Teraz sme však stretli skupinu opitých Nemcov, ktorí nám s rozžiarenými tvárami utekali naproti a svojím hlasným skandovaním „Trabant, trabant!” dali do pozoru aj zvyšok Kamenného námestia v Bratislave. Usmiala som sa, pridala plyn a trabík urobil „tramtatatatatatrabant” a Nemcov sme nechali očarených a zadymených za nami. Milujem stretávať všetky tie tlupy zahraničných fanúšikov, či už vo veselosti, alebo v ranej zgrcanosti na Hlavnej stanici, keď sa snažia dopotácať na tretie nástupište na vlak do Košíc. Do tohto celého mi sem teraz prišiel na tri dni kamoš Japonec, ktorého sme nevideli rok a pol a spoznali sme sa pod Everestom. Vôbec netušil nič o majstrovstvách (a to, v kombinácii s odporným počasím, by ho asi prinútilo zmeniť termín), a tak prišiel a bol dosť vyhúkaný. Stále hľadal tú pokojnú zaostalú Bratislavu, ktorú som mu vtedy dávno spomínala. Hneď v prvý večer, ešte skôr, ako sme stihli dať nejaký poriadny pokec, som ho zatiahla rovno z letiska do krčmy, lebo sa práve začínal náš zápas s Nemcami. Japončík bol dosť vystrašený tým hukotom a najmä hnevom, keď sme začali rapídne prehrávať. Tak sme ho skoro ráno naložili na vlak (tu bol zaskočený druhýkrát a fotil si náš retro vlak, lebo oni tam predsa majú také tie sci-fi vlaky...) a zobrali sme ho do Tatier. Pršalo, snežilo, zamračené bolo, ale chalan bol unesený a fotil si kamzíky. Prespali sme na „Terynke" a na druhý deň sme ho za vytrvalého dažďa dopravili hodinovým strmým trekom na našu rozprávkovú drevenicu. Cestou sme videli medvedie stopy. Japonec kukal ako puk na storočný barak obklopený ničím iným len božskou prírodou a divočinou. Nakáľal drevo, zakúrili sme v peci a opiekli sme si špekačky vonku na ohni, keď prestalo večer liať. Celý čas som volala kamošovi, aby som zistila stav s Rusmi a bola som aj celkom rada, že sa ma to netýka a že počúvam blkotanie ohňa, smrdím od dymu a pripaľujem sviečky. Tam niekde dolu sa hral hokej a národ šalel. V tú noc zomrel ujo Huntata, takmer 90-ročný, ktorý už 30 rokov strážil naše kľúče a sekeru. Keď na druhý večer Japonec odchádzal, zaprisahával sa, že sem príde nadlho a v očiach mal slzy. Slovensko ho úplne dostalo. Tak som mu na rozlúčku kúpila ešte na letisku hokejový dres (je to možné, že tu stojí o polovicu menej ako v Auparku?), on si ho hneď obliekol a sľúbil, že bude pozerať zápas s Čechmi. Ešte sme mu zamávali, keď išiel dnu. Jeho dres splýval s ostatnými, pretože ich teraz nosia všetci. Ale on jediný má nad tým slovenským dresom japonské oči. Bodaj by tu boli tie majstrovstvá každý rok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.