.klasika
Začal som chodiť na čelo k pani učiteľke Gerhardtovej, manželke známeho džezmena Laca Gerhardta. Keď som mal deväť alebo desať rokov, mal som prvý vážnejší verejný koncert.
Rozdiel medzi bigbítom a klasickou hudbou je v tom, že na bigbít stačí talent, základná znalosť hudobných postupov a silná potreba expresívneho vyjadrenia. Keď mám hrať Bacha, musím sa tým dlho zaoberať aby som to prežul, aby som porozumel nielen hudobnému zápisu, ale aj historickým a kultúrnym súvislostiam. Vlado Godár hovorí, že hudobník, ktorý vyjde na pódium a chce hrať klasiku, potrebuje dvadsať rokov štúdia a cvičenia. Nástroj sa musí stať vaším jazykom. Vzrušujúca je na tom jednoduchosť, v ktorej je skrytá celá bohatosť hudby, množstvo farieb a emócií. Podobne je to aj pri súčasnej vážnej hudbe. Rozdiel je len vo vyjadrovacích prostriedkoch, cesta k interpretácii staršieho diela je dlhšia, hoci je to väčšinou jednoduchšia hudba. Dlhšie trvá, kým ju uchopím a dokážem zrozumiteľne interpretovať. Súčasná hudba sa na prvýkrát ťažšie chápe, ale potom to ide rýchlejšie. U mňa je to tak, že Bach mi pomáha porozumieť súčasnej hudbe a naopak. Preto rád hrávam na koncertoch starú hudbu, novú hudbu a vlastné improvizácie. .phurikane giľa
Keď sme v roku 2001 prvýkrát hrali spolu s Mariánom Vargom na Pohode, na tom istom pódiu hrali Rómovia z Phurikane giľa a Janka Belišová ma zavolala, aby som si s nimi išiel zahrať. Cítil som sa tam dosť mimo, ale tá emócia bola mimoriadne silná. Potom som si od nich zobral dve skladby a zremixoval som ich. Neskôr Janka prišla s projektom workshopov Rómov s profesionálnymi hudobníkmi a postupne z toho vznikla stála kapela afterPhurikane, kde okrem mňa hrá Boris Lenko, Thiery Ebam a šesť rómskych spevákov.
Je to oveľa živelnejšie ako iná hudba, ktorú hrám. Tí Rómovia hrajú a spievajú presne tak ako žijú, čiže úplne nadoraz. To je strašne inšpirujúce, no niekedy aj hrozne únavné. Po koncerte vážnej hudby buď idem na večeru, na pohár vína alebo domov, po koncerte s afterPhurikane musíme stále dávať pozor, aby sa niečo nestalo a niekedy ešte o štvrtej ráno naháňať niektorých spevákov po hoteli. .chasidi
Bola to iniciatíva rabína Barucha Myersa. Prvýkrát sme sa stretli na letisku. Zarozprávali sme sa a on hovoril, že by chcel spracovať nejaké piesne. Povedal mi aj aké, ale ja som na to zabudol. Pamätal som si len, že nejaké židovské. Asi o dva roky sme sa stretli neskoro v noci v kopírovacom centre. Baruch tam fotil program na nejaký sviatok, ktorý mali na druhý deň v židovskej obci, ja som si fotil noty. Spýtal som sa ho, ako sa má a ako sa má jeho sedem detí, on ma opravil, že nie sedem, ale už deväť detí. Odvtedy sme sa začali stretávať, Baruch doniesol knihy, z ktorých sme vyberali piesne a postupne sme si ich prehrávali. Ja som tie noty najprv čítal zľava do prava, ale oni sa čítajú sprava doľava. To som sa musel naučiť ako prvé. Baruch mi o tých piesňach rozprával, o ich histórii a význame. Bolo to úžasné. Potom sme začali spolu hrávať a uvedomili sme si, že by to chcelo ešte ďalšie nástroje. Tak sme pribrali huslistu Miloša Valenta a akordeónistu Borisa Lenka. Je to skutočná kapela a hráme spolu veľmi radi. Ortodoxný rabín hrá chasidské piesne s tromi nežidmi. Robíme si z toho stále srandu – on z nás a my z neho. Teraz pripravujeme ďalšie piesne. Ten prvý album bol viac meditačný, teraz by sme chceli spraviť viac tancov a pochodov. .konvergencie
Keď som sa v roku 1997 vrátil zo štúdií v Anglicku a v Kanade, kde som zažil festivaly komornej hudby, chcel som niečo podobné robiť aj tu. Pričom od začiatku som chcel, aby to malo presahy aj do iných hudobných žánrov.
V rokoch 1998 – 1999 sme urobili sériu koncertov v Českom centre a v Primaciálnom paláci. Od roku 2000 sme to začali robiť ako festival. Hneď na ďalší rok tam hral Marián Varga a hostia zo zahraničia. Zázračne sa nám podarilo zohnať sponzorov a festival začal rásť. V súčasnosti už hrávame aj mimo Bratislavy. Na Konvergenciách vzniklo viacero nových projektov, napríklad Triango alebo Cello Colloseum. Vznikajú nové veci, nové vzťahy a unikátne prepojenia. Je to vzrušujúce hudobné hľadanie a vlastne akási hudobná dielňa, ktorej základom stále zostáva komorná hudba. Devätnásteho mája budeme v divadle Aréna robiť koncert Idy Kelarovej, Chasidských piesní a afterPhurikane. Potom všetci vyrazíme na turné po Slovensku. A začiatkom júna budú Konvergencie v Košiciach a v septembri v Bratislave. Jozef Lupták/
violončelista a organizátor festivalu Konvergencie. Študoval na bratislavskom konzervatóriu, na VŠMU a neskôr aj v Anglicku a v Kanade. Venuje sa staršej aj súčasnej klasickej hudbe, s rabínom Baruchom Myersom, Milošom Valentom a Borisom Lenkom hrá chasidské piesne, s rómskymi spevákmi spolupracuje v projekt afterPhurikane. Robí tiež vlastnú hudbu. Nahral niekoľko albumov, medzi nimi aj violončelové suity J. S. Bacha. V roku 2000 založil festival Konvergencie a odvtedy je jeho hlavným organizátorom.
Začal som chodiť na čelo k pani učiteľke Gerhardtovej, manželke známeho džezmena Laca Gerhardta. Keď som mal deväť alebo desať rokov, mal som prvý vážnejší verejný koncert.
Rozdiel medzi bigbítom a klasickou hudbou je v tom, že na bigbít stačí talent, základná znalosť hudobných postupov a silná potreba expresívneho vyjadrenia. Keď mám hrať Bacha, musím sa tým dlho zaoberať aby som to prežul, aby som porozumel nielen hudobnému zápisu, ale aj historickým a kultúrnym súvislostiam. Vlado Godár hovorí, že hudobník, ktorý vyjde na pódium a chce hrať klasiku, potrebuje dvadsať rokov štúdia a cvičenia. Nástroj sa musí stať vaším jazykom. Vzrušujúca je na tom jednoduchosť, v ktorej je skrytá celá bohatosť hudby, množstvo farieb a emócií. Podobne je to aj pri súčasnej vážnej hudbe. Rozdiel je len vo vyjadrovacích prostriedkoch, cesta k interpretácii staršieho diela je dlhšia, hoci je to väčšinou jednoduchšia hudba. Dlhšie trvá, kým ju uchopím a dokážem zrozumiteľne interpretovať. Súčasná hudba sa na prvýkrát ťažšie chápe, ale potom to ide rýchlejšie. U mňa je to tak, že Bach mi pomáha porozumieť súčasnej hudbe a naopak. Preto rád hrávam na koncertoch starú hudbu, novú hudbu a vlastné improvizácie. .phurikane giľa
Keď sme v roku 2001 prvýkrát hrali spolu s Mariánom Vargom na Pohode, na tom istom pódiu hrali Rómovia z Phurikane giľa a Janka Belišová ma zavolala, aby som si s nimi išiel zahrať. Cítil som sa tam dosť mimo, ale tá emócia bola mimoriadne silná. Potom som si od nich zobral dve skladby a zremixoval som ich. Neskôr Janka prišla s projektom workshopov Rómov s profesionálnymi hudobníkmi a postupne z toho vznikla stála kapela afterPhurikane, kde okrem mňa hrá Boris Lenko, Thiery Ebam a šesť rómskych spevákov.
Je to oveľa živelnejšie ako iná hudba, ktorú hrám. Tí Rómovia hrajú a spievajú presne tak ako žijú, čiže úplne nadoraz. To je strašne inšpirujúce, no niekedy aj hrozne únavné. Po koncerte vážnej hudby buď idem na večeru, na pohár vína alebo domov, po koncerte s afterPhurikane musíme stále dávať pozor, aby sa niečo nestalo a niekedy ešte o štvrtej ráno naháňať niektorých spevákov po hoteli. .chasidi
Bola to iniciatíva rabína Barucha Myersa. Prvýkrát sme sa stretli na letisku. Zarozprávali sme sa a on hovoril, že by chcel spracovať nejaké piesne. Povedal mi aj aké, ale ja som na to zabudol. Pamätal som si len, že nejaké židovské. Asi o dva roky sme sa stretli neskoro v noci v kopírovacom centre. Baruch tam fotil program na nejaký sviatok, ktorý mali na druhý deň v židovskej obci, ja som si fotil noty. Spýtal som sa ho, ako sa má a ako sa má jeho sedem detí, on ma opravil, že nie sedem, ale už deväť detí. Odvtedy sme sa začali stretávať, Baruch doniesol knihy, z ktorých sme vyberali piesne a postupne sme si ich prehrávali. Ja som tie noty najprv čítal zľava do prava, ale oni sa čítajú sprava doľava. To som sa musel naučiť ako prvé. Baruch mi o tých piesňach rozprával, o ich histórii a význame. Bolo to úžasné. Potom sme začali spolu hrávať a uvedomili sme si, že by to chcelo ešte ďalšie nástroje. Tak sme pribrali huslistu Miloša Valenta a akordeónistu Borisa Lenka. Je to skutočná kapela a hráme spolu veľmi radi. Ortodoxný rabín hrá chasidské piesne s tromi nežidmi. Robíme si z toho stále srandu – on z nás a my z neho. Teraz pripravujeme ďalšie piesne. Ten prvý album bol viac meditačný, teraz by sme chceli spraviť viac tancov a pochodov. .konvergencie
Keď som sa v roku 1997 vrátil zo štúdií v Anglicku a v Kanade, kde som zažil festivaly komornej hudby, chcel som niečo podobné robiť aj tu. Pričom od začiatku som chcel, aby to malo presahy aj do iných hudobných žánrov.
V rokoch 1998 – 1999 sme urobili sériu koncertov v Českom centre a v Primaciálnom paláci. Od roku 2000 sme to začali robiť ako festival. Hneď na ďalší rok tam hral Marián Varga a hostia zo zahraničia. Zázračne sa nám podarilo zohnať sponzorov a festival začal rásť. V súčasnosti už hrávame aj mimo Bratislavy. Na Konvergenciách vzniklo viacero nových projektov, napríklad Triango alebo Cello Colloseum. Vznikajú nové veci, nové vzťahy a unikátne prepojenia. Je to vzrušujúce hudobné hľadanie a vlastne akási hudobná dielňa, ktorej základom stále zostáva komorná hudba. Devätnásteho mája budeme v divadle Aréna robiť koncert Idy Kelarovej, Chasidských piesní a afterPhurikane. Potom všetci vyrazíme na turné po Slovensku. A začiatkom júna budú Konvergencie v Košiciach a v septembri v Bratislave. Jozef Lupták/
violončelista a organizátor festivalu Konvergencie. Študoval na bratislavskom konzervatóriu, na VŠMU a neskôr aj v Anglicku a v Kanade. Venuje sa staršej aj súčasnej klasickej hudbe, s rabínom Baruchom Myersom, Milošom Valentom a Borisom Lenkom hrá chasidské piesne, s rómskymi spevákmi spolupracuje v projekt afterPhurikane. Robí tiež vlastnú hudbu. Nahral niekoľko albumov, medzi nimi aj violončelové suity J. S. Bacha. V roku 2000 založil festival Konvergencie a odvtedy je jeho hlavným organizátorom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.