Stredná Európa Luboša Palatu

Rieka Baise nie je nijaký veľtok, je to skôr taká riečka, akých na Slovensku aj v Česku nájdete desiatky. V dobe, keď francúzske kráľovstvo bolo svetovou veľmocou, sa tu vybudovala jedna z najväčších sietí riečnych ciest v celej Európe a jej zvyšky slúžia dodnes. Sudy s armaňakom sa už síce dávno vozia po železnici alebo kamiónmi, ale rieka Baise s opravenými vzdúvadlami stále slúži lodiam. Približne rovnako veľkým ako tie, na ktorých sa plavili v sedemnástom, osemnástom storočí tie sudy plné zlatistého, hebkého moku. Dnes vozia turistov, ktorí sa rozhodli vyskúšať, aké to je spomaliť beh sveta na desať kilometrov za hodinu, priväzovať lanami lode na vzdúvadlách, míňať volavky, až trochu gýčovito krásne zhluky čerstvo narodených káčatiek alebo sa pokúšať uloviť obrovské kapry, čo sa vyvaľujú v riečnych riasach.
Desiatky lodí, ako je tá naša, tunajšie mestečká, v ktorých katedrály majú románske základy a kamene dýchajú dobou, keď tu bola možno ešte Rímska ríša, rozhodne neuživia. Ale prinášajú do nich to hlavné, totiž život, podobne ako iní turisti, ktorí sem nie v davoch, ale po malých skupinkách zavítajú.
Ako všade v Európe, aj tu v podhorí Pyrenejí sa totiž aj tie najkrajšie malé mestečká vyľudňujú. Poľnohospodárstvo ani v Bohom požehnaných oblastiach, ako je táto, totiž mnoho ľudí neuživí a množstvo práce strávenej na poliach rozhodne nezodpovedá množstvu vynaloženého času a námahy. Maximum, čo môžete dosiahnuť, je malý blahobyt, ktorý však má každý druhý úradník v banke, sestra v nemocnici alebo priemerný novinár. Pôžitky civilizácie sú ďaleko a slnko, ticho, vôňa prírody a nekonečný obzor vyvážia všetky ostatné výhody života v meste len malej, veľmi malej časti obyvateľstva.
Malé mestá, ktoré navyše neposkytujú ani tú farmársku samotu, sa vyľudňujú ešte rýchlejšie. Niekedy sa hovorí, na čo vlastne sú všetky tie európske poľnohospodárske dotácie, ktoré pohltia takmer polovicu celého rozpočtu Európskej únie. Okrem iného sú však na to, aby tento zázračný svet neveľkomestského života celkom nezanikol, aby ľuďom, ktorí zostávajú verní krajine, pôde a kamenným domom so storočnými základmi, umožnili dôstojný život, ktorý im dovolí zostať tu.
Myslím, že nejaké eurá v európskych rozpočtoch pôjdu aj do vzdúvadiel, udržovania korýt, a vôbec, splavnosti riek, podobných tej našej. Určite to totiž nie je vec, ktorá by sa práve teraz vyplatila, jedno vzdúvadlo dnes stojí milióny eur, a to by sa cestovatelia na lodiach, ako je tá naša, nedoplatili.
Ale výsledkom tohto správania, ekonomicky možno neefektívneho, je niečo, na čo zvyšok nášho sveta, ktorý meria všetko na prírastky HDP, zisky a dividendy, už z veľkej časti pod tlakom ohlúpnutej globalizácie do veľkej miery zabudol. Volá sa to krása, väčšinou úplne ekonomicky neefektívna, predražená, často spojená s oveľa väčšou námahou, než by bolo treba. Krása, ktorej základ je v udržaní rozmanitosti, v nebúraní, ale drahom opravovaní toho, čo tu zostalo po generáciách pred nami, v udržovaní tradícií, starých receptúr, osvedčených postupov, ktoré sa dnes bezpochyby dajú obstarať inak, lacnejšie a hlavne vo veľkom.
Tu na juhu Francúzska ľudia týmto veciam stále ešte veria. Tak ako farmár s neveľkým domom a dosluhujúcim traktorom, ktorý, ako sme spočítali v jeho pivnici, má v sudoch s desiatkami rokov starým armaňakom nejakých milión eur. Predáva ho však po litroch, tak, aby skromne žil a aby toho moku v jeho pivnici pribúdalo, a nie ubúdalo.
Niekde tu je bohatstvo tej našej zdanlivo bankrotujúcej Európy, tu je koryto tajomstva, prečo je to stále ešte najlepšie miesto na život na svete a ešte dlho bude. Alebo sa to aspoň z hladiny rieky Baise medzi Toulouse a Bordeaux tak javí.