preto, že sa im chce. A potom, keď príde ich čas, prosia o milosť, zaliečajú sa, navrhujú spojenectvá a keď im to nevyjde, umierajú efektne a s úsmevom na perách.
Tento záporák však nedisponoval ničím podobným, niet obrázka, na ktorom by sa démonicky škľabil, niet žiadnej iskry v jeho očiach, len tupé fanatické prázdno. Totalita, ktorá sa berie príliš vážne, a ak čosi bytostne neznáša, tak je to smiech.
Čo s takým záporákom? Ak by sme sa o jeho smrti nedozvedeli, bolo by to užitočnejšie, lebo, nech bol akokoľvek nepresvedčivý a nezvládal svoju rolu, mohol fungovať aspoň v symbolickej rovine. Ale klaďasi, a tu je vidieť, ako tomu celému chýba pevná režisérska ruka, hneď, ako ho zložia, vytrúbia to do celého sveta. Pokazili už aj tak slabý príbeh.
Záporáci bez šarmu sú vždy problémom. Fanaticky veria nejakej idei, snažia sa ju naplniť a pritom vôbec nie je jasné, či z toho majú radosť. Joker v Batmanovi, Ernst Stavro Blofeld z bondoviek, to sú záporáci, ku ktorým si vieme vytvoriť vzťah, pretože jedno je pri nich jasné. Keď už sa rozhodli žiť na temnej strane, chcú si to poriadne užiť. Anarchistickí hedonisti, v ktorých drieme bakchantský duch. Holdujú životu bez limitov a morálnych obmedzení a spriadajú veľkolepé vizionárske svetovládne plány. Nie kvôli spoločnému blahu, kvôli prísľubu raja či kvôli nejakej ešte abstraktnejšej idei, ktorá ich presahuje, ale preto, že sa im chce. A potom, keď príde ich čas, prosia o milosť, zaliečajú sa, navrhujú spojenectvá a keď im to nevyjde, umierajú efektne a s úsmevom na perách.
Tento záporák však nedisponoval ničím podobným, niet obrázka, na ktorom by sa démonicky škľabil, niet žiadnej iskry v jeho očiach, len tupé fanatické prázdno. Totalita, ktorá sa berie príliš vážne, a ak čosi bytostne neznáša, tak je to smiech.
Čo s takým záporákom? Ak by sme sa o jeho smrti nedozvedeli, bolo by to užitočnejšie, lebo, nech bol akokoľvek nepresvedčivý a nezvládal svoju rolu, mohol fungovať aspoň v symbolickej rovine. Ale klaďasi, a tu je vidieť, ako tomu celému chýba pevná režisérska ruka, hneď, ako ho zložia, vytrúbia to do celého sveta. Pokazili už aj tak slabý príbeh.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.