Foo Fighters: Wasting Light (Sony Music)
Foo Fighters je v prvom rade Dave Grohl. Ex bubeník hardcorových Scream a najmä kapely, ktorá je, čo sa nadčasovosti týka, za vodou (reč je, samozrejme, o Nirvane). V jednom interview som sa dopočul, že táto kapela sa pri každom jednom albume snaží práve o nadčasovosť. Osobne mám pocit, že sa im to zatiaľ ani raz nepodarilo. Čo sa im však darí, je súčasnosť ich nahrávok. Moderná rocková produkcia, kde po mastri nič nevyčnieva, je síce veľmi dnešná, ale pri kapele, ktorá sa necháva inšpirovať klasickým rockom, je to aj škoda. Veď prečo si radšej nepustiť Zeppelinov? Nahrávke sa nedá uprieť vysoká kvalita, aj keď som Grohla nikdy nepovažoval za skladateľa či speváka. Foo Fighters sú pre mňa prezentáciou toho, ako má vyzerať produkcia modernej rockovej platne. Celé je to však bez duše.
3/5
.renat Khallo Bob Dylan: Bob Dylan in Concert Brandeis University 1963 (Sony Music)
Príbeh tohto malého živého albumu, ktorý obsahuje iba osem piesní, je pozoruhodný. Záznam z koncertu, ktorý sa uskutočnil v roku 1963, iba dva mesiace predtým, než vyšiel jeho prelomový druhý album, bol stratený desaťročia na povale jedného starého rockového kritika a našiel sa len minulý rok. Páska je podľa dylanológov výnimočná v tom, že z toho obdobia sa nezachovali takmer žiadne kvalitné koncertné nahrávky. Keď sa započúvame do mladej verzie Dylana, pochopíme, že už vtedy dokázal strhnúť publikum svojimi pesničkami, predtým, než vôbec vyšli na oficiálnom albume. „Lajvka“ ukazuje dve Dylanove polohy – jednu veselú, sarkastickú, kde pesničky pripomínajú Krylove Jedůvky a druhú vážnu, ktorú zachytáva nesmrteľná masters Of War.
4/5
.peter Bálik Pjoni & Ink Midget: Pjoni & Ink Midget (Exitab)
Jonatán Pastirčák a Adam Matej ešte neboli ani poriadnymi tínedžermi, keď začali spolu hrávať. Volali sa Tucan, Adam hral na bicích, Jonatán spieval a hral na violončele. Bolo to detské a výborné. Potom – už ako zrelí tínedžeri – si obidvaja obľúbili elektronické mašinky a zmenili sa na Pjoniho a Ink Midgeta. Ešte stále to je trochu detské (hravosťou, otvorenosťou) a stále to je výborné. Debutový elektronický album je EP-čka s dvoma stranami. Na jednej sú tri tracky od Pjoniho, na druhej tri od Ink Midgeta. Pjoni je drsnejší a zároveň melancholickejší, Ink Midgetova hudba plynie prirodzenejšie a je celkovo jasnejšia. Sú to talentovaní chlapci s veľkou láskou k starým zvukom a hlukom a je neuveriteľné, ako sa napriek nízkemu veku dokážu vyhnúť elektronicko-experimentálnym klišé, ako aj technickému manierizmu. To, ktorým smerom sa Adam a Jonatán vydajú najbližšie, nemožno ani len odhadnúť.
4/5
.juraj Kušnierik JoJo Effect: Marble Tunes (Chin Chin Records)
Medzinárodný projekt z Nemecka – JoJo Effect – patrí k najlepším v žánrovej línii latin lounge, nu jazz, electro-swing. Ponúka brilantné skladby, aranžmány, interpretačné podanie. Jedna z jeho speváčok – Brenda Boykinová – má momentálne možno najvzrušujúcejší a zároveň najpríjemnejší džezový prejav. ( I love you, Brenda!) Celá bohéma okolo labelu Chin Chin a jeho základného projektu Club Des Belugas je čarovná. Repertoár na Marble Tunes nemožno v krátkosti opísať. Čo skladba, to iný štýl. No každá má klubovú „jazzy“ atmosféru –od úvodnej, bigbandovo ladenej Jazz Bizzare s bubnovaním à la Gene Krupa, až po záverečné tango so spevom srdca JoJo Effect, modelky Anne Schnell. Príma. Stres zmizne a ako hovoria autori, uvidíte sa v kabriolete s uvoľnenými rukami.
5/5
.miro Potoček
Foo Fighters je v prvom rade Dave Grohl. Ex bubeník hardcorových Scream a najmä kapely, ktorá je, čo sa nadčasovosti týka, za vodou (reč je, samozrejme, o Nirvane). V jednom interview som sa dopočul, že táto kapela sa pri každom jednom albume snaží práve o nadčasovosť. Osobne mám pocit, že sa im to zatiaľ ani raz nepodarilo. Čo sa im však darí, je súčasnosť ich nahrávok. Moderná rocková produkcia, kde po mastri nič nevyčnieva, je síce veľmi dnešná, ale pri kapele, ktorá sa necháva inšpirovať klasickým rockom, je to aj škoda. Veď prečo si radšej nepustiť Zeppelinov? Nahrávke sa nedá uprieť vysoká kvalita, aj keď som Grohla nikdy nepovažoval za skladateľa či speváka. Foo Fighters sú pre mňa prezentáciou toho, ako má vyzerať produkcia modernej rockovej platne. Celé je to však bez duše.
3/5
.renat Khallo Bob Dylan: Bob Dylan in Concert Brandeis University 1963 (Sony Music)
Príbeh tohto malého živého albumu, ktorý obsahuje iba osem piesní, je pozoruhodný. Záznam z koncertu, ktorý sa uskutočnil v roku 1963, iba dva mesiace predtým, než vyšiel jeho prelomový druhý album, bol stratený desaťročia na povale jedného starého rockového kritika a našiel sa len minulý rok. Páska je podľa dylanológov výnimočná v tom, že z toho obdobia sa nezachovali takmer žiadne kvalitné koncertné nahrávky. Keď sa započúvame do mladej verzie Dylana, pochopíme, že už vtedy dokázal strhnúť publikum svojimi pesničkami, predtým, než vôbec vyšli na oficiálnom albume. „Lajvka“ ukazuje dve Dylanove polohy – jednu veselú, sarkastickú, kde pesničky pripomínajú Krylove Jedůvky a druhú vážnu, ktorú zachytáva nesmrteľná masters Of War.
4/5
.peter Bálik Pjoni & Ink Midget: Pjoni & Ink Midget (Exitab)
Jonatán Pastirčák a Adam Matej ešte neboli ani poriadnymi tínedžermi, keď začali spolu hrávať. Volali sa Tucan, Adam hral na bicích, Jonatán spieval a hral na violončele. Bolo to detské a výborné. Potom – už ako zrelí tínedžeri – si obidvaja obľúbili elektronické mašinky a zmenili sa na Pjoniho a Ink Midgeta. Ešte stále to je trochu detské (hravosťou, otvorenosťou) a stále to je výborné. Debutový elektronický album je EP-čka s dvoma stranami. Na jednej sú tri tracky od Pjoniho, na druhej tri od Ink Midgeta. Pjoni je drsnejší a zároveň melancholickejší, Ink Midgetova hudba plynie prirodzenejšie a je celkovo jasnejšia. Sú to talentovaní chlapci s veľkou láskou k starým zvukom a hlukom a je neuveriteľné, ako sa napriek nízkemu veku dokážu vyhnúť elektronicko-experimentálnym klišé, ako aj technickému manierizmu. To, ktorým smerom sa Adam a Jonatán vydajú najbližšie, nemožno ani len odhadnúť.
4/5
.juraj Kušnierik JoJo Effect: Marble Tunes (Chin Chin Records)
Medzinárodný projekt z Nemecka – JoJo Effect – patrí k najlepším v žánrovej línii latin lounge, nu jazz, electro-swing. Ponúka brilantné skladby, aranžmány, interpretačné podanie. Jedna z jeho speváčok – Brenda Boykinová – má momentálne možno najvzrušujúcejší a zároveň najpríjemnejší džezový prejav. ( I love you, Brenda!) Celá bohéma okolo labelu Chin Chin a jeho základného projektu Club Des Belugas je čarovná. Repertoár na Marble Tunes nemožno v krátkosti opísať. Čo skladba, to iný štýl. No každá má klubovú „jazzy“ atmosféru –od úvodnej, bigbandovo ladenej Jazz Bizzare s bubnovaním à la Gene Krupa, až po záverečné tango so spevom srdca JoJo Effect, modelky Anne Schnell. Príma. Stres zmizne a ako hovoria autori, uvidíte sa v kabriolete s uvoľnenými rukami.
5/5
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.