Keď príde reč na Slovákov, ktorí zasadali v laviciach Uhorského snemu, mnohým sa v pamäti vybavia mená Milana Hodžu, Ferdiša Jurigu alebo Pavla Blahu. Neboli to však jediní Slováci, ktorým sa podarilo vystúpiť na vyššie miesta uhorskej politiky. Dôvodom, prečo o tých ostatných v učebniciach dejepisu sotva nájdeme zmienku, je, že akosi nezapadli do zabehnutého výkladu našich dejín. Nedá sa však povedať, že boli politikmi úspešnejšími či prezieravejšími ako tí vyššie menovaní. Skôr naopak. Napriek tomu sú ich osudy zaujímavé a v dejinách slovenskej politiky by im malo patriť dôstojné miesto. Jedným z predstaviteľov tejto skupiny je Ján Nepomuk Bobula. .neúspešný študent
Chlapec s týmto krásnym slovanským krstným menom sa narodil v roku 1844 do rodiny rozhľadeného liptovského čižmára. Dedina Dovalov, kde rodina žila, je dnes už súčasťou Liptovského Hrádku. Keďže rodičia mali vzdelanie vo veľkej úcte, mladého Jána Nepomuka vyslali študovať na gymnázium do Komárna. Ten však štúdium nedokončil, vyučil sa za murára a vydal sa za šťastím do Budapešti. Podarilo sa mu tam úspešne skončiť staviteľskú školu a neskôr aj naštartovať veľmi úspešnú podnikateľskú kariéru. Postupom času sa vypracoval na jedného z najväčších budapeštianskych stavebných podnikateľov. S jeho menom je spätá výstavba známeho Andrássyho bulváru, ale aj budov opery či parlamentu. Na Andrássyho bulvári dodnes stojí Bobulov palác aj s pamätnou tabuľou „slovenskému staviteľovi, poslancovi a významnému verejnému činiteľovi, ktorého diela sa stali súčasťou svetového kultúrneho dedičstva.“ Bol to práve rodák z Dovalova, ktorý otvoril dvere Budapešti pre tisícky liptovských murárov. .z idealistu pragmatik
Bobula nikdy nebol bojovníkom jednej línie, ktorej by podriadil celú svoju politickú kariéru. Najmä v národnostnej otázke prekonal vývoj od romantického idealistu k tvrdému pragmatikovi. Do verejného života vstúpil radikálnymi článkami v slovenskej tlači, v ktorých horlil za zrovnoprávnenie národnosti v Uhorsku a ostro kritizoval „pomaďarčovanie sa“ časti slovenských elít. Navrhoval aj zriadenie piatich čisto slovenských a šiestich poloslovenských gymnázií. Finančne podporoval Maticu slovenskú a ďalšie slovenské spolky.
Neskôr sa aj s podporou budapeštianskych slovenských podnikateľských rodín postavil na čelo takzvanej Novej školy. Bol majiteľom Slovenských novín, tlačového orgánu tejto skupiny. Nová škola sa v slovenskom národnom hnutí sformovala ako opozičná sila proti „starej“ martinskej frakcii dejateľov okolo Hurbana a Paulínyho-Tótha. Spor bol o taktiku národného boja. Kým politici Starej školy Maďarom už nedôverovali, orientovali sa na Viedeň a striktne trvali na požiadavkách Memoranda národa slovenského, ich oponenti z Novej školy chceli podstatne obmedzenejšie požiadavky presadiť v spolupráci s maďarskými politikmi. Bobula martinskej frakcii vyčítal malú aktivitu, pohyblivosť a tiež ich večné politizovanie bez spolupráce so slovenskými podnikateľskými kruhmi.
K úspechu však neviedla ani jeho taktika. Keď po rakúsko-maďarskom vyrovnaní nasledovalo zatvorenie Matice slovenskej a slovenských gymnázií, Bobula na národnostné témy rezignoval. Napriek tomu, že stále sníval o rovnocennom postavení Slovákov v Uhorsku, považoval to za nereálne pre odmietavý postoj maďarských politikov a ekonomickú slabosť slovenských elít. Neprestal sa síce hlásiť k svojej slovenskej identite, ale oveľa viac ho už fascinovali témy ako industrializácia Uhorska či komunálne problémy v Budapešti. V politike však zostal. Našiel si cestu k liberálnej strane Ferenca Deáka, za ktorú ho v roku 1892 zvolili do uhorského snemu. Kandidoval za volebný obvod Stará Ľubovňa a pôsobil aj ako budapeštiansky komunálny politik. V sneme presadil viaceré progresívne návrhy, podporoval vznik družstiev a finančných inštitúcií, za čo od uhorskej vlády dostal niekoľko vyznamenaní.
Za slovenské národné záujmy sa však už nikdy neangažoval. Ale je to dôvod, aby sme ho naveky vymazali z našej pamäti?
Chlapec s týmto krásnym slovanským krstným menom sa narodil v roku 1844 do rodiny rozhľadeného liptovského čižmára. Dedina Dovalov, kde rodina žila, je dnes už súčasťou Liptovského Hrádku. Keďže rodičia mali vzdelanie vo veľkej úcte, mladého Jána Nepomuka vyslali študovať na gymnázium do Komárna. Ten však štúdium nedokončil, vyučil sa za murára a vydal sa za šťastím do Budapešti. Podarilo sa mu tam úspešne skončiť staviteľskú školu a neskôr aj naštartovať veľmi úspešnú podnikateľskú kariéru. Postupom času sa vypracoval na jedného z najväčších budapeštianskych stavebných podnikateľov. S jeho menom je spätá výstavba známeho Andrássyho bulváru, ale aj budov opery či parlamentu. Na Andrássyho bulvári dodnes stojí Bobulov palác aj s pamätnou tabuľou „slovenskému staviteľovi, poslancovi a významnému verejnému činiteľovi, ktorého diela sa stali súčasťou svetového kultúrneho dedičstva.“ Bol to práve rodák z Dovalova, ktorý otvoril dvere Budapešti pre tisícky liptovských murárov. .z idealistu pragmatik
Bobula nikdy nebol bojovníkom jednej línie, ktorej by podriadil celú svoju politickú kariéru. Najmä v národnostnej otázke prekonal vývoj od romantického idealistu k tvrdému pragmatikovi. Do verejného života vstúpil radikálnymi článkami v slovenskej tlači, v ktorých horlil za zrovnoprávnenie národnosti v Uhorsku a ostro kritizoval „pomaďarčovanie sa“ časti slovenských elít. Navrhoval aj zriadenie piatich čisto slovenských a šiestich poloslovenských gymnázií. Finančne podporoval Maticu slovenskú a ďalšie slovenské spolky.
Neskôr sa aj s podporou budapeštianskych slovenských podnikateľských rodín postavil na čelo takzvanej Novej školy. Bol majiteľom Slovenských novín, tlačového orgánu tejto skupiny. Nová škola sa v slovenskom národnom hnutí sformovala ako opozičná sila proti „starej“ martinskej frakcii dejateľov okolo Hurbana a Paulínyho-Tótha. Spor bol o taktiku národného boja. Kým politici Starej školy Maďarom už nedôverovali, orientovali sa na Viedeň a striktne trvali na požiadavkách Memoranda národa slovenského, ich oponenti z Novej školy chceli podstatne obmedzenejšie požiadavky presadiť v spolupráci s maďarskými politikmi. Bobula martinskej frakcii vyčítal malú aktivitu, pohyblivosť a tiež ich večné politizovanie bez spolupráce so slovenskými podnikateľskými kruhmi.
K úspechu však neviedla ani jeho taktika. Keď po rakúsko-maďarskom vyrovnaní nasledovalo zatvorenie Matice slovenskej a slovenských gymnázií, Bobula na národnostné témy rezignoval. Napriek tomu, že stále sníval o rovnocennom postavení Slovákov v Uhorsku, považoval to za nereálne pre odmietavý postoj maďarských politikov a ekonomickú slabosť slovenských elít. Neprestal sa síce hlásiť k svojej slovenskej identite, ale oveľa viac ho už fascinovali témy ako industrializácia Uhorska či komunálne problémy v Budapešti. V politike však zostal. Našiel si cestu k liberálnej strane Ferenca Deáka, za ktorú ho v roku 1892 zvolili do uhorského snemu. Kandidoval za volebný obvod Stará Ľubovňa a pôsobil aj ako budapeštiansky komunálny politik. V sneme presadil viaceré progresívne návrhy, podporoval vznik družstiev a finančných inštitúcií, za čo od uhorskej vlády dostal niekoľko vyznamenaní.
Za slovenské národné záujmy sa však už nikdy neangažoval. Ale je to dôvod, aby sme ho naveky vymazali z našej pamäti?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.