Tiež ste počuli tie hrôzostrašné historky o tom, ako učiteľ umlátil žiaka slákom od huslí, lebo necvičil? Alebo ako hysterická učiteľka zatvárala deťom prsty do klavíra, keď nedržali tempo, prípadne žiak dostal paličkou na bicie rovno do hlavy. Lebo necvičil. Aj preto som môjmu synovi v detstve neponúkol možnosť chodiť do ľudovej školy umenia na hudobný nástroj. Sám som tým sekol v druhom ročníku. Chýbala mi pevná vôľa nájsť počas letných prázdnin noty od pána Daniela, ktoré som si mal nacvičiť. Zo strachu, čo sa mi stane, som v septembri nenastúpil. A môj syn nastúpil na vodné pólo.
Moja mladšia dcéra funguje na záhadných princípoch. Chcel som, aby ju niečo fakt strhlo a bavilo. Hocičo. Nech si vyberie. Do šiestich rokov s cudzími nekomunikovala. Myslel som, nech si dievča nájde svoj svet pokojne aj v hudbe. No a čo. Nemusí byť každý spoločenský. Lenže teraz viem, že najhoršie sú rýchle vysoké tóny. Tie má najradšej. A na flautu reaguje podobne ako nebohý kanárik Filip u nebohej babičky. Vždy, keď sa niečo dialo, spieval. Spieval tak intenzívne, až všetci pochopili, že musia držať hubu a počúvať. Lenže keď sme stíchli, zakrátko vždy stíchol aj on. Nepochopiteľné.
„Čo je nepochopiteľné, tati?“
„Povedal som niečo?“
„Povedal si slovo n e p o ch o p i t e ľ n é.“
„Naozaj? Predstav si.“ (Ako to mohla počuť cez vlastný flautový piskot?!)
Našťastie som v jej očiach odjakživa divný, a tak sa s chuťou nadýchla a vyfúkla z flauty ďalšie výživné trilky. Nestihol som dopísať stranu a prišiel Juraj. Položil jej na notový stojan obálku.
„Niečo ti prišlo.“
Stretli sa nám so synom oči. Len bezmocne pokrčil plecami a keď Hanka konečne prestala hrať a odbehla s obálkou do detskej, povedal:
„Od Akoša. Začali si písať.“
„Takže Akoš najnovšie opaľuje osemročné dievčatká? Aké má číslo?“
Akoša som nikdy nemusel a vždy som z neho cítil podlého potrimiskára. Jediné, čo ma brzdilo, bol fakt, že je to Jurajov spolužiak a kamoš. Frajer Akoš tvrdí, že mu závidím jeho mercedes cabrio, lebo ja mám len ford s-max. Viem, že Akoš ešte nemá frajerku, na rozdiel od môjho syna. Asi ho to mrzí, keď skúša maloletú sestru kamaráta. Prudko a nepochopiteľne mi začala chýbať Hankina hra na flautu. To ticho! Vedel som, že za všetkým bude Akoš!
„Myslím, že je to skôr naopak, tati. Hana mu napísala. On len odpisuje.“
„Teraz koho chrániš? Svojho úchylného kamoša alebo sestru?!“
„Fakt v tom nič nie je, čo si?! Jej imponuje, že Akoš ide na medicínu. Poznáš ju! Rozoberá s ním rôzne vedecké záležitosti.“
Hanka vyšla z izby v tvári celá červená. Netvárila sa ani trochu vedecky. Mlčky vošla do kuchyne, obradne vybrala z Akošovej obálky šumivú tabletku. Hodila ju do pohára s vodou a sledovala, ako tabletka šumí, akoby hľadela na zatmenie slnka. Bolo mi jasné, že osloviť ju v tejto magickej chvíli by sa rovnalo osudovej chybe mikrochirurga.
„Ty ju necháš, aby to vypila?“
Zašepkal Juraj, keď šlo do tuhého. Nevypila to. Strčila do pohára vatu a tú si potom priložila na oči. Ľahla si aj s obkladom na sedačku a cítiac naše mužské nechápavé pohľady, stručne vysvetlila:
„Vitamín C úspešne bojuje proti vráskam.“
Na druhý deň doniesla zo školy poznámku. Žiarila, keď mi ju dávala podpísať. Bola to jej prvá poznámka v živote a znela takto: Nahovorila Adama, aby si natrel na oči bahno a keď tak urobil, nechala ho blúdiť po školskom dvore, až kým nevrazil do múru a nerozbil si čelo.
„A to bol zase aký pokus, toto?“
„Ja za to nemôžem! Chcel pomôcť s darčekom ku Dňu matiek. Hovorila som mu, že vyrábam pre mamu protivráskový elixír s vitamínom C. On chcel niečo na psychiku.
„A to rozbité čelo s tým ako súvisí?“
„Tak, chcel to vyskúšať. Povedala som mu, že ak sa chce pozrieť jeho mama na dno svojej duše, musí si natrieť oči bahnom.“
„Ach tak.“
„Neznášam jeho mamu.“
„A prečo, zlatko?“
„Lebo mi nikdy neodzdraví a nahovára Adama, aby sa so mnou nebavil.“
„Neverím!“
„Naozaj, tati. Vadí jej, že som ho predbehla v matike a že nechodím na náboženstvo.“
„Preboha, to fakt?“
Vysvetlila mi, že Adamovi to vôbec nevadí a že je fajn. A spýtala sa ma, či je normálne, že Adam aj Akoš majú rovnaký škrabopis, hoci Akoš je o desať rokov starší. Musím sa s tou mamičkou pozhovárať. Ospravedlniť sa za to bahno. A musím sa porozprávať aj s Akošom. Nech si dá na Hanu aj na mňa pozor.
Podpísal som žiacku knižku, vytočil jeho číslo a presne som vedel, čo bude nasledovať. Usmiala sa na mňa tými nebeskými očami:
„Môžem ti zahrať na flautu?“
A v tej chvíli som dotelefonoval. Lebo keď vám chce vaše dieťa zahrať, treba vždy počúvať.
Dobre si to premyslite, čo vlastne chcete. Od detí a tak vôbec. Pretože vo chvíli, keď sa vaše prianie naplní, budete možno potrebovať štuple do uší alebo guľomet.
Moja mladšia dcéra funguje na záhadných princípoch. Chcel som, aby ju niečo fakt strhlo a bavilo. Hocičo. Nech si vyberie. Do šiestich rokov s cudzími nekomunikovala. Myslel som, nech si dievča nájde svoj svet pokojne aj v hudbe. No a čo. Nemusí byť každý spoločenský. Lenže teraz viem, že najhoršie sú rýchle vysoké tóny. Tie má najradšej. A na flautu reaguje podobne ako nebohý kanárik Filip u nebohej babičky. Vždy, keď sa niečo dialo, spieval. Spieval tak intenzívne, až všetci pochopili, že musia držať hubu a počúvať. Lenže keď sme stíchli, zakrátko vždy stíchol aj on. Nepochopiteľné.
„Čo je nepochopiteľné, tati?“
„Povedal som niečo?“
„Povedal si slovo n e p o ch o p i t e ľ n é.“
„Naozaj? Predstav si.“ (Ako to mohla počuť cez vlastný flautový piskot?!)
Našťastie som v jej očiach odjakživa divný, a tak sa s chuťou nadýchla a vyfúkla z flauty ďalšie výživné trilky. Nestihol som dopísať stranu a prišiel Juraj. Položil jej na notový stojan obálku.
„Niečo ti prišlo.“
Stretli sa nám so synom oči. Len bezmocne pokrčil plecami a keď Hanka konečne prestala hrať a odbehla s obálkou do detskej, povedal:
„Od Akoša. Začali si písať.“
„Takže Akoš najnovšie opaľuje osemročné dievčatká? Aké má číslo?“
Akoša som nikdy nemusel a vždy som z neho cítil podlého potrimiskára. Jediné, čo ma brzdilo, bol fakt, že je to Jurajov spolužiak a kamoš. Frajer Akoš tvrdí, že mu závidím jeho mercedes cabrio, lebo ja mám len ford s-max. Viem, že Akoš ešte nemá frajerku, na rozdiel od môjho syna. Asi ho to mrzí, keď skúša maloletú sestru kamaráta. Prudko a nepochopiteľne mi začala chýbať Hankina hra na flautu. To ticho! Vedel som, že za všetkým bude Akoš!
„Myslím, že je to skôr naopak, tati. Hana mu napísala. On len odpisuje.“
„Teraz koho chrániš? Svojho úchylného kamoša alebo sestru?!“
„Fakt v tom nič nie je, čo si?! Jej imponuje, že Akoš ide na medicínu. Poznáš ju! Rozoberá s ním rôzne vedecké záležitosti.“
Hanka vyšla z izby v tvári celá červená. Netvárila sa ani trochu vedecky. Mlčky vošla do kuchyne, obradne vybrala z Akošovej obálky šumivú tabletku. Hodila ju do pohára s vodou a sledovala, ako tabletka šumí, akoby hľadela na zatmenie slnka. Bolo mi jasné, že osloviť ju v tejto magickej chvíli by sa rovnalo osudovej chybe mikrochirurga.
„Ty ju necháš, aby to vypila?“
Zašepkal Juraj, keď šlo do tuhého. Nevypila to. Strčila do pohára vatu a tú si potom priložila na oči. Ľahla si aj s obkladom na sedačku a cítiac naše mužské nechápavé pohľady, stručne vysvetlila:
„Vitamín C úspešne bojuje proti vráskam.“
Na druhý deň doniesla zo školy poznámku. Žiarila, keď mi ju dávala podpísať. Bola to jej prvá poznámka v živote a znela takto: Nahovorila Adama, aby si natrel na oči bahno a keď tak urobil, nechala ho blúdiť po školskom dvore, až kým nevrazil do múru a nerozbil si čelo.
„A to bol zase aký pokus, toto?“
„Ja za to nemôžem! Chcel pomôcť s darčekom ku Dňu matiek. Hovorila som mu, že vyrábam pre mamu protivráskový elixír s vitamínom C. On chcel niečo na psychiku.
„A to rozbité čelo s tým ako súvisí?“
„Tak, chcel to vyskúšať. Povedala som mu, že ak sa chce pozrieť jeho mama na dno svojej duše, musí si natrieť oči bahnom.“
„Ach tak.“
„Neznášam jeho mamu.“
„A prečo, zlatko?“
„Lebo mi nikdy neodzdraví a nahovára Adama, aby sa so mnou nebavil.“
„Neverím!“
„Naozaj, tati. Vadí jej, že som ho predbehla v matike a že nechodím na náboženstvo.“
„Preboha, to fakt?“
Vysvetlila mi, že Adamovi to vôbec nevadí a že je fajn. A spýtala sa ma, či je normálne, že Adam aj Akoš majú rovnaký škrabopis, hoci Akoš je o desať rokov starší. Musím sa s tou mamičkou pozhovárať. Ospravedlniť sa za to bahno. A musím sa porozprávať aj s Akošom. Nech si dá na Hanu aj na mňa pozor.
Podpísal som žiacku knižku, vytočil jeho číslo a presne som vedel, čo bude nasledovať. Usmiala sa na mňa tými nebeskými očami:
„Môžem ti zahrať na flautu?“
A v tej chvíli som dotelefonoval. Lebo keď vám chce vaše dieťa zahrať, treba vždy počúvať.
Dobre si to premyslite, čo vlastne chcete. Od detí a tak vôbec. Pretože vo chvíli, keď sa vaše prianie naplní, budete možno potrebovať štuple do uší alebo guľomet.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.