Náhrady vanilky však nikdy nedosiahli tú príťažlivú, sladkasto omamnú chuť, akú schováva vo svojom tmavom, trblietavom struku. Aj preto sa konzumenti najslávnejšieho kolového nápoja vzbúrili a odmietali ho piť, keď drahú vanilku z komerčných dôvodov nahradili lacným umelým variantom. Madagaskar a jeho ekonomika, postavená najmä na vývoze vanilky, si mohli vydýchnuť. U nás poznáme inú náhradu – vanilínový cukor, bez ktorého sa pomaly nezaobíde žiadny domáci koláč. Chuť umelého vanilínu je však trochu priostrá a menej rafinovaná. Každý, kto spoznal chuť skutočnej vanilky, sa odvtedy tvrdohlavo odmieta vrátiť k vanilínovému cukru. Vanilka je totiž nenahraditeľná.
Mäkký čierny struk je plodom popínavej orchidey. Tá dosahuje niekoľko metrov, má malé bledé kvietky, ktoré prekvapivo nevoňajú a pochádza z vlhkého prostredia stredoamerických pralesov. Aztékovia si vanilku pridávali do svojho zázračného nápoja z kakaových bôbov, Európa ju do objavenia Ameriky nepoznala. Do devätnásteho storočia trh s ňou ovládali výhradne Španieli, ktorí jej dali aj meno – vainilla. Nepodarilo sa ju totiž úspešne preniesť a pestovať inde, pretože na svoje opelenie potrebovala špeciálne včely a kolibríkov. Prenesené rastliny ostávali neplodné. Nakoniec sa však jednému mladému otrokovi na ostrove Reunion podarilo nájsť prekvapujúco jednoduchý ručný spôsob opeľovania a z oblasti Madagaskaru sa okamžite stal raj pestovania druhého najdrahšieho korenia po šafrane.
Ak máte dobré nervy a zhovievavého partnera, môžete si vanilku pokojne vypestovať aj doma. Pripravte sa však na to, že začína kvitnúť, až keď dosiahne úctyhodné tri metre, aj to nie je vždy isté. Navyše, na jej opeľovanie treba vyslovene striehnuť, keďže vanilka kvitne iba niekoľko hodín. Včeličkou budete vy, do dnešných čias sa vanilka opeľuje výhradne ručne. Aj preto je taká drahá. Skúsený madagaskarský opeľovač vraj dokáže opeliť tisícky kvetov denne. Neskôr sa z orchidey zbierajú zelené struky, ktoré sa vlhčia, nechávajú kvasiť v špeciálnych nádobách a následne sa vysušia, aby tak dosiahli svoju neodolateľnú chuť a charakteristickú farbu a tvar. Vanilkový struk, ktorý sa k vám dostane na stôl, by mal byť pružný, pomerne šťavnatý a plný miniatúrnych guľôčok, ktorým niektorí hovoria vanilkový kaviár. Stačí struk rozpoliť nožom a jeho tupou stranou tento kaviár vyškrabať. Len čo ho hodíte do pripravovaného dezertu, okamžite zacítite omamnú vanilkovú vôňu, pri ktorej sa len s vypätím posledných síl udržíte, aby ste dezert nezjedli hoci aj surový.
Vyprázdnený struk však nezahadzujme. Vyrobíme si z neho nie vanilínový, ale ozajstný vanilkový cukor. Stačí hnedé struky nakrájať na drobno, vložiť ich do práškového cukru a nechať ho, nech nasaje vanilkovú chuť a vôňu. Alebo rovno kryštálový cukor s vanilkovými strukmi pomlieť vo výkonnom mlynčeku na popolavý práškový cukor.
Vanilka sa pestuje v Mexiku, na Tahiti, Madagaskare a ostrovoch v jeho okolí. Tú najkvalitnejšiu spoznáte podľa toho, že na jej povrchu sa usadzujú jemné kryštáliky vanilínu a struk proti svetlu odráža farby dúhy. Vanilka sa predáva v hermetických podlhovastých nádobkách, aby sa uchovala pružná a príliš nevyschla. Ak ste si však kúpili vanilku, ktorá je príliš preschnutá, nevešajte hlavu. Cukrári špičkových reštaurácií majú na to malý trik. Zatvoria vanilkový struk so štamperlíkom kvalitného koňaku na niekoľko dní do zaváracieho pohára, a tak ju opäť privedú k životu. Autor je scenárista.
Mäkký čierny struk je plodom popínavej orchidey. Tá dosahuje niekoľko metrov, má malé bledé kvietky, ktoré prekvapivo nevoňajú a pochádza z vlhkého prostredia stredoamerických pralesov. Aztékovia si vanilku pridávali do svojho zázračného nápoja z kakaových bôbov, Európa ju do objavenia Ameriky nepoznala. Do devätnásteho storočia trh s ňou ovládali výhradne Španieli, ktorí jej dali aj meno – vainilla. Nepodarilo sa ju totiž úspešne preniesť a pestovať inde, pretože na svoje opelenie potrebovala špeciálne včely a kolibríkov. Prenesené rastliny ostávali neplodné. Nakoniec sa však jednému mladému otrokovi na ostrove Reunion podarilo nájsť prekvapujúco jednoduchý ručný spôsob opeľovania a z oblasti Madagaskaru sa okamžite stal raj pestovania druhého najdrahšieho korenia po šafrane.
Ak máte dobré nervy a zhovievavého partnera, môžete si vanilku pokojne vypestovať aj doma. Pripravte sa však na to, že začína kvitnúť, až keď dosiahne úctyhodné tri metre, aj to nie je vždy isté. Navyše, na jej opeľovanie treba vyslovene striehnuť, keďže vanilka kvitne iba niekoľko hodín. Včeličkou budete vy, do dnešných čias sa vanilka opeľuje výhradne ručne. Aj preto je taká drahá. Skúsený madagaskarský opeľovač vraj dokáže opeliť tisícky kvetov denne. Neskôr sa z orchidey zbierajú zelené struky, ktoré sa vlhčia, nechávajú kvasiť v špeciálnych nádobách a následne sa vysušia, aby tak dosiahli svoju neodolateľnú chuť a charakteristickú farbu a tvar. Vanilkový struk, ktorý sa k vám dostane na stôl, by mal byť pružný, pomerne šťavnatý a plný miniatúrnych guľôčok, ktorým niektorí hovoria vanilkový kaviár. Stačí struk rozpoliť nožom a jeho tupou stranou tento kaviár vyškrabať. Len čo ho hodíte do pripravovaného dezertu, okamžite zacítite omamnú vanilkovú vôňu, pri ktorej sa len s vypätím posledných síl udržíte, aby ste dezert nezjedli hoci aj surový.
Vyprázdnený struk však nezahadzujme. Vyrobíme si z neho nie vanilínový, ale ozajstný vanilkový cukor. Stačí hnedé struky nakrájať na drobno, vložiť ich do práškového cukru a nechať ho, nech nasaje vanilkovú chuť a vôňu. Alebo rovno kryštálový cukor s vanilkovými strukmi pomlieť vo výkonnom mlynčeku na popolavý práškový cukor.
Vanilka sa pestuje v Mexiku, na Tahiti, Madagaskare a ostrovoch v jeho okolí. Tú najkvalitnejšiu spoznáte podľa toho, že na jej povrchu sa usadzujú jemné kryštáliky vanilínu a struk proti svetlu odráža farby dúhy. Vanilka sa predáva v hermetických podlhovastých nádobkách, aby sa uchovala pružná a príliš nevyschla. Ak ste si však kúpili vanilku, ktorá je príliš preschnutá, nevešajte hlavu. Cukrári špičkových reštaurácií majú na to malý trik. Zatvoria vanilkový struk so štamperlíkom kvalitného koňaku na niekoľko dní do zaváracieho pohára, a tak ju opäť privedú k životu. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.