.obsadenie postáv tohto príbehu by pokojne mohlo patriť k nejakému pilotnému filmu televízneho seriálu. Veľký hudobník zomiera. Jeho manželka a veľká trofej v jednom sedí na okraji postele s listom od milenca. Dvorí jej aj jeden z lekárov. Ten prvý sa práve nachádza na obálke časopisu Time.
Cestujú do Paríža, aby sa poradili s vedeckým géniom. Reportéri sa mu tlačia do dverí, naproti Boulogneskému lesíku. Génius z povinnosti niečo odsekne. V Benátkach číta spisovateľ noviny a modeluje svojho antihrdinu, píše o zomierajúcom mužovi. Kultúrna elita vo Viedni sa zhromaždí okolo jeho smrteľnej postele. Manželku, teraz už vdovu, nikde nevidieť. Scéna ako z Mahlerovej Piatej symfónie.
.neverná manželka a newyorské dámy
Smrť Gustava Mahlera pred sto rokmi priniesla novú dobu masových médií. Verejné osoby viac nemajú nárok na súkromie a spolu s tým nastupuje kult celebrít. Ani dôvera k lekárovi viac nebude niečím posvätným a samotná smrť sa premení na odrazový mostík pre slávu a medializáciu tých, čo prežili.
Vo februári 1911 bol Mahler hudobníkom, o ktorom sa hovorilo. V New Yorku aj vo Viedni, v dvoch mestách, ktorých kultúru premenil. Počas desiatich rokov, čo viedol viedenskú operu, ukončil dominanciu spevákov a zameral sa na rovnocennú spoluprácu všetkých umeleckých foriem. V Amerike zase dokázal, že orchestrálne koncerty môžu byť niečím viac, ako len sezónnou reprízou obľúbených rodinných skladieb. Hral pre študentov aj robotníkov a predviedol celú škálu dovtedy nepočutých diel. Za jeho slávou nestál len utopický idealizmus a platené hodiny, ktoré poskytoval. Bol excentrickou atrakciou, na ktorú v obidvoch mestách upozorňovali turistov taxikári.
Ochorel v New Yorku. Stalo sa to ptom, ako ho bohaté dámy dotlačili do toho, aby s filharmóniou podpísal nový kontrakt. Napriek zákazu lekára dirigoval koncert nových talianskych diel. Dôsledkom bolo, že keď sa dostal späť do svojho hotela, bol ledva pri vedomí. Rodinný lekár Joseph Fränkel mal podozrenie na srdcové ochorenie, v tom čase nevyliečiteľné, a požiadal o pomoc autoritu svetového mena z neďalekej nemocnice Mount Sinai.
Tridsaťosemročný Emanuel Libman si už urobil meno výskumom črevnej baktérie a práve pracoval na teórii týkajúcej sa Mahlerovho ochorenia. Libman bol ťažko pracujúci workoholik, snažil sa o vystavenie čo najlepšej diagnózy, všetko v podmienkach bývalej židovskej nemocnice Mont Sinai. Bol totiž žid a dobre zabezpečená nemocnica Columbia by vtedy žida nezamestnala. Jeho pacientmi boli herečka Sarah Bernhardtová, Tomas Mann a Albert Einstein. Traduje sa, ako raz Libman pri večeri v Bielom dome s prezidentom Warrenom Hardingom pošepol do ucha viceprezidentovi Calvinovi Coolidgeovi, že prezident do dvoch mesiacov umrie. (Prezident Harding náhle skolaboval a následne zomrel v auguste 1923 v Kalifornii, pozn. prekl.) Tento muž obrovskej sebaistoty musel vo výsledku Mahlerových krvných testov vidieť, že hudobníka čaká smrť.
Pacient sa domáhal pravdy. A potom presunu späť domov, do Viedne. Libman odporúčal, aby sa po ceste zastavili v Paríži, u bakteriológa André Chantemesseho, ktorý by mohol spomaliť infekciu a získať pre pacienta trochu času navyše. Počas tohto stretnutia robil Dr. Fränkel vo vedľajšej miestnosti gestá na Almu Mahlerovú. Alma sa zase snažila zorganizovať si v Paríži randezvous so svojím milencom a neskorším architektom Bauhausu Walterom Gropiusom. V tejto melodráme niet ničoho, čo by nebolo aspoň trochu známe. Dokonca ani lekárov asistent, ktorý zobral Mahlerovi krv. Volal sa George Baehr a bol priekopníkom, ktorý neskôr presvedčil starostu La Guardiu, aby založil prvú zdravotnú poisťovňu. .realitu tvoria médiá
Verejnosť sa prvýkrát o Mahlerovej chorobe dozvedela z vyhlásenia, ktoré tlači poskytla newyorská filharmónia. Text bol úmyselne falošne napísaný. Písalo sa v ňom o dočasnom stiahnutí sa majstra „s ľahkými príznakmi chrípky“. Filharmónia sa – s vystupujúcim koncertným majstrom Theodorom Spieringom – snažila urýchlene najať Rakúšana Felixa Weingartnera a Angličana Henryho Wooda na Mahlerovo miesto. Nikto sa nenalákal a miestna tlač rýchlo stratila záujem.
Úplne inak to bolo s viedenskými novinami. Od momentu, keď Mahler prišiel do Paríža, sa začali hrať na detektívov. Vstup do Chantemessovej kliniky obkolesil kordón a všetci sa snažili zistiť akúkoľvek novinku o slávnom pacientovi. Liberálne Neue Freie Presse získali denný výkaz Mahlerovho stavu z jeho bezprostredného okolia (pravdepodobne od Almy). Detaily, ktoré získali a následne uverejnili, obsahovali informácie o teplote a strave, s dôrazom na Metschnikoffovo bulharské mlieko (druh jogurtu, ktorý Mahlerovi odporučili ešte v New Yorku). Značka a celebrita sa práve začali spájať a formovať v budúcnosti silnú marketingovú koalíciu.
Ostatné noviny sa vyburcovali k hre, koho majú viniť za Mahlerov kolaps. Alma spokojne ukázala prstom na tvrdohlavé newyorské paničky. Dvadsaťšesť viedenských osobností na čele s barónom Rothschildom napísalo Mahlerovi dobroprajný telegram, ktorý včas prenikol do tlače. Bruno Walter, Mahlerov protégé, poskytol jednému novinárovi informáciu, že choroba jeho učiteľa je „zdĺhavá, ale nie nebezpečná“. Chantemesseho klinika, vedomá si svojej vlastnej prestíže, ľahkomyseľne zverejnila náznak úľavy. Každé jedno náhodné aj neuvážené slovo spred kliniky novinári podávali ako medicínsky fakt, a potom ho náležite využili dobre vysedení komentátori.
Hystéria okolo Mahlerovho lôžka, jej fabulovanie a udržiavanie, dosiahli bezprecedentnú úroveň. Bolo to natoľko nemiestne a nevhodné, ž niečo podobné sa v Paríži nezopakovalo azda až do 31. augusta v roku 1997, keď zahynula princezná Diana. Mnohé sa podozrivo nápadne opakovalo. Navzájom sa vyvracajúce zdravotné správy, beznádejný zápas za záchranu života, pobláznené hľadanie príčiny, exotické označenia, divoké obvinenia a médiá, ktoré samy seba oslobodzujú od zbytočnej zodpovednosti len kvôli podnecovaniu verejnej hystérie.
Správy o Mahlerovom zdravotnom stave sa čítali pri raňajkách po celej Európe. Thomas Mann, tráviaci dovolenku na ostrove v Jadranskom mori, vtlačil niektoré črty Mahlerovho príbehu do postavy Gustava von Aschenbacha v románe Smrť v Benátkach. Mahlerovu cestu vlakom do Viedne médiá spravodajsky tak pokryli, akoby zomieral panovník, a nie hudobník. Alma poznamenala, že „novinári prichádzali k ich vagónu na každej zastávke v Nemecku a Rakúsku, len aby zistili najnovší vývoj.“ V Salzburgu sa o jeho stave písalo, ako o „nezmenenom“, vo Viedni editori novín už volali do hospicu každé dve hodiny a jedny noviny, Wiener Bilder, uverejnili nevkusnú kresbu Mahlera na smrteľnej posteli.
Známy rakúsky dramatik a hlavný kritik viedenskej pretvárky Arthur Schnitzler sa sám ponevieral okolo hospicu. Hľadal inšpiráciu a pritom narazil na esejistu Hermanna Bahra či skladateľa Albana Berga. Voyeri, pozéri a všetky možné druhy kultúrnych a intelektuálnych parazitov a paparazzov sa zbiehali doslova po stovkách. Každý deň, až kým Mahler nezomrel. Viedenský filharmonický orchester, ktorý kedysi Mahlera ako dirigenta vyhodil, poslal na jeho izbu obrovskú kyticu kvetov. A ešte väčšiu na jeho pohreb. .cena za slávu
Mesto, ktorého étosom bolo Schein über Sein (zdanie je viac ako bytie), prekonávalo samo seba, až kým 18. mája 1911 Mahler nezomrel. Aj všednosť sa v novinách javila ako purpur a každý v meste mal pripravený pamätný citát. Aj nosič batožiny na železničnej stanici, posmieval sa satirický humorista Karl Kraus, „ktorý často vídaval Gustava Mahlera, keď bol riaditeľom opery (...) si smutne utrel oči svojím zašpineným modrým rukávom“. Thomas Mann skončil román Smrť v Benátkach vetou: „A ešte toho istého dňa prijal svet s úctivým pohnutím správu o spisovateľovej smrti.“ (Citované podľa prekladu Nory Krausovej, pozn. prekl.)
Mahlerova smrť bola viac, než len odchod veľkého hudobníka. Predstavuje zlomový okamih hry na slávu, a vznik doby, keď sa verejnosť domáha práva vedieť všetko o páde svojich hrdinov a následne práva povedať na to svoj názor. Mahler, ktorý tvrdohlavo veril, že jeho „čas ešte len príde“, nemohol tušiť, že cena za slávu bude taká vysoká.
Pre historika o sto rokov neskôr by bolo hazardom spájať nedostatok diskrétnosti a rezervovanosti pri Mahlerovej smrti s niektorými jeho vlastnosťami alebo nedostatkami. S nástupom telegrafov a súťaživosťou veľkých novinových titulov bola spojená zmena správania médií a bola iba otázka náhody, kto sa stane prvou obeťou.
So smrťou Mahlera, a najmä malomyseľným správaním jeho okolia v posledných dňoch pred smrťou, sa však spája aj jedno poučenie. Vidíme totiž vznik nového vzorca správania, ktorý sa neskôr zopakoval pri smrti Marilyn Monroe, Elvisa Presleyho či Michaela Jacksona.
To, čo je slávne, sa prirodzene mení. V priebehu storočia sme sa dostali od ocenenia za mimoriadny kreatívny výkon až po silikónové implantáty. Nedávna dekonštrukcia opery Marka-Anthony Turnageho Anna Nicole ukazuje, že realita nie je pre umelcov objektívnym konsenzom, ale virtuálnym a selektívnym stavom, ktorý vymysleli masové médiá.
Mahler, ako o tom svedčia jeho symfónie, predpovedal možnosť nestability skutočnosti. Keď dirigoval, jeho interpretácia tej istej symfónie sa zo dňa deň extrémne menila. Hudobníkom v orchestri hovoril, že hudba musí reflektovať zmenu podmienok alebo nálady.
Mahler bol citlivý aj na prázdnotu celebrít. Keby mal možnosť, svoju slávu by nepochybne obmedzil na tých, čo majú radi jeho tvorbu. Keď si objednal náhrobný kameň, chcel, aby na ňom bolo iba jedno slovo, jeho priezvisko. „Tí, čo sa prídu pozrieť na môj hrob, budú vedieť, kto som bol. A viac im vedieť netreba,“ povedal Mahler, prvá obeť lovu na celebrity. Autor je britský spisovateľ a konzervatívny komentátor, v minulosti písal stĺpčeky pre Daily Telegraph, neskôr bol zástupcom šéfredaktora Evening Standard. Má vlastnú reláciu na rádiu BBC 3. Jeho poslednou knihou je Why Mahler? Článok vyšiel v májovom čísle britského časopisu Standpoint magazine.
Cestujú do Paríža, aby sa poradili s vedeckým géniom. Reportéri sa mu tlačia do dverí, naproti Boulogneskému lesíku. Génius z povinnosti niečo odsekne. V Benátkach číta spisovateľ noviny a modeluje svojho antihrdinu, píše o zomierajúcom mužovi. Kultúrna elita vo Viedni sa zhromaždí okolo jeho smrteľnej postele. Manželku, teraz už vdovu, nikde nevidieť. Scéna ako z Mahlerovej Piatej symfónie.
.neverná manželka a newyorské dámy
Smrť Gustava Mahlera pred sto rokmi priniesla novú dobu masových médií. Verejné osoby viac nemajú nárok na súkromie a spolu s tým nastupuje kult celebrít. Ani dôvera k lekárovi viac nebude niečím posvätným a samotná smrť sa premení na odrazový mostík pre slávu a medializáciu tých, čo prežili.
Vo februári 1911 bol Mahler hudobníkom, o ktorom sa hovorilo. V New Yorku aj vo Viedni, v dvoch mestách, ktorých kultúru premenil. Počas desiatich rokov, čo viedol viedenskú operu, ukončil dominanciu spevákov a zameral sa na rovnocennú spoluprácu všetkých umeleckých foriem. V Amerike zase dokázal, že orchestrálne koncerty môžu byť niečím viac, ako len sezónnou reprízou obľúbených rodinných skladieb. Hral pre študentov aj robotníkov a predviedol celú škálu dovtedy nepočutých diel. Za jeho slávou nestál len utopický idealizmus a platené hodiny, ktoré poskytoval. Bol excentrickou atrakciou, na ktorú v obidvoch mestách upozorňovali turistov taxikári.
Ochorel v New Yorku. Stalo sa to ptom, ako ho bohaté dámy dotlačili do toho, aby s filharmóniou podpísal nový kontrakt. Napriek zákazu lekára dirigoval koncert nových talianskych diel. Dôsledkom bolo, že keď sa dostal späť do svojho hotela, bol ledva pri vedomí. Rodinný lekár Joseph Fränkel mal podozrenie na srdcové ochorenie, v tom čase nevyliečiteľné, a požiadal o pomoc autoritu svetového mena z neďalekej nemocnice Mount Sinai.
Tridsaťosemročný Emanuel Libman si už urobil meno výskumom črevnej baktérie a práve pracoval na teórii týkajúcej sa Mahlerovho ochorenia. Libman bol ťažko pracujúci workoholik, snažil sa o vystavenie čo najlepšej diagnózy, všetko v podmienkach bývalej židovskej nemocnice Mont Sinai. Bol totiž žid a dobre zabezpečená nemocnica Columbia by vtedy žida nezamestnala. Jeho pacientmi boli herečka Sarah Bernhardtová, Tomas Mann a Albert Einstein. Traduje sa, ako raz Libman pri večeri v Bielom dome s prezidentom Warrenom Hardingom pošepol do ucha viceprezidentovi Calvinovi Coolidgeovi, že prezident do dvoch mesiacov umrie. (Prezident Harding náhle skolaboval a následne zomrel v auguste 1923 v Kalifornii, pozn. prekl.) Tento muž obrovskej sebaistoty musel vo výsledku Mahlerových krvných testov vidieť, že hudobníka čaká smrť.
Pacient sa domáhal pravdy. A potom presunu späť domov, do Viedne. Libman odporúčal, aby sa po ceste zastavili v Paríži, u bakteriológa André Chantemesseho, ktorý by mohol spomaliť infekciu a získať pre pacienta trochu času navyše. Počas tohto stretnutia robil Dr. Fränkel vo vedľajšej miestnosti gestá na Almu Mahlerovú. Alma sa zase snažila zorganizovať si v Paríži randezvous so svojím milencom a neskorším architektom Bauhausu Walterom Gropiusom. V tejto melodráme niet ničoho, čo by nebolo aspoň trochu známe. Dokonca ani lekárov asistent, ktorý zobral Mahlerovi krv. Volal sa George Baehr a bol priekopníkom, ktorý neskôr presvedčil starostu La Guardiu, aby založil prvú zdravotnú poisťovňu. .realitu tvoria médiá
Verejnosť sa prvýkrát o Mahlerovej chorobe dozvedela z vyhlásenia, ktoré tlači poskytla newyorská filharmónia. Text bol úmyselne falošne napísaný. Písalo sa v ňom o dočasnom stiahnutí sa majstra „s ľahkými príznakmi chrípky“. Filharmónia sa – s vystupujúcim koncertným majstrom Theodorom Spieringom – snažila urýchlene najať Rakúšana Felixa Weingartnera a Angličana Henryho Wooda na Mahlerovo miesto. Nikto sa nenalákal a miestna tlač rýchlo stratila záujem.
Úplne inak to bolo s viedenskými novinami. Od momentu, keď Mahler prišiel do Paríža, sa začali hrať na detektívov. Vstup do Chantemessovej kliniky obkolesil kordón a všetci sa snažili zistiť akúkoľvek novinku o slávnom pacientovi. Liberálne Neue Freie Presse získali denný výkaz Mahlerovho stavu z jeho bezprostredného okolia (pravdepodobne od Almy). Detaily, ktoré získali a následne uverejnili, obsahovali informácie o teplote a strave, s dôrazom na Metschnikoffovo bulharské mlieko (druh jogurtu, ktorý Mahlerovi odporučili ešte v New Yorku). Značka a celebrita sa práve začali spájať a formovať v budúcnosti silnú marketingovú koalíciu.
Ostatné noviny sa vyburcovali k hre, koho majú viniť za Mahlerov kolaps. Alma spokojne ukázala prstom na tvrdohlavé newyorské paničky. Dvadsaťšesť viedenských osobností na čele s barónom Rothschildom napísalo Mahlerovi dobroprajný telegram, ktorý včas prenikol do tlače. Bruno Walter, Mahlerov protégé, poskytol jednému novinárovi informáciu, že choroba jeho učiteľa je „zdĺhavá, ale nie nebezpečná“. Chantemesseho klinika, vedomá si svojej vlastnej prestíže, ľahkomyseľne zverejnila náznak úľavy. Každé jedno náhodné aj neuvážené slovo spred kliniky novinári podávali ako medicínsky fakt, a potom ho náležite využili dobre vysedení komentátori.
Hystéria okolo Mahlerovho lôžka, jej fabulovanie a udržiavanie, dosiahli bezprecedentnú úroveň. Bolo to natoľko nemiestne a nevhodné, ž niečo podobné sa v Paríži nezopakovalo azda až do 31. augusta v roku 1997, keď zahynula princezná Diana. Mnohé sa podozrivo nápadne opakovalo. Navzájom sa vyvracajúce zdravotné správy, beznádejný zápas za záchranu života, pobláznené hľadanie príčiny, exotické označenia, divoké obvinenia a médiá, ktoré samy seba oslobodzujú od zbytočnej zodpovednosti len kvôli podnecovaniu verejnej hystérie.
Správy o Mahlerovom zdravotnom stave sa čítali pri raňajkách po celej Európe. Thomas Mann, tráviaci dovolenku na ostrove v Jadranskom mori, vtlačil niektoré črty Mahlerovho príbehu do postavy Gustava von Aschenbacha v románe Smrť v Benátkach. Mahlerovu cestu vlakom do Viedne médiá spravodajsky tak pokryli, akoby zomieral panovník, a nie hudobník. Alma poznamenala, že „novinári prichádzali k ich vagónu na každej zastávke v Nemecku a Rakúsku, len aby zistili najnovší vývoj.“ V Salzburgu sa o jeho stave písalo, ako o „nezmenenom“, vo Viedni editori novín už volali do hospicu každé dve hodiny a jedny noviny, Wiener Bilder, uverejnili nevkusnú kresbu Mahlera na smrteľnej posteli.
Známy rakúsky dramatik a hlavný kritik viedenskej pretvárky Arthur Schnitzler sa sám ponevieral okolo hospicu. Hľadal inšpiráciu a pritom narazil na esejistu Hermanna Bahra či skladateľa Albana Berga. Voyeri, pozéri a všetky možné druhy kultúrnych a intelektuálnych parazitov a paparazzov sa zbiehali doslova po stovkách. Každý deň, až kým Mahler nezomrel. Viedenský filharmonický orchester, ktorý kedysi Mahlera ako dirigenta vyhodil, poslal na jeho izbu obrovskú kyticu kvetov. A ešte väčšiu na jeho pohreb. .cena za slávu
Mesto, ktorého étosom bolo Schein über Sein (zdanie je viac ako bytie), prekonávalo samo seba, až kým 18. mája 1911 Mahler nezomrel. Aj všednosť sa v novinách javila ako purpur a každý v meste mal pripravený pamätný citát. Aj nosič batožiny na železničnej stanici, posmieval sa satirický humorista Karl Kraus, „ktorý často vídaval Gustava Mahlera, keď bol riaditeľom opery (...) si smutne utrel oči svojím zašpineným modrým rukávom“. Thomas Mann skončil román Smrť v Benátkach vetou: „A ešte toho istého dňa prijal svet s úctivým pohnutím správu o spisovateľovej smrti.“ (Citované podľa prekladu Nory Krausovej, pozn. prekl.)
Mahlerova smrť bola viac, než len odchod veľkého hudobníka. Predstavuje zlomový okamih hry na slávu, a vznik doby, keď sa verejnosť domáha práva vedieť všetko o páde svojich hrdinov a následne práva povedať na to svoj názor. Mahler, ktorý tvrdohlavo veril, že jeho „čas ešte len príde“, nemohol tušiť, že cena za slávu bude taká vysoká.
Pre historika o sto rokov neskôr by bolo hazardom spájať nedostatok diskrétnosti a rezervovanosti pri Mahlerovej smrti s niektorými jeho vlastnosťami alebo nedostatkami. S nástupom telegrafov a súťaživosťou veľkých novinových titulov bola spojená zmena správania médií a bola iba otázka náhody, kto sa stane prvou obeťou.
So smrťou Mahlera, a najmä malomyseľným správaním jeho okolia v posledných dňoch pred smrťou, sa však spája aj jedno poučenie. Vidíme totiž vznik nového vzorca správania, ktorý sa neskôr zopakoval pri smrti Marilyn Monroe, Elvisa Presleyho či Michaela Jacksona.
To, čo je slávne, sa prirodzene mení. V priebehu storočia sme sa dostali od ocenenia za mimoriadny kreatívny výkon až po silikónové implantáty. Nedávna dekonštrukcia opery Marka-Anthony Turnageho Anna Nicole ukazuje, že realita nie je pre umelcov objektívnym konsenzom, ale virtuálnym a selektívnym stavom, ktorý vymysleli masové médiá.
Mahler, ako o tom svedčia jeho symfónie, predpovedal možnosť nestability skutočnosti. Keď dirigoval, jeho interpretácia tej istej symfónie sa zo dňa deň extrémne menila. Hudobníkom v orchestri hovoril, že hudba musí reflektovať zmenu podmienok alebo nálady.
Mahler bol citlivý aj na prázdnotu celebrít. Keby mal možnosť, svoju slávu by nepochybne obmedzil na tých, čo majú radi jeho tvorbu. Keď si objednal náhrobný kameň, chcel, aby na ňom bolo iba jedno slovo, jeho priezvisko. „Tí, čo sa prídu pozrieť na môj hrob, budú vedieť, kto som bol. A viac im vedieť netreba,“ povedal Mahler, prvá obeť lovu na celebrity. Autor je britský spisovateľ a konzervatívny komentátor, v minulosti písal stĺpčeky pre Daily Telegraph, neskôr bol zástupcom šéfredaktora Evening Standard. Má vlastnú reláciu na rádiu BBC 3. Jeho poslednou knihou je Why Mahler? Článok vyšiel v májovom čísle britského časopisu Standpoint magazine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.