Obhajcovia odpisovania dlhov citovali dávno uplatňovanú doktrínu medzinárodného práva a vyhlasovali iracký dlh za „odporný“. Výsledkom toho bolo, že medzinárodné právo prestalo v tej situácii chrániť veriteľov.
Stredným východom sa šíria politické zmeny a opäť sa spomína téma „odporného dlhu“. No všetky dlhy, ktoré vytvoril predošlý utláčateľský režim, sa nemôžu označiť za „odporné“ len z toho dôvodu, že sú jeho dielom. Otázka teda znie: koľko z požičaných peňazí šlo na meritórne rozvojové projekty, a ktoré len podporovali režim a napchávali vrecká jeho lídrom? .veritelia a zodpovednosť
Vezmime si príklad Egypta. Tamojší minister pre ekonomickú spoluprácu Faiza Abu al-Naga v januári povedal, že sám Mubarak riadil politiku zahraničného zadlžovania krajiny a „na celý proces dozeral“. Ak by to aj bola pravda, na takom usporiadaní nemusí byť právne nič zlé. Napokon, poskytovanie pôžičiek Egyptu sa zo strany USA aj iných západných mocností dlhodobo spájalo s geopolitikou: Západ využíval finančné nástroje na podporu lojálneho spojenca v nestabilnom regióne, a to samo osebe nie je „odporné“ ani nelegitímne.
No pokiaľ tie peniaze prispievali k utláčaniu v krajine alebo k osobnému obohacovaniu lídrov režimu, veritelia by mohli niesť časť zodpovednosti – aspoň takú, aby odbremenili daňových poplatníkov od dlhu, ktorý bol vytvorený bez ohľadu na ich záujmy, prípadne v priamom protiklade s nimi. Táto zodpovednosť však nemôže byť absolútna ani neobmedzená. Mala by sa uplatniť len tam, kde si lídri uvedomovali (alebo si mali uvedomovať), že peniaze sa zrejme využívajú na korupciu či utláčanie.
Najväčšiu časť zadlženosti Egypta, ktorá predstavuje odhadom 35 až 37 miliárd amerických dolárov, tvoria dlhy voči úradným (vládnym) veriteľom a multilaterálnym a regionálnym rozvojovým inštitúciám. Kým Svetová banka verejne vyhlasovala Egypt za jednu z najskorumpovanejších krajín regiónu, jej vlastná Medzinárodná finančná korporácia si Egypt pestovala ako popredného klienta. .neúplná spravodlivosť
Aj zahraničná zadlženosť Tuniska v posledných rokoch významne stúpla, a zároveň sa tam podľa hodnotení Transparency International významne zhoršila korupcia. V obidvoch spomínaných krajinách ekonomiku manažovala a manipulovala na vlastné obohatenie úzka elita, ktorá však od medzinárodných finančných inštitúcií poľahky získavala pochvaly zakaždým, keď aspoň gestami podporila liberalizáciu.
Čiastočné odpustenie dlhov nepochybne uľahčí novým režimom zavedenie programov zameraných na tvorbu pracovných miest, vylepšovanie infraštruktúry a rozvoj ľudského kapitálu. No odpísanie dlhov nepredstavuje jednoznačnú spravodlivosť. Ak sa dohoda o odpustení dlhu s veriteľmi uzavrie narýchlo, môže zabrániť postupnému preberaniu zodpovednosti za minulosť.
Bolo by vhodné vytvoriť nezávislú komisiu, ktorá preskúma pôžičkovú politiku predchádzajúceho režimu, jej ciele a dopady, a tiež zistí, čo veritelia o týchto cieľoch a dopadoch vedeli (alebo čo o nich vedieť mali).
Takú komisiu by mali tvoriť predovšetkým domáce osobnosti so širokou dôverou verejnosti, a azda aj menšinová delegácia medzinárodných expertov. Komisia by mala mať mandát nielen na hodnotenie zodpovednosti za minulé rozhodnutia, ale aj na formulovanie odporúčaní súvisiacich s transparentným a zodpovedným požičiavaním zdrojov v budúcnosti. Na základe zistení takejto komisie by mala nová vláda začať diskusiu so svojimi oficiálnymi veriteľmi, aj s medzinárodnými finančnými inštitúciami, ktoré medzi nich patria. .koniec požičiavania?
Kritici odpúšťania tzv. odporného dlhu argumentujú, že takéto riešenie odrádza od budúcich pôžičiek niektorým rozvojovým krajinám, keďže veritelia strácajú istotu, že dlhy budú splatené. No tam, kde utláčateľské režimy využívajú medzinárodné pôžičky na odkladanie potrebných domácich politických a ekonomických reforiem, môže byť práve toto želateľný výsledok.
Veritelia by mali predovšetkým starostlivejšie skúmať tých, ktorým požičiavajú, a tiež zisťovať, kam požičané peniaze skutočne idú. Ak veritelia prižmurujú oči pred korupciou a utláčaním, nech za to zaplatia. Robert Howse je profesor medzinárodného práva na New York University.
Ruti Teitelová je profesorka medzinárodného a transnárodného práva na New York Law School, prednáša aj na London School of Economics. Copyright: Project Syndicate, 2011.
Stredným východom sa šíria politické zmeny a opäť sa spomína téma „odporného dlhu“. No všetky dlhy, ktoré vytvoril predošlý utláčateľský režim, sa nemôžu označiť za „odporné“ len z toho dôvodu, že sú jeho dielom. Otázka teda znie: koľko z požičaných peňazí šlo na meritórne rozvojové projekty, a ktoré len podporovali režim a napchávali vrecká jeho lídrom? .veritelia a zodpovednosť
Vezmime si príklad Egypta. Tamojší minister pre ekonomickú spoluprácu Faiza Abu al-Naga v januári povedal, že sám Mubarak riadil politiku zahraničného zadlžovania krajiny a „na celý proces dozeral“. Ak by to aj bola pravda, na takom usporiadaní nemusí byť právne nič zlé. Napokon, poskytovanie pôžičiek Egyptu sa zo strany USA aj iných západných mocností dlhodobo spájalo s geopolitikou: Západ využíval finančné nástroje na podporu lojálneho spojenca v nestabilnom regióne, a to samo osebe nie je „odporné“ ani nelegitímne.
No pokiaľ tie peniaze prispievali k utláčaniu v krajine alebo k osobnému obohacovaniu lídrov režimu, veritelia by mohli niesť časť zodpovednosti – aspoň takú, aby odbremenili daňových poplatníkov od dlhu, ktorý bol vytvorený bez ohľadu na ich záujmy, prípadne v priamom protiklade s nimi. Táto zodpovednosť však nemôže byť absolútna ani neobmedzená. Mala by sa uplatniť len tam, kde si lídri uvedomovali (alebo si mali uvedomovať), že peniaze sa zrejme využívajú na korupciu či utláčanie.
Najväčšiu časť zadlženosti Egypta, ktorá predstavuje odhadom 35 až 37 miliárd amerických dolárov, tvoria dlhy voči úradným (vládnym) veriteľom a multilaterálnym a regionálnym rozvojovým inštitúciám. Kým Svetová banka verejne vyhlasovala Egypt za jednu z najskorumpovanejších krajín regiónu, jej vlastná Medzinárodná finančná korporácia si Egypt pestovala ako popredného klienta. .neúplná spravodlivosť
Aj zahraničná zadlženosť Tuniska v posledných rokoch významne stúpla, a zároveň sa tam podľa hodnotení Transparency International významne zhoršila korupcia. V obidvoch spomínaných krajinách ekonomiku manažovala a manipulovala na vlastné obohatenie úzka elita, ktorá však od medzinárodných finančných inštitúcií poľahky získavala pochvaly zakaždým, keď aspoň gestami podporila liberalizáciu.
Čiastočné odpustenie dlhov nepochybne uľahčí novým režimom zavedenie programov zameraných na tvorbu pracovných miest, vylepšovanie infraštruktúry a rozvoj ľudského kapitálu. No odpísanie dlhov nepredstavuje jednoznačnú spravodlivosť. Ak sa dohoda o odpustení dlhu s veriteľmi uzavrie narýchlo, môže zabrániť postupnému preberaniu zodpovednosti za minulosť.
Bolo by vhodné vytvoriť nezávislú komisiu, ktorá preskúma pôžičkovú politiku predchádzajúceho režimu, jej ciele a dopady, a tiež zistí, čo veritelia o týchto cieľoch a dopadoch vedeli (alebo čo o nich vedieť mali).
Takú komisiu by mali tvoriť predovšetkým domáce osobnosti so širokou dôverou verejnosti, a azda aj menšinová delegácia medzinárodných expertov. Komisia by mala mať mandát nielen na hodnotenie zodpovednosti za minulé rozhodnutia, ale aj na formulovanie odporúčaní súvisiacich s transparentným a zodpovedným požičiavaním zdrojov v budúcnosti. Na základe zistení takejto komisie by mala nová vláda začať diskusiu so svojimi oficiálnymi veriteľmi, aj s medzinárodnými finančnými inštitúciami, ktoré medzi nich patria. .koniec požičiavania?
Kritici odpúšťania tzv. odporného dlhu argumentujú, že takéto riešenie odrádza od budúcich pôžičiek niektorým rozvojovým krajinám, keďže veritelia strácajú istotu, že dlhy budú splatené. No tam, kde utláčateľské režimy využívajú medzinárodné pôžičky na odkladanie potrebných domácich politických a ekonomických reforiem, môže byť práve toto želateľný výsledok.
Veritelia by mali predovšetkým starostlivejšie skúmať tých, ktorým požičiavajú, a tiež zisťovať, kam požičané peniaze skutočne idú. Ak veritelia prižmurujú oči pred korupciou a utláčaním, nech za to zaplatia. Robert Howse je profesor medzinárodného práva na New York University.
Ruti Teitelová je profesorka medzinárodného a transnárodného práva na New York Law School, prednáša aj na London School of Economics. Copyright: Project Syndicate, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.