Diptychy Ľuba Stacha sa skladajú z troch plynulo na seba nadväzujúcich a obrazovo súvisiacich obrazových častí. Na každej z jednotlivých dvojstránok nachádzame základnú myšlienku, vyjadrenú hrou viacerých obrazových plánov. Prvá časť s názvom Slovensko – Tajomná a spirituálna krajina 2000/2007 nesie v sebe cez symbolickú prizmu množstvo nezodpovedaných otázok. Na prvý pohľad na nás pôsobí určitá jednoduchosť. Až pri dlhšom, pozornejšom pohľade si začíname uvedomovať mnohonásobné súvislosti nášho bytia a cez nedopovedané podnety si začíname klásť otázky. Áno, každý diptych je vlastne otázkou a vzápätí aj autorovou odpoveďou, a je len na nás, čo z odpovedí a otázok prenikne do nášho vnútra. Autor vedome prepája emocionalitu vnímania bežného života s jeho spiritualitou. Fotografie sú výsledkom dlhodobého uvažovania o vzájomných súvislostiach dvoch priľahlých, odľahlých alebo kontrastných skutočností a hľadanie kombinácií, vyvolávajúcich emocionálne a myšlienkové chemické reakcie.
Druhá časť s názvom Dva domy jedného Pána 2008/2010 nás cez architektúru a prenikajúce svetlo vťahuje do duchovného sveta. Teplo, vyžarujúce z fotografií, dominuje aj v prípadoch určitej ošarpanosti, ktorá pôsobí niekedy omnoho estetickejšie ako zrenovované interiéry. Toky svetla akoby tu nasvecovali autorove myšlienky.
Pre Ľuba Stacha je myšlienka nosným momentom fotografie. Práve pri fotografovaní architektúry je najzrejmejšia jeho dlhodobá skúsenosť a cit pre formu, prenikajúcu do nášho podvedomia. Ale pozor, v tejto obrazovej časti nejde len o exteriér či interiér, ale o ľudské bytie v danom priestore. V prázdnych interiéroch nachádzame stopy, ktoré tu človek zanechal a v preplnených priestoroch silné vzájomné puto ľudí, účastných na náboženských rituáloch. Tu sa čas zastavil, pri každom jednotlivom diptychu sa ocitáme v nekonečnej prítomnosti minulého príbehu. Autor nás núti premýšľať čoraz viac a hlbšie, stávame sa nielen čitateľmi, ale aj účastníkmi silných príbehov viery a vyznania.
Posledná časť s názvom O domoch 2000/2010 má jasný cieľ. Cez prizmu bývania poukazuje na stav spoločnosti. Autor vo svojom obrazovom dokumente vyhľadáva nielen kontrasty, ale aj príbuzné väzby viacerých sociálnych skupín. Z diptychov cítiť aj určitú iróniu z ľudskej malosti a úpadku hodnôt. Exteriérmi rôznorodých architektúr otvára Ľubo Stacho dvere našej predstavivosti. Svojimi fotografiami vytvára oveľa silnejší rámec ako bežné fotografovanie architektúry. Viaže na seba konceptuálne cítenie s dokumentárnymi znakmi a jasnou výpovednou hodnotou. Nejde len po povrchu, nezaujíma ho len fasáda a interiér, ale ľudská hĺbka priestoru, čo je v dnešnom svete nevšímavosti nevšedné. Ľubo Stacho: Moja krajina Kniha Zlín, 2011 Autor je fotograf
Druhá časť s názvom Dva domy jedného Pána 2008/2010 nás cez architektúru a prenikajúce svetlo vťahuje do duchovného sveta. Teplo, vyžarujúce z fotografií, dominuje aj v prípadoch určitej ošarpanosti, ktorá pôsobí niekedy omnoho estetickejšie ako zrenovované interiéry. Toky svetla akoby tu nasvecovali autorove myšlienky.
Pre Ľuba Stacha je myšlienka nosným momentom fotografie. Práve pri fotografovaní architektúry je najzrejmejšia jeho dlhodobá skúsenosť a cit pre formu, prenikajúcu do nášho podvedomia. Ale pozor, v tejto obrazovej časti nejde len o exteriér či interiér, ale o ľudské bytie v danom priestore. V prázdnych interiéroch nachádzame stopy, ktoré tu človek zanechal a v preplnených priestoroch silné vzájomné puto ľudí, účastných na náboženských rituáloch. Tu sa čas zastavil, pri každom jednotlivom diptychu sa ocitáme v nekonečnej prítomnosti minulého príbehu. Autor nás núti premýšľať čoraz viac a hlbšie, stávame sa nielen čitateľmi, ale aj účastníkmi silných príbehov viery a vyznania.
Posledná časť s názvom O domoch 2000/2010 má jasný cieľ. Cez prizmu bývania poukazuje na stav spoločnosti. Autor vo svojom obrazovom dokumente vyhľadáva nielen kontrasty, ale aj príbuzné väzby viacerých sociálnych skupín. Z diptychov cítiť aj určitú iróniu z ľudskej malosti a úpadku hodnôt. Exteriérmi rôznorodých architektúr otvára Ľubo Stacho dvere našej predstavivosti. Svojimi fotografiami vytvára oveľa silnejší rámec ako bežné fotografovanie architektúry. Viaže na seba konceptuálne cítenie s dokumentárnymi znakmi a jasnou výpovednou hodnotou. Nejde len po povrchu, nezaujíma ho len fasáda a interiér, ale ľudská hĺbka priestoru, čo je v dnešnom svete nevšímavosti nevšedné. Ľubo Stacho: Moja krajina Kniha Zlín, 2011 Autor je fotograf
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.